Dve neviditeľné kampane

Tretieho apríla, teda už o necelé štyri týždne, sa tu udejú dve politicky kľúčové udalosti. Ale keby som sa nezaujímal o politiku, tak to, čo sa prvú aprílovú sobotu uskutoční, môžem s prehľadom a v pokoji prehliadnuť. A všetko má svoje dôvody. O necelé štyri týždne sa budeme rozhodovať, koho pošleme do finále súboja o prvého muža štátu, ženy sa, bohužiaľ, do súboja neprihlásili. Takisto budeme rozhodovať o tom, či Dzurindova druhá vláda dostane mandát na dokončenie svojho „reformného“ diela alebo si ľudia vypýtajú vládu novú. Nie nepodstatné veci, povedali by ste si, no v skutočnosti len málo nasvedčuje tomu, že sa tu niečo podobné chystá. Štyri týždne sa niekomu môžu zdať ako ešte pomerne dlhá doba, veď oficiálna prezidentská kampaň sa aj tak ešte nezačala. No nie je to vôbec tak. Ten, kto uzákonil dvojtýždňové trvanie oficiálnej kampane, alebo nevedel o kampaniach vôbec nič, alebo jeho cieľom bolo len ustanoviť čo najkratšie obdobie, na ktoré sa viaže obmedzenie rozpočtov kampaní. Tipoval by som na druhú možnosť. Skutočná kampaň potrebuje čas, aby mohla rozvinúť svoj príbeh, musí mať svoje fázy, od nástupu, stupňovania až po vyvrcholenie. V každom prípade za normálnych podmienok by sme už dávno mali byť uprostred horúceho súboja tak o postup do druhého kola prezidentských volieb, ako o povalenie vlády v referende. Väčšine z nás by už mali liezť na nervy stále sa opakujúce slogany a posolstvá kandidátov na prezidenta a strán v súboji o referendum. Nič také sa však nedeje. A musí to mať svoje dôvody a príčiny. Súboj o prezidenta bez iskry Samozrejme, nedá sa opäť porovnávať Amerika so Slovenskom. Prvý muž Ameriky má neporovnateľne väčšiu moc ako prvý muž Slovenska, volebný systém je celkom iný, rozpočty kampaní… radšej ani nehovoriť, celá politická kultúra krajiny je nastavená na približne ročnú intenzívnu kampaň ako vyvrcholenie politického cyklu krajiny. Počas tohto roka sa vám len zriedka stane, aby ste v správach nezachytili hoci len krátky zostrih z kampaní jednotlivých kandidátov, o nekonečných diskusiách politických komentátorov, analytikov, politológov rozoberajúcich priebeh kampane ani nehovoriac. Jednoducho priestor, ktorý tu verejná diskusia, a teda médiá venujú prezidentskému súboju, je až neuveriteľne široký. Napriek tejto ťažkej porovnateľnosti amerického a slovenského prezidentského súboja je predsa len na počudovanie, aký minimálny priestor nášmu prezidentskému súboju venuje naša domáca verejná diskusia, a teda opäť médiá. Samozrejme, mali sme tu Kukana s Majským na poľovačke – vďaka V. Mečiarovi za tento vrchol doterajšieho prezidentského zápolenia, mali sme tu mladých Romanovcov ako, samozrejme čisto náhodou pred kamerami Markízy, vracajú štyri milióny ministrovi Ruskovi, pretože to niekto nehanebne zneužíval proti ich otcovi, a mali sme tu aj kandidáta Šestáka, ktorý sa sťažoval na porušovanie zákona, blbého zákona, na ktorý všetci, resp. väčšina kandidátov kašle. Mimochodom, už to je vizitka ich osobnostnej kvality, potrebnej na výkon funkcie prvého muža štátu. Ale dodržiavanie pravidiel sa tu predsa nikdy príliš nehonorovalo. Keď spomenieme ešte Kukanove bilbordy, prelepované červenými hviezdami, tak tu sa svetlé momenty tohtoročného prezidentského súboja prakticky končia. Ak nerátame pravidelné správy o preferenciách kandidátov, v ktorých sa spravodajstvo o kampani do veľkej miery prakticky vyčerpáva. Nejde ani tak o to, že by sa o prezidentskom súboji nepísalo vôbec. To by nebola pravda. Skôr ide o to, že tu absolútne absentuje klasické spravodajstvo z kampaní a o kampaniach jednotlivých kandidátov. Médiá prirodzene nemajú robiť kandidátom PR, neplatený priestor pre ich posolstvá. Ale tu predsa reálne prebieha nejaký súboj, kandidáti niečo na svojich pochôdzkach po republike hovoria, možno aj niečo zmysluplné a ako občania by sme hádam mohli mať právo vedieť, čo tak naši kandidáti asi hovoria, ako chcú naplniť mandát, ktorý prípadne od voličov dostanú. Nie je predsa normálne, aby som štyri týždne pred voľbou nepoznal ani jedno kľúčové posolstvo ani jedného kandidáta. Existujú len