Narodil sa 18. decembra 1906 v rodine zámožného statkára Juraja Ďurčanského, ktorý patril medzi mecenášov Hlinkovej slovenskej ľudovej strany. Za to si v prvej polovici 30. rokov minulého storočia vyslúžil senátorské kreslo v pražskom parlamente. Ferdinand po maturite na nitrianskom gymnáziu (1925) študoval právo v Paríži a Bratislave, potom vo Viedni, Berlíne, Haagu a vo viacerých poľských mestách. Od roku 1933 bol pedagógom na Právnickej fakulte Univerzity Komenského, ktorú neskôr premenovali na Slovenskú univerzitu a Ďurčanský tam ako 34-ročný (!) získal profesúru.
Nástup mladých radikálov
S bratom Jánom sa angažovali v mládežníckom hnutí HSĽS. V apríli 1933 založili v Bratislave dvojtýždenník Nástup (mladej slovenskej autonómnej generácie), ktorý sa stal hlásnou trúbou radikalizujúcej sa ľudáckej omladiny. Spolu s predsedom Ústredného zväzu katolíckeho študentstva Jozefom Kirschbaumom sa sústredili na nové štátoprávne riešenie Slovenska – bez Čechov. Pre nenávistné útoky proti pražskej vláde a články, ktoré nabádali k rozkladu republiky, úrady v júni 1934 časopis na pol roka zastavili. Ale ani po obnovení vydávania sa jeho tón nezmiernil, otvorene začali chváliť nemecký nacizmus a taliansky fašizmus.
Celkom logicky táto skupina mladoľudákov, či tzv. nástupistov patrila v septembri 1936 na VII. zjazde HSĽS v Piešťanoch medzi najagresívnejšie zložky. Mimoriadne ambiciózny Ďurčanský bol spoluautorom programového manifestu. Ten sa považuje za prelomový pri premene pôvodne nacionálno-konzervatívnej strany na autoritársku partaj s mnohými fašizoidnými črtami, ktoré sa ďalej prehlbovali.
Oficiálnym heslom HSĽS sa vtedy stalo: Jeden národ, jedna strana, jeden vodca! Stačilo si vyčkať na príhodnú situáciu a totalitný režim sa mohol nastoliť podľa zahraničných vzorov i na Slovensku. Táto chvíľa nastala už o dva roky. A sebavedomý Ďurčanský ju plne využil pre svoj kariérny postup.
Ministrom ako 32-ročný
V rámci vtedajších názorových prúdov v HSĽS mal bližšie k Alexandrovi Machovi a Vojtechovi Tukovi ako k umiernenejšiemu Jozefovi Tisovi. Preto mnohých prekvapuje, že ho po vyhlásení autonómie 6. októbra 1938 Tiso zahrnul do svojej päťčlennej vlády.
Katolícky kňaz a budúci prezident už vtedy rozohral komplikovanú personálnu rošádu, ktorá mala rozleptať jednotu jeho straníckych rivalov. Kým sa jeho hlavný sok Tuka po nútenom pobyte v Plzni utiahol urazený bez funkcie do piešťanských kúpeľov, Tiso na utlmenie požiadaviek radikálov povolal do svojho tímu medzi mladými ľudáckymi akademikmi obľúbeného Ďurčanského. Ten sa sotva 32-ročný stal ministrom spravodlivosti, sociálnej starostlivosti a zdravotníctva súčasne. Prevratné časy prajú odvážnym…
Ďurčanský sa stal po zmanipulovaných voľbách s jednotnou kandidátkou HSĽS v decembri 1938 (na nástupe totalitného režimu mal aj ako právnik osobné „zásluhy“) poslancom a v novej autonómnej vláde pre zmenu prevzal pod svoju kuratelu rezort dopravy a verejných prác. Zrejme sa ani vtedy na odbornosti ministrov veľmi nebazírovalo. Najviac ho však ťahalo k zahraničnej politike. Začiatkom októbra 1938 bol členom čs. delegácie na neúspešných komárňanských rozhovoroch s Maďarmi ohľadom ich tvrdých územných požiadaviek.
