Dvaja z jedného cesta

Dnes si dovolím začať malou hádankou. Sú podpredsedovia jedného politického subjektu hlásiaceho sa ku kresťanským princípom. V druhej Dzurindovej vláde stoja na čele dvoch kľúčových ministerstiev, ktoré majú priamy dosah na právo a spravodlivosť v štáte. Hoci obaja radi a často vystupujú na verejnosti, ich prejavy a úroveň sú úplne rozdielne. Ak myslíte na najmladšieho vicepremiéra v histórii Slovenska a ministra spravodlivosti zároveň Daniela Lipšica a šéfa rezortu vnútra Vladimíra Palka, hádate správne. Zdá sa, že obidvaja ministri majú podobných mediálnych poradcov. Obklopili sa mladými kresťanskými demokratmi, z ktorých sa niektorí po zahraničných stážach a skúsenostiach stali naozaj odborníkmi vo vytváraní pozitívneho obrazu. Malé rozdiely Základný kameň položila hovorkyňa ministerstva spravodlivosti z čias Jána Čarnogurského Andrea Krajniaková. Okrem toho, že dokázala „udržať“ na uzde Čarnogurského známeho svojskými názormi, ktoré sa po medializácii stali námetom na mnohé komentáre a reakcie spoločnosti a politickej scény. Jeho obdiv k Rusku a fotenie pred kopou uhlia a podobne nevytvárali pre široké masy potenciálnych voličov práve priaznivý imidž. Čarnogurský totiž často vnášal do politiky osobitné filozofické myšlienky určené pre hŕstku konzervatívnych kresťanov. V tom čase sa po jeho boku začal k odborným témam zviditeľňovať mladý vedúci úradu Lipšic. KDH si na rozdiel napríklad od ľavicových strán uvedomilo, že ak chce miešať na domácej scéne karty a podieľať sa na presadzovaní svojich zámerov a vízií, musí niektorých svojich lídrov generačne vymeniť. Po Dzurindovom druhom nástupe k moci dostal Lipšic životnú šancu. Pokiaľ po boku Čarnogurského mohol svoje zámery naplniť, dnes dostal priestor. Slovenská justícia bola totiž za dlho sa vlečúce súdne spory, pomalosť v rozhodovaní, nezjednotenú judikatúru častým terčom kritiky európskych súdnych inštitúcii. Lipšic sa rozhodol pre reformu súdnictva. Začal zavádzať do slovenského práva anglosaské prvky, ako trikrát a dosť a podobne. Rozhodol sa úplne zmeniť súdnu sústavu. Predpokladá, že okrem iného dôjde k zrýchleniu súdneho konania. Vrátil sa k pôvodnému modelu, keď sa všetky prípady najskôr prejednávali na okresných súdoch, krajské boli odvolacie a najvyšší súd vydával judikáty. O svojich krokoch a zámeroch tento mladý právnik pravidelne informuje verejnosť. Pri nástupe do úradu sa ešte viac obklopil sudcami. Zrejme pochopil, že práve oni, pracujúci každodenne s právom a v praxi, najlepšie poznajú diery v zákonoch a vedia nájsť riešenie. Hoci má svojich kritikov i priaznivcov tak v odborných kruhoch, ako i vo verejnosti, až čas a prax ukážu, či sa jeho novoty z iných krajín a návrat k starému opätovne osvedčia. Jeho spolustraník Palko po krátkych ponovembrových skúsenostiach v tajnej službe i parlamentných zasadol na trón na Pribinovej ulici do sídla rezortu vnútra. Zdedil všetkých Na rozdiel od Lipšica si nevybral na kľúčové posty okrem svojej najbližšej administratívy žiadneho významného odborníka. Takmer všetkých zdedil. Zostali mu tí, ktorí vyhrali alebo boli ticho počas tzv. „vojny policajtov“, ktorá sa odohrala pri poslednom odchode Ladislava Pittnera z postu ministra vnútra. Palko totiž zmenil systém práce policajtov, no na rozdiel od Lipšica informuje o práci iných vyšetrovateľov. Lipšic sa sám podieľa na príprave zákonov, podáva návrhy na disciplinárne stíhania voči sudcom, na čo má zo zákona plné právo. Podáva sťažnosti pre porušenie zákona. Nikdy však neinformuje, že napríklad najvyšší súd dnes odsúdil niekoho na doživotie, alebo že prokuratúra začala trestné stíhanie proti nejakej osobe. Možno občas komentuje i rozhodnutia súdov, ale neinformuje, ako rozhodli. Súdy sú totiž rovnako ako policajní vyšetrovatelia procesne nezávislé. Aspoň zákon to tak deklaruje. Súdy majú svojich hovorcov, nepotrebujú ministra. Aj policajní vyšetrovatelia majú