Ako tretí nemecký spisovateľ získal 71-ročný Günter Grass toho roku Nobelovu cenu za literatúru. Ani nie tak za svoju literárnu tvorbu ako celok, nechajú sa počuť podaktorí literárni kritici a komentátori, ako skôr za prvý román „Die Blechtrommel“ (1959), ktorým vraj svojho času vážne zakonkuroval Thomasovi Mannovi, Brechtovi i Gottfriedovi Bennovi. Vo filmovej podobe Volkera Schlöndorfa získala Grassova románova prvotina dokonca jediného Oscara v dejinách nemeckého filmu.
„Mám pocit, že by s tým súhlasil,“ zauvažoval Grass po zverejnení rozhodnutia Švédskej akadémie na konto svojho predchodcu a kolegu v povojnovom literárnom združení „Gruppe 47“ Heinricha Bölla, ktorý Nobelovu cenu získal už v roku 1972. Ako Böll je aj Grass minucióznym, i keď jazykovo opulentnejším, bravúrnejším kritickým komentátorom svojej doby s jej zamotanou politickou a kultúrnou históriou. Sám sa pokladá za „neskorého osvietenca“, ktorý neúnavným dialógom s dedičstvom nemeckej vzdelanosti presvetľuje neslávnu históriu vlastnej krajiny v 20. storočí. Či ide o háklivé dejiny nemecko-poľských vzťahov, fašizmus, študentskú revoltu konca 60-tych rokov alebo (jeho vlastnú) agitáciu v prospech politiky sociálnej demokracie, Grass sa vždy znovu ironizujúcou skepsou, ideologickou polemikou, ale aj dobrou vôľou usiluje zobjektívniť pohľad na už udiate a zároveň položiť otázku, ako s takým civilizačným bremenom naložiť v budúcnosti. Je hádam najprominentnejším kritickým komentátorom zjednotenia Nemecka a už roky vďačným cieľom popudlivého osočovania zo strany nemeckej literárnej kritiky. Je však aj obdivovaným príkladom pre literárne veličiny v zahraničí.
Posledný Grassov román „Mein Jahrhundert“ (Mé století, Atlantis 1999) akoby už pôsobivo ambicióznym autorským zámerom vykročil v ústrety Nobelovej cene. Zbilancovať posledné storočia druhého tisícročia, aj keď vlastným zorným uhlom pohľadu, je vskutku veľkolepým, neľahkým, avšak o to závideniahodnejším literárnym projektom. V stovke niekoľkostranových kapitoliek nadpísaných rokmi 1900 až 1999 sa ešte raz prejavuje Grassov takmer živelný rozprávačský talent, vycibrený cit pre sociálne a politické nuansy, predovšetkým však spoločensko-kritický rozmer jeho diela a úsilie vykontúrovať vlastný politický profil. Knihu však, najmä za hranicami Nemecka, ináč prijme „zasvätený“ germanista či historik a ináč – ak vôbec- neinformovaný čitateľ.
Paleta udalostí, ktorými Grass rok za rokom profiluje chod nášho storočia, je rovnako rôznorodá ako výber ich prezentátorov. Rozpráva on sám, výnimočne iné historické osobnosti, väčšinou však akoby náhodne pozháňané fiktívne postavy, muži aj ženy z rozdielnych spoločenských vrstiev, s úmerne rôznorodými názormi na to, čo je v tom ktorom roku predmetom ich momentálnej pozornosti, resp. historickej reflexie. Dvadsiate storočie sa pre Grassa začína boxerským povstaním v Číne, proti ktorému bojovala aj armáda cisárskeho Nemecka, a končí víziou eura, avšak aj obavami z hroziacej vojny. Najprv tam dole a potom všade…, ako v závere knihy uvažuje jeho vlastná matka, živá iba vďaka synovej literárnej fikcii. Čo si autor v zostávajúcich 98 rokoch nášho storočia v tom ktorom historickom okamihu „berie na mušku“, je pre spomínaného „zasvätenca“ do politickej a kultúrnej histórie Nemecka akoby kvízom, hrou na 100 hádaniek, inšpirovanou od jednej kapitolky k ďalšej vždy novou zvedavosťou, čo o tom či onom roku vie ten druhý a čo on sám. Napriek už spomínanej ambicióznosti, resp. kolosálnosti celého projektu sa Grassovi darí ho zvládať takpovediac „ľahkou rukou“, vskutku pestrá paleta tých, ktorí o čom a ako hovoria, evokuje fragmentárnosť, vsugerúva bezprostrednosť akoby sa práve dejúceho historického okamihu, vdychuje celému storočiu v literárnom stvárnení život.
Obsahovo i formálne Grass majstrovsky kreuje obdobie rokov prvej a druhej svetovej vojny. Očami „stratenej generácie“ na jednej strane a z pohľadu človeka doslova túžiaceho po nebezpečnom vojnovom dobrodružstve na druhej strane diskutujú spolu v kapitolách venovaných rokom 1914 až 1918 v Zürichu 60-tych rokov Erich Maria Remarque a Ernst Jünger, autori preslávených vojnových románov, i keď s celkom protichodnými postojmi, na tému prvá svetová vojna. Na roky 1939 až 1945 si zasa začiatkom roka 1962 na spoločnom stretnutí spomínajú bývalí nemeckí vojnoví spravodajcovia. Grass tak čitateľovi predkladá nielen samotné historické fakty a oboznamuje ho s rôznymi etapami a aspektmi oboch vojen, ale vďaka časovému odstupu ich súčasne z rôznych zorných uhlov interpretuje. Pred očami nám narastá nielen Nemecko oboch vojen, ale aj Nemecko vo svojom až do dnešného dňa mnohovrstevnom a často protirečivom postoji voči nim.
Pred očami sa čitateľovi mihnú aj iné veľké postavy nemeckej kultúry 20. storočia, expresionisti Georg Heym a Else Lasker-Schülerová, filozof Heidegger a básnik holokaustu Paul Celan, i svetonázorovo celkom protikladní umelci slova Brecht a Gottfried Benn. Predovšetkým však čitateľa od neskorých 20-tych až do 60-tych rokov sprevádza bremeno nemeckého fašizmu, ktorého tieň celej povojnovej histórii Nemecka až po opätovné zjednotenie prepožičiava iný rozmer. Grass municiózne registruje jej „boľavé“ miesta i úspechy, spletaním rôznych časových rovín sa mu mozaika posledného storočia ako celok usporadúva vlastne až v závere knihy.
Po druhom a ďalších čítaniach sa čitateľ vskutku neubráni rastúcemu obdivu Grassovej schopnosti vtesnať do sotva 300 strán taký bohatý historický horizont, majstrovsky ovládaným jazykom predviesť psychologicky a sociologicky vnímavý ponor do širokej palety názorov nemeckej spoločnosti na to či ono vo vlastnej histórii. Názov „Moje storočie“ neevokuje iba autorov osobný pohľad, individuálne rozvrhnutie historického spektra, ale súčasne i jeho literárne prisvojenie si, umelecké „zvnútornenie“. Zdá sa, že sa Grass vo svojom storočí našiel. Či však čitateľ, o to viac ten informovaný, bude mať chuť vydať sa s ním na „storočnú“ púť aj druhý či tretí raz, je otázne. Literárna kritika prijala knihu, podobne ako jej predchodkyne, rozporuplne.
Autorka je germanistka