Už 12. októbra Ďurčanského ako súkromnú osobu prijal spolu s Machom vplyvný poľný maršal a veliteľ ríšskeho letectva Hermann Göring, ktorému vyjavil svoje úprimné presvedčenie: „Slováci chcú úplnú samostatnosť s najsilnejšími politickými, hospodárskymi a vojenskými väzbami na Nemecko.“
Prinajmenšom dovtedy už päť rokov Adolf Hitler z pozície ríšskeho kancelára otvorene vyhlasoval nevyhnutnosť rozšírenia „životného priestoru“ pre nordickú rasu predovšetkým na úkor Slovanov všetkými možnými prostriedkami…
O týždeň na to Ďurčanský a Tiso rokovali v Mníchove s nemeckým ministrom zahraničných vecí Joachimom von Ribbentropom. Napriek ubezpečovaniu oddanosti nemeckým vodcom Slovensko stratilo „v prospech tisícročnej ríše“ po Petržalke aj starobylý Devín. A šmahom dvoch rúk (okrem Ribbentropovej aj jeho talianskeho kolegu Galeazza Ciana) prišlo 2. novembra na arbitráži vo viedenskom Belvedere o ďalších vyše 10-tisíc štvorcových kilometrov s takmer 860-tisíc obyvateľmi, z toho bolo 277-tisíc Slovákov.
Krízové dni v marci 1939
Foto: Slovenská krajinská vláda v decembri 1938 – Durčanský vpravo za Jozefom Tisom.
Autor foto: Múzeum SNP
Ďurčanský, ktorý sa nikdy na verejnosti netajil zámermi o odtrhnutie Slovenska od Prahy, pokračoval v nadväzovaní kontaktov s nemeckými predstaviteľmi i poza chrbát ústrednej vlády. Nielen on robil takéto sondáže názorov na vlastnú päsť, 12. februára 1939 prijal Tuku v Berlíne sám Hitler, ktorého slovenský profesor oslovoval ako „mein Führer“.
Tieto separatické tendencie znepokojovali Beranovu vládu a prispeli k vyvolaniu nešťastného tzv. Homolovho puču, keď zväčša české vojsko a četníctvo obsadilo Bratislavu a ďalšie strategické uzly na Slovensku. Súčasne zadržali a do Brna odvliekli zo dve stovky, ako by sme dnes povedali, ľudáckych celebrít, vrátane poslancov, ktorých mala chrániť imunita. Vtedy sa však zabíjali klince do rakve demokracie už v celej republike.
Šikovného Ďurčanského by sme však medzi zaistenými márne hľadali. Zrejme sa mu aj vďaka novým zahraničným priateľom podarilo v pravý čas utiecť do Rakúska, ktoré bolo po anschluse už rok súčasťou Nemeckej ríše. Jej miestodržiteľ vo Viedni Arthur Seyss-Inquart rozohral v tých dramatických dňoch nečistú rolu aj voči Slovensku.
Príslušníci Heydrichovej tajnej služby SD si zriadili hlavný štáb v petržalskej reštaurácii Lebenfinger (Ďurčanský tam bol 10. až 13. marca údajne denným návštevníkom). Odtiaľ to nemali ďaleko do Bratislavy, kde nastražili niekoľko bombových atentátov. Okrem iného aj pri Jezuitskom kláštore, kde sa v noci zvykol zdržiavať Tiso (v uličke vedľa Starej radnice) a pred vilou podpredsedu čs. vlády Karola Sidora (dnes rezidencia francúzskeho veľvyslanca na Galandovej ulici). Do tohto chaosu riadeného podľa berlínskeho scenára vtedy veľmi vhodne zapadali Ďurčanského dramatické prejavy vysielané z viedenského rozhlasu.