svojich hovorcov, zdá sa, že potrebujú výpomoc ministra Palka. Ten sa totiž veľmi rád pýši ich prácou. Naučí sa podrobne obsah uznesenia o vznesení obvinenia, nahodí kamennú tvár – a hor sa informovať občanov o ďalšom úspechu iných. Pretože to nie je práca ministerstva, to je zásluha polície. Policajný vyšetrovateľ má byť nestranný a nezávislý od ministerstva vnútra, do jeho práce – priebehu vyšetrovania môže zasahovať pokynmi jedine dozerajúci prokurátor. Volič, ktorý túži po štáte, kde sa bojuje v rámci zákona proti korupcii organizovanému zločinu, si spojí Palka s úspechmi polície a dá mu svoj hlas. To by však nebolo až také škodlivé. Je na uvážení každého z nás, akú zásluhu má na tom práve Palko. Určite nesleduje celé noci podozrivých, nemusí počúvať v slúchadlách za 15 tisíc mesačne plus mnohohodinové nadčasy iné hovory. Neriskuje život pri akciách proti organizovanému zločinu. A predsa sa rád pochváli cudzím perím. Prečo radšej nehovorí o výsledkoch reorganizácii polície? O tom, ako niektoré i medializované kauzy stoja, pretože pôvodní vyšetrovatelia odišli pracovať na iný úsek. Alebo o tom, že občan musí mesiac čakať, pokiaľ mu v Maďarsku za drahé eurá vystavia nový vodičský preukaz. Nie každý je minister a oproti minulosti ho má do 24 hodín hotový. Zatajovať trestnú činnosť? Palko si asi neuvedomuje, že reorganizačné zblíženie kriminalistov s vyšetrovateľmi dáva teoreticky obrovský priestor možnosti zatajovať trestnú činnosť páchateľov. Akoby Palko jednoducho stavil viac na osobnosti v polícii než na systém, ktorý bude fungovať aj bez súčasného vedenia. Možno ani netuší, že vedenie možno prirovnať k rozhádanému parlamentu. Pokojne si číta „scenáre“, ktoré napísal odbor boja proti korupcii. Podľa mňa už vopred v očiach verejnosti odsúdi obvineného. Zrejme netuší, že niekedy prokurátor pri podávaní obžaloby nie je jednoznačne presvedčený o vine obvineného. Policajti totiž podľa právneho platného stavu už nemusia objasňovať skutočný stav, ale skutkový. Zdanlivo rovnaké slová v práve však majú podstatne rozdielne významy. Palko ešte nepostrehol, že niektoré medializované policajné úspechy sa na súde ukázali ako nedostatočne vyšetrené, pričom chyby sa už na súde nedali odstrániť. Uvidíme, ako sa Palko začne tváriť v prípade, keď skrachujú niektoré kauzy z jeho zrejme obľúbeného odboru. Zásadný rozdiel medzi Palkovým a Lipšicovým informovaním je, že o návrhoch zákonov z dielne rezortu spravodlivosti musí rozhodnúť ešte vždy vláda, neskôr parlament. Palko však chodí po tenkom ľade, po ktorom by vôbec nemusel kráčať. Navyše, mnohé zahraničné médiá sa neoficiálne čudujú, že o pártisícovom úplatku bežného občana informuje práve minister, ktorý novinárske otázky nezriedka odbíja odpoveďou – to nie je podstatné. V prípade otázok na inú, niekedy oveľa dôležitejšiu tému ich odkáže na tlačový odbor. To je práca pre radových hovorcov a možno policajných funkcionárov. Navyše, Palko nepozná silu dôkazov obsiahnutých v spise. Aspoň dúfam, že k nim nemá prístup. To by bol totiž návrat do policajnej totality. Čo by sa stalo, keby napríklad prokurátor alebo policajná inšpekcia začali stíhať nejakého kľúčového policajného funkcionára? Padol by boj proti organizovanému zločinu alebo korupcii? Je polícia postavená na jednom neomylnom človeku? Veď predsa prácu polície napríklad v boji proti prevádzačom, drogovej mafii vedia ohodnotiť slovami chvály a uznania i v zahraničí. Niekedy mám pocit, že Palko chce jediný informovať o práci polície. Naposledy priniesol závažné informácie o korupcii pre predaj uhlia za niekoľko desiatok tisíc korún. Hovorkyňa slovenských vyšetrovateľov spoločne s colníkmi informovala aspoň o miliónoch. Zdá sa, že ak bude informovať iba Palko, verejnosť sa dozvie o tisíckach. Možno by bolo dobré zobrať si príklad z Lipšica, ktorý odpovie na úrovni na každú novinársku otázku i k inej téme. Autor je stály spolupracovník týždenníka SLOVO