dva možné dôvody pre tento záhadný stav. Alebo sú kampane prezidentských kandidátov z mediálnej stránky tak nekvalitne pripravené a realizované, že neponúkajú prakticky nič atraktívne pre spravodajstvo, alebo médiá jednoducho obsahovú stránku kampaní kandidátov ignorujú v presvedčení, že nemajú robiť kandidátom PR a takisto s presvedčením, že takéto spravodajstvo je pre ich divákov neatraktívne. V konečnom dôsledku to však asi nebude cielená a koordinovaná ignorácia kampaní zo strany médií ani katastrofálna mediálna práca kandidátov, ale akási kombinácia týchto dvoch dôvodov, ktorá spôsobuje, že kampaň a súboj kandidátov tu prakticky skoro neexistuje, alebo ak existuje, tak nemá, aspoň doposiaľ, ani najmenšiu iskru. Čo je na škodu veci, pretože zdravý súboj je pre demokraciu vždy prospešný. Moc referendum nepotrebuje Neviditeľnosť referenda o predčasných voľbách je podstatne iný, ale o to krikľavejší a poučnejší príbeh. Tu už totiž nejde, tak ako v prípade prezidentskej kampane, o akúsi zhodu okolností, ktorej výsledkom je znížená viditeľnosť volebného súboja. Tu už ide o celkom konkrétny súlad celkom konkrétnych záujmov celkom konkrétnych mocenských skupín spoločnosti. Je to v podstate celkom jednoduché. Dve kľúčové mocenské zložky tejto spoločnosti, vládna moc a médiá, resp. rozhodujúca časť médií, aby sme nepaušalizovali, sa zhodli na tom, že je v ich vlastnom záujme a takisto v záujme krajiny, aby si čo najviac ľudí na Slovensko nevšimlo, že sa tu akési referendum o predčasných voľbách pripravuje. Už dnes vidno, že stratégia vládnej koalície v čo najväčšej miere vyblokovať tému referenda z verejnej politickej diskusie, ktorej kľúčovou súčasťou bolo aj rozhodnutie neobrátiť sa s posúdením ústavnosti referenda na ústavný súd, bola zvolená a je realizovaná úplne optimálne. Vládna koalícia veľmi dobre vie, že ak by do témy referenda aktívne vstúpila a zvádzala by argumentačný súboj o správnosť svojej politiky a nesprávnosť referenda, jej pozícia by bola veľmi slabá, pretože drvivá väčšina ľudí jej neverí a je s jej politikou nespokojná. Takýto súboj by nikdy nevyhrala. Jediná možná a veľmi správna taktika bola diskusiu o referende vôbec nepripustiť, cielene ju ignorovať, znižovať jej význam, jednoducho ju vyblokovať z verejnej diskusie. A to sa s pomocou rozhodujúcich médií darí pomerne ľahko. Záujem vládnej moci na neviditeľnosti referenda je zrejmý a úplne legitímny. A v prípade médií, rozhodujúcich médií, je jednoducho faktom, že väčšina mienkotvorných redakcií, či redaktorov a redaktoriek, ak už s vládnou politikou vyslovene nesúhlasí, tak vo výmene vládnej moci nevidí lepšiu perspektívu. A tak sa tiež rozhodla, že najsprávnejšie bude referendum ako také a diskusiu o ňom odignorovať. Je to teda klasický mocenský súboj o verejnosť, v ktorom jednoducho iniciátori referenda ťahajú za kratší koniec. Proti presile vládnej moci s kľúčovým hráčom, médiami, na svojej strane, nemajú iniciátori veľkú šancu. Pretože existuje len jeden kanál, ktorým sa kritická masa spoločnosti môže dozvedieť o tom, že referendum je, že má zmysel a význam. Respektíve, dá sa aj inak, dá sa „naschránkovať“ celá republika jednoduchými informačnými letákmi. Ale proti každodennému spravodajstvu ani takáto mamutia akcia veľkú šancu nemá. Koalícia teda v súboji o referendum postupovala a postupuje zo svojho pohľadu optimálne, s rozhodujúcou posilou médií na svojej strane, opozícia… podľa svojich možností. Šesťstotisíc občanov si referendum vypýtalo, tak referendum bude. To však vôbec neznamená, že o ňom bude aj reálna diskusia. Akože nie je. Či by to bola diskusia legitímna a pre spoločnosť prospešná a či na ňu ľudia, ktorí si výmenu vlády želajú, majú nárok, musí zhodnotiť každý sám pre seba. Faktom je, že s vládnou politikou nesúhlasí nie obyčajná, ale nadkritická, drvivá väčšina spoločnosti a demokracia je o tom, že občania svoje názory prostredníctvom svojich občianskych politických práv prenášajú do záväzných rozhodnutí. Moc pochádza od ľudí, o tom je demokracia. A mocenský boj je zase o tom, že ten, kto má v ruke silnejšie karty, vyhráva. Jednoduché, nie?