„Organizované jednotky Hlinkovej gardy tých obcí, ktoré ležia blízo hranice, nech obsadia hranice, aby sme boli bezpodmienečnými pánmi nášho Slovenska. Nech je každý na svojom mieste. Nech každý vyčká moje rozkazy, ktoré dávam ako zákonitý zástupca slovenskej vlády, lebo ostatným je a ešte na niekoľko dní bude nemožné, aby prejavili slovenskému národu svoje pravé, neovplyvnené mienky,“ vyzýval v éteri 10. marca a plamenne pokračoval:
„Našim nepriateľom a Čechom, ako aj zradcovským Slovákom pripomínam, že každý pokus proti terajšej zákonitej vláde, ktorej som i ja členom, každý čin, ktorý sa pácha vo spojení s Prahou, už po niekoľkých dňoch bude prísne potrestaný… Slováci, Slovenky! Nech Hlinkova garda strhne na seba moc v každej obci a v každom meste, kde táto moc nie je v spoľahlivých slovenských rukách… Na stráž!“
Ani sa netreba čudovať, že Tiso, ktorý sa v tých pamätných dňoch utiahol na svoju faru v Bánovciach nad Bebravou, do Viedne odkazoval, aby Ďurčanský s tými provokatívnymi rečami prestal. Ten však bol vo svojom živle. Na vlastnú päsť 11. marca poslal do Berlína telegram, v ktorom oznámil to, čo sa tam od ľudáckych predstaviteľov očakávalo – odtrhnutie Slovenska od Čiech a Moravy.
Ochrancovia slovenskej nezávislosti
Foto: Voľba Jozefa Tisu za prezidenta v aule univerzity Komenského, október 1939.
Autor foto: Múzeum SNP
O dva dni na to sa Ďurčanský vo Viedni pridal k Tisovi, s ktorým odletel na audienciu k Hitlerovi. Ako sa skončila, vieme. Štrnásteho marca sedem minút po poludní snem v Bratislave schválil „zákon o samostatnom slovenskom štáte“. Zvyšok Česko-Slovenska anektovali Nemci.
Ďurčanský vďaka svojim aktivitám v Rakúsku počas marcovej krízy – o ktorých sa mimochodom nikdy, ani po vojne vo svojich knihách nezdôveril – získal vysnívaný post ministra zahraničných vecí. Už 18. marca 1939 Hitler pozval Tisa a jeho ministrov do Viedne, kde ešte v ten deň Ďurčanský s Tukom „vyrokovali“ Schuzvertag – ochrannú zmluvu medzi Nemeckou ríšou a Slovenskom a 23. marca pre zmenu v Berlíne podpísali tzv. dôverný protokol o hospodárskej a finančnej pomoci medzi oboma krajinami. Znamenalo to dobrovoľné podriadenie hlavných odvetví slovenského priemyslu (konkrétne 25 podnikov so strategickou výrobou) vojnovej mašinérii nacistického Nemecka.
Následne Ďurčanský viedol s Nemcami rozhovory o vytvorení tzv. ochrannej zóny na západnom Slovensku od Malých a Bielych Karpát až po Javorníky, ktorú mohla kedykoľvek obsadiť nemecká branná moc, ako aj o možnostiach hladkého prechodu wehrmachtu cez naše územie pri agresii proti Poľsku. Napokon sa do vojenských operácií proti severným susedom nechala zatiahnuť aj slovenská armáda. Pritom nešlo, ako tvrdila súdobá ľudácka i povojnová emigrantská propaganda, iba o oslobodenie obcí na hornej Orave a severnom Spiši, o ktoré Slováci nespravodlivo prišli v rokoch 1920 a 1938.
