1. Nazdávam sa, že Jacques Derrida nepísal svoje diela preto, aby sme ich pochopili úplne, podrobne, bezo zvyšku. Napísal ich, aby sme ich pochopili úplne inak. (Aj tak nemáme na výber, či už skúmame jeho texty alebo niekoho iného.) Myslím si, že Derridovi sa do textov podarilo vniesť aj kus z tej radosti, ktorú pri ich tvorbe prežíval. Myslím si, že táto radosť sa potom prenáša(la) aj na čitateľa. Čitateľ nemusí vždy presne všetko chápať, stačí, keď bude mať radosť. Buď z Derridových spisov máte radosť, alebo nie. Nijaká ohromná záhada. Atmosféra života v „la belle France“ prenikla do diel francúzskych filozofov. Preto sú vo svojich textoch takí. Takí veľkorysí. Takí impresionistickí, takí rozšafní, takí experimentujúci, hraví, odvážni… A preto ich väčšina tých, ktorí prisahajú na chiméru jasnosti a zrozumiteľnosti, nemá vo veľkej láske. Znie to možno nafúkane a zjednodušujúco, môžem si však taký(to) výrok (kedykoľvek) dovoliť, veď nie som „akademizovaný“ filozof, nie som z branže mysliteľstva, a preto celkom „orientálne“ (insitne) si myslím, že taká filozofia, ktorá sa vo všednom živote nedá aplikovať, je filozofiou falošnou, papierovou. Je to filozofia pour rien. Čiže na dve veci: na nič a na hovno. O tom ani nehovorím, čo za filozofa je ten, kto celý život filozofuje od stola a z papiera. 2. Papierový mudrc môže pokojne mať svoj vycizelovaný systém, donekonečna sa v ňom môže vyvášňovať a utešovať, mňa aj tak (vždy) bude zaujímať (len) to, nakoľko je ten jeho systém flexibilný, komunikatívny, akčný v okamihu, keď sa ocitne mimo akademickej pôdy. Strážca akademických cností možno namietne, že presne vypracované filozofické systémy nie sú určené na to, aby sa vynášali na ulicu. Nie sú určené na to, aby pôsobili v konkrétnych životných situáciách a viedli človeka k radosti. Nie sú určené. Dobre, ale čo ja potom mám z takého „hegeliána“, „kantovca“, „marxistu“, „derridovca“, na ktorého sa nemôžem ako na človeka obrátiť, spoľahnúť? Viem, že väčšinou. Viem, že väčšinou sa obraciam na čosi iné v človeku, než len na človeka. Aby sme sa vyhli nedorozumeniam: nie som odporca systémov: netvrdím, že by nemali vznikať novšie, dômyselnejšie, usporiadanejšie, harmonickejšie celky. Myslím si, že ešte aj to, čo vnímame ako chaos, má svoj systém, ibaže ho stále odhaľujeme akosi ťažkopádne. Vôbec nevolám po likvidácii systémov alebo po filozofovaní bez systému; volám len po zvýšenej bdelosti, aby sme si včas vedeli všimnúť, kedy systém, ktorý sme kedysi s toľkým zanietením (s)tvorili, zmeravel, prestal byť funkčný a zábavný. Vôbec nevolám. Kto som ja, aby som volal? Spolieham sa na to, že hravosť v texte je prejavom spomínanej bdelosti. Možno nie je. Spolieham sa na to, že hravý mysliteľ sa nechce nudiť, a to je pre mňa (aspoň aká-taká) záruka, že nezamrzne v stratégii svojho myslenia predčasne. Spolieham sa. 3. Možno, že. Možno, že moje vnímanie Derridových textov je úplne mylné, no i tak sa mi žiada povedať, že ich považujem za žonglérske kúsky. Nepovedal som nič ohromujúce. Nepoviem nič ohromujúce ani teraz, keď poviem, že povedať „nepovedal som nič ohromujúce“, nie je nič ohromujúce. Je Derridov diskurz ohromujúci? Pre tých, ktorí zabudli, že sme na žonglérskom predstavení, určite. Derridovi (asi veľmi) nezáležalo na dokonalom žongľovaní, pretože (aj tak) bol väčšmi figliar než virtuóz. Loptičky mu preto často vypadávali z rúk – aj ťarbavosť sa (tak) stáva(la) súčasťou predstavenia. A vypadávať neprestali. A ťarbavosť mohla (takto) odhaľovať svoje pôvaby. Svoje alebo niečoho iného. Možno je však moje vnímanie Derridových textov kompletne po(z)mýlené a Jacques Derrida (si) (napriek všetkým mojim neakademickým fantáziám) vytvoril dajaký ucelený a pevný systém, ktorý hodno brať vážne. Neviem, netuším. Niečo mi však vraví, že keby bol Derrida (úplne) vážny, nebral by som ho (nikdy) vážne. Asi by som si ho (ani) nevšimol. Pretože v prvom rade si všímam klaunov. Pretože ak sedíte v prvom rade, vylomeniny vám hrozia (v prvom rade) od nich. A od (/s/krotených) šeliem, pravdaže. 