Divákom, čitateľom a poslucháčom zrejme neunikla zvýšená frekvencia účinkovania nových ženských tvárí v priestore našej politiky. Predpokladám, že zaregistrovali aj entuziazmus, s ktorým sa v týchto prípadoch štylisti, vizážisti, imidžmejkri, odborníci na verejnú mienku a podobní zhostili príležitosti, aspoň pokiaľ ide o úsilie vytvárať výzor a pridružené produkty. Prekvapujúce sú však interpretácie a z nich vyvodzované závery týchto ,,špecialistov“. Obávam sa, že ide o zárodky nových mýtov, ktoré môžu opäť na dlhý čas ovplyvňovať verejnú mienku. Hlavná úloha – kultivácia mužov Mýtus prvý: Úlohou žien v politike, cieľom ich ašpirovaného zvýšeného zastúpenia je vraj kultivácia mužov, mužského štýlu práce a komunikácie, zjemňovanie a zmäkčovanie vyvolaných dôsledkov, sprevádzané nevyhnutným diktátom odborne konzultovaného a „vyšľachteného“ a pokiaľ možno čo najpríjemnejšieho vzhľadu. Nič proti kultivácii. Sama patrím medzi ženy, ktorým „handričky a farbičky“ pomáhajú prekonávať tvrdšie stránky života, ktoré vedia, že páčiť sa a byť obdivovaná je často väčšou devízou ako čokoľvek iné. Len si kladiem otázku, či sa udržiavanie kultivovanej tváre a tela tak nestáva samozrejmou podmienkou a povinnosťou verejne činných osôb. Obávam sa, že rovnako vehementne nemedializujeme aj nevyhnutnosť odbornej pripravenosti, vzdelávania, štúdia, či výučby našich budúcich zástupkýň. Zdá sa mi, že si zamieňame politiku s televíznou zábavou… Spomeňme si na Madeleine Albrightovú či Margharet Thatcherovú, ani z jednej by vizážista nemal radosť, napriek tomu nesporne vstúpili do dejín. Nie je to náhodou i tak, že politická aréna má byť priestorom „účinkovania“ zrelých (bez ohľadu na vek) a komplexných osobností? Zrelých, že nepodľahnú tlakom módnych polícií a zasmejú sa nad svojím zaradením do „out“ kategórie, originálnych a nezameniteľných, že im treba priznať nárok na vlastný a vyhovujúci štýl. Odporúčam sem-tam prepnúť televízny prijímač na niektorú z diskusných relácií frankofónnych staníc, nech sa stále nezmieňujeme len o vzdialenom a „nedosiahnuteľnom“ príklade severských krajín. Nepripraveného slovenského diváka môže zaskočiť prirodzená iskra, sviežosť, ležérnosť, bezprostrednosť skutočných celebrít bez akýchkoľvek stôp formálneho konzervativizmu, či urputného úsilia byť za každú cenu „in“. Vraj iba primerané témy Mýtus druhý: Ak už v politike máme dáke „ženské zástupkyne“, nech sa vyjadrujú skupinovo, korporatívne a k témam, ktoré „prináležia ženám“. Neviem, dokedy budú divákov, poslucháčov a čiateľov zaujímať relácie a články, v ktorých novinári prezentujú dve, tri političky, priam zámerne segregované od svojich aktuálnych i potenciálnych mužských kolegov a oponentov. Akoby sa automaticky predpokladalo, že 51 percent populácie musí mať jednotný záujem a cieľ, maximálne diferencovaný, pokiaľ ide o pravo/ľavú politickú príslušnosť. Nezamýšľaným dôsledkom takýchto vystúpení, niekedy i výdatne podporovaných moderátorským usmernením, je spätné uviaznutie v tzv. typicky ženských témach a následné odkazy na už zmieňovanú kultiváciu mužov. Berme do úvahy, že práve prisúdená a všeobecne akceptovaná sociálna rola žien a z nej vyplývajúce očakávania vyvolávajú ich konkrétne záujmy i potreby. Ak by, dajme tomu, opatera a starostlivosť o deti predškolského veku, starých, chorých a inak odkázaných členov rodiny rodovo prináležala prevažne mužom, je viac ako isté, že otázky sociálnych služieb, zdravotníctva a podobne by boli doménou mužského záujmu. Pripravme sa na to, že sa objavia ženy ochotné a kompetentné vyjadrovať sa k problémom národnej obrany, zahraničnej politiky či makroekonomiky. V každodennej realite riešia s mužmi všetky typy životných situácií a problémov, obe pohlavia nežijú vedľa seba, ale spolu. Niet teda dôvodu zriekať sa, či odmietať spoločné rozhodovanie a zodpovednosť. Jediné kritérium: reálne výsledky Vráťme sa na domácu scénu a pripomeňme si aspoň tie z už etablovaných političiek, ktoré nepodľahli prvému mýtu a našli v sebe dosť sily uchovať si vlastný výraz. Bez ohľadu na politické sympatie mi prišli na um dve: Oľga Keltošová (HZDS-ĽS) a Brigita Schmögnerová (SDA). Pokiaľ ide o mýtus druhý, videli ste niektorú z nich debatovať vo výlučne ženskom prostredí? Počuli ste ich sťažovať sa na mužskú solidaritu a nepochopenie voči ženám? Nespomínam si z ich strany ani na citové zmienky o rodinnej podpore. Napriek tomu odvádzajú prácu oceňovanú aj tými mužskými kolegami, ktorých nemôžeme označiť za zvlášť rodovo citlivých. Aj pre „nové“ ženy v slovenskej politike bude v konečnom dôsledku platiť jediné kritérium úspešnosti – reálne výsledky. Držme palce im, ale najmä sebe, aby to netrvalo pridlho a dúfajme, že ich cestu nebudú sprevádzať nové a nové mýty.