Koniec sľubnej kariéry
Hlavným argumentom súčasných obhajcov Ďurčanského a odhalenia jeho busty v Rajci je, že presadzoval nezávislú zahraničnú politiku a bol zástancom prísnej neutrality. Za to sa vraj dostal do vážnych sporov s Machom, ktorého obviňoval „z prílišného zasadzovania sa o úzke nemecké spojenectvo“. Hitler sa v tomto spore priklonil k Machovi a tak Tiso musel pod nátlakom z vlády Ďurčanského odvolať. A potom sa údajne dlhé roky nemohlo jeho meno v tlači objaviť…
Počas svojho „disentu“ bol však naďalej členom predsedníctva HSĽS, poslancom a profesorom medzinárodného práva na univerzite. Publikoval, bol členom správnych rád viacerých lukratívnych firiem (tieto zdroje neobmedzených finančných možnosti poznáme aj zo súčasnosti), majiteľom továrne na liečivá v Hlohovci a spolu s bratom Jánom aj arizovaného kaštieľa v Beladiciach pri Zlatých Moravciach. Nuž, nežil si s rodinou najhoršie…
A pokiaľ ide o jeho „nezávislú“ zahraničnú politiku? Niektorí autori hovoria o pokusoch obnoviť diplomatické styky s Veľkou Britániou, s ktorou bolo Nemecko aj Slovensko vo vojnovom stave. Ďurčanský, hoci v špiku kostí antikomunista, sa usilovať spolupracovať so Sovietskym zväzom, ktorý v septembri 1939 na krátko uznal slovenský štát. Bolo to zrejme viac, ako sa v Berlíne od slovenského ministra očakávalo. A to napriek tomu, že Stalin bol v tom čase po delení Poľska Hitlerov spojenec. Dokonca vyslancovi Grigorijovi Maximovičovi Puškinovi Ďurčanského ministerstvo pridelilo arizovaný palác na Gunduličovej ulici, na ktorý si robil zálusk vodca karpatských Nemcov Franz Karmasin. Ten to hneď urazený hlásil do Berlína.
Ani na nadväzovanie užších kontaktov s Talianskom a menšími satelitnými štátmi osi Berlín – Rím si asi Ďurčanský vždy nepýtal povolenie od Ribbentropa a to sa neodpúšťa. Navyše na jeho funkcie (v novembri 1939 sa stal súčasne ministrom vnútra) si robili chúťky „germanofili“ z HSĽS, ktorí sa stále cítili nedostatočne docenení: predseda vlády (Tiso bol od októbra 1939 prezidentom) a rektor Slovenskej univerzity v jednej osobe Vojtech Tuka a šéf Úradu propagandy, gardistický veliteľ Alexander Mach.
Hitler sa rozhodol vnútorné napätie v špičkách HSĽS riešiť rázne. Počas svojho tradičného letného pobytu v Alpách si do Salzburgu na 28. júla 1940 pozval obe skupiny a zrejme im dobre prečistil žalúdok. To, že sa s Ďurčanským odmietol stretnúť, dopredu naznačovalo výsledok diktátu. Už 29. júla podal demisiu, Tuka si pribral agendu zahraničnej politiky a Mach sa stal aj ministrom vnútra. Celkovo sa teda posilnilo pronacistické krídlo vo vedení HSĽS i štátu, ale nie až tak jednoznačne, ako si to tandem Tuka-Mach a ich tútori v Berlíne predstavovali. Preto tých pozvaní na koberček do Salzburgu bolo ešte niekoľko…
Povstanie prinieslo druhý dych
Foto: Vydávanie vojenskej výstroje a výzbroje počas povstania.
Autor foto: Múzeum SNP
Keď už v súvislosti s Ďurčanským píšeme o nezávislosti zahraničnej politiky, treba pripomenúť, že nikdy, ani po vojne nekritizoval vojenské anabázy Nemecka a jeho spojencov na východ či západ, ani zločiny, ktoré sa na civilnom obyvateľstve z dobytých území vykonali. O holokauste ani nehovoriac. Naopak, exminister nabral nový politický dych po vypuknutí Povstania, keď verný svojmu nespútanému radikalizmu vyzýval nielen na tvrdé zúčtovanie s „nepriateľmi národa“, ale vyžadoval aj nemilosrdné čistky v ľudáckych radoch.
Nemecký vyslanec Hans Elard Ludin v Bratislave si ho na jeseň 1944 nevedel vynachváliť. Posielal do Berlína odporúčanie, aby sa Ďurčanský vrátil do vlády, lebo „je dnes v spolupráci s ríšou najlepšou zárukou slovenskej štátnosti“. Svojho rezortného šéfa Ribbentropa však neobmäkčil. Nacisti nikomu nič neodpustili.