4. Nikdy som. Nikdy som nemal dostatok trpezlivosti, aby som nejaký Derridov text vládal prečítať dokonca. V predchádzajúcej vete som čiastočne klamal. V predchádzajúcej vete som zas ukázal, aká vie byť úprimnosť prefíkaná, falošná. Dá sa čiastočne klamať? A kto odhalí, v ktorej časti zostala toľko ospevovaná úprimnosť? Ešte raz. Ešte raz to skúsim: Niektoré z Derridových textov som dokázal dočítať do konca. Napríklad: Ostrohy / Štýly Nietzscheho. Alebo siedmy text v knihe Texty k dekonstrukci: Edmond Jabés a otázka knihy. Skutočne som ich dočítal. Teraz neviem, či (naozaj) skutočne, no dočítal som ich. V strede a blízko konca textu som už bol však natoľko nesústredený, že nielen to som nevnímal, čo čítam, ale ani poskladať som si nevládal nič z toho všetkého, čím som sa už stihol presekať. Pustil som sa aj do iných textov: Víra a vědění. Nedočítal som. Teraz to čítam. A ďalšie texty: Jednojazyčnosť toho druhého. Alebo: Utrpenia. Alebo: tretia kapitola v knihe Texty k dekonstrukci: Diferänce. Nevládal som ich dočítať. Hromadenia Derridových kníh som sa však ani naďalej nevzdal. A nevykuroval ma pritom snobizmus. Ale nádej, že azda v ďalšej knihe nájdem kľúč do Derridovho sveta. Našiel som len Derridov svet a zrejme to mal byť onen hľadaný kľúč. K nakupovaniu ďalších a ďalších Derridových kníh ma viedlo aj čosi iné. Energia, ktorá ma napĺňala ohňom, netrpezlivosťou, nadšením, vytržením. Teda presne tá energia, ktorá mi nikdy nedovolila Derridove texty dočítať do konca. Sviežosť a neviazanosť jeho prvých slov, prvých viet, prvých riadkov zakaždým vo mne spustila taký ohňostroj predstáv, asociácií a inšpirácií, že moja trpezlivosť text dočítať sa spontánne vytratila, ľahla v tom prívale impulzov popolom, a všetky moje myšlienky sa okamžite vášnivo pripútali k počiatočným impulzom. Uviaznuť pri počiatočných impulzoch: nie je to náhodou znak diletantstva? Možno. Možno, že áno. 5. Derrida mnohých poburuje asi tým, že zo svojich textov urobil arénu, v ktorej sa neváhal búriť hoci aj proti sebe. Šiel v šľapajach vlastných slov a viet ako nejaký lovecký pes či detektív, rozmotávajúc, odkrývajúc, rozklápajúc a prekrývajúc znaky svojho myslenia, myšlienky znakov. Nechal znaky myslieť a konať. Svoje myslenie dekonštruoval za jazdy. Auto, ktoré vyrazilo z bodu A, do bodu B síce dorazilo, no v bode B už prestalo byť tým istým autom, ktoré štartovalo z bodu A. Prestávalo cestou. Derrida, žonglér a striptér, dekonštruoval svoje myslenie dekonštrukcie. Tí, čo sa na také čosi neodvažovali podujať, ho mohli oprávnene nenávidieť. Jeden slovenský minister napísal, že dekonštrukcia civilizácie napreduje. A nenapreduje náhodou skôr civilizácia dekonštrukcie? Ak táto civilizácia (za jazdy) neprestajne dekonštruuje samú seba, to ešte neznamená, že koná chorobne. Možno tak naozaj koná, no my, súčasníci, to z hľadiska našej prítomnosti, tej neveľkorysej (Platónovej) štrbiny (v čase), asi ťažko môžeme (takto) zhodnotiť. Predsa však. Predsa však voľme diskurz prehodnocovania. No do tohto nášho diskurzu, ktorý má byť (vlastne) uvoľnený, šťavnatý, slnečný dialóg, ovievaný sviežim morským vánkom sokratovského láskavého mysliteľstva, prizvime okrem mužov, akademikov a kresťanov aj ženy, básnikov, mystikov, moslimov a budhistov. A ďalších. A nielen heterosexuálov. Aj keby sme mali diskutovať trebárs o náboženstve. 6. Trebárs o náboženstve. Ak o náboženstve, tak aj o odpustení. Trebárs na ostrove Capri. O náboženstve, ak je to dnes pre niečo dôležité. „Boh sa oddelil od seba, aby nás nechal hovoriť, žasnúť a pýtať sa. Neurobil to tak, že prehovoril, ale tak, že sa odmlčal, že pripustil, aby mlčanie prelomilo jeho hlas a jeho znaky…“ píše Derrida. Boh sa vzbúril proti sebe a my vidíme, že jeho sebadekonštrukcia je nevyčerpateľná. Derrida, inšpirovaný kabbalou, číta(l) znaky jedného písma, ktoré je písmom reči, úžasu a otázok. Derrida prostredníctvom svojich textov hovorí živou rečou, žasne a pýta sa. Pýta sa? Je absencia dušou otázky? Pýta sa, či čítame naozaj to, čo čítame? Lebo: za každým písmenom číslo. Za každým číslom význam. Za každým významom osud. Za každým osudom zbavenie sa schémy osudu. Za každým prekročením schémy: prekročenie „tradície“, aby sa na okamih ukázala tradícia neviditeľná, tradícia všetkého. Kabbala, okrem iného, znamená tradíciu. Nie je to však tradícia inkvizítorská, meravá, sterilná, schematická. Je to tradícia hravosti. Derrida žongluje presne tak, ako žonglovali jeho predkovia s kabbalou. Žonglérstvo sa bez žasnutia nezaobíde. Žasnutie je dušou dekonštrukcie. A naopak.