V novom kabinete, ktorému do čela 6. septembra 1944 Tiso postavil svojho príbuzného, predsedu Najvyššieho súdu Štefana Tisu (Tuka už bol vtedy chorý), sa kreslo pre rodáka z Rajca neušlo. To ho však od ďalších aktivít neodradilo. Rečnil v rozhlase, vystupoval na straníckych aktívoch a verejných zhromaždeniach ostro proti Benešovi a v prospech okupantov, čo nacisti prijímali s veľkým uznaním.
Večná mladícka naivnosť, fanatizmus, bezbrehá viera v účinnosti tajných nacistických zbraní, ktoré zastavia postup Spojencov na Berlín? Asi z každého rožku trošku. Ukázalo sa to najmä 15. januára 1945, keď už bola podstatná časť Slovenska oslobodená sovietskymi a rumunskými vojskami, na tzv. zjazde mladej slovenskej generácie – ako inak opäť v Piešťanoch. Pochopiteľne, Ďurčanský bol jedným z hlavných organizátorov podujatia a spoluautorom druhého piešťanského manifestu, kde sa okrem opakovania starých „právd“ hovorilo aj o potrebe zdvihnutia zbraní proti každej zahraničnej moci, či o možnostiach diverznej činnosti v obnovenom Československu.
Bratom Ďurčanským ostal iba exil
Osobne však nebol až takým hrdinom. Už v marci ušiel medzi prvými politikmi do Rakúska spolu so spomínaným bratom Jánom , ktorý v tom čase zastával vysokú štátnu funkciu ako vládny poverenec pre Pohronskú a potom Nitriansku župu. Obaja boli v zahraničí finančne veľmi dobre zaopatrení. Ferdinand sa v exile stal jedným z mnohých samozvaných vodcov emigrácie.
Postupne pôsobil v rakúskom Kremsmünstere, v Mníchove, Ríme, kde založil Slovenský akčný výbor, neskôr premenovaný na Slovenský oslobodzovací výbor. V rokoch 1947 až 1952 žil v Buenos Aires. Argentína sa vtedy stala eldorádom nacistov z Európy a semenišťom pre budúce fašistické režimy v Latinskej Amerike. Brat Ján tam ostal až do svojej smrti v roku 1980. Ferdinand sa však presťahoval do Mníchova, kde po 22 rokoch zomrel a je tam pochovaný.
V emigrácii zostavoval a vydával neoľudácku literatúru a rozličné protičeskoslovenské memorandá, ktoré potom rozosielal vládam veľmocí a OSN. Pre prchkosť svojej povahy sa rozišiel so Sidorom a ostatnými umiernenými ľudákmi, ale v júni 1970 sa spolu s miliardárom Štefanom Romanom pričinil o vytvorenie Svetového kongresu Slovákov, kde bol začas funkcionárom.
Na rodnú pôdu už jeho noha nevstúpila. Veď Národný súd v Bratislave Ďurčanského v apríli 1947 odsúdil – v procese s Tisom – v neprítomnosti na trest smrti obesením. Tento verdikt dosiaľ nik nezrušil, ani dôveryhodne nespochybnil. Nebol teda amnestovaný, ani posmrtne rehabilitovaný, a tak rozsudok je doteraz právoplatný.
Zabúdaná temná stránka života
Foto: Žid je náš nepriateľ.
Autor foto: Múzeum SNP
„Pozrite sa, toto všetko sú židovské obchody, tu všade bývajú Židia, toto všetko bude vaše,“ vyhlásil ako minister svojho času na zhromaždení s Topoľčancami. (Mimochodom, semä nevraživosti proti Židom tam zrejme zasial riadne hlboko, pogrom sa v Topoľčanoch udial aj po oslobodení v roku 1945.) O tejto kapitole Ďurčanského života jeho obdivovatelia zaryto mlčia, prípadne klamú, keď tvrdia, že zachraňoval Židov pred nacistami.
Už na spomínanom stretnutí s Göringom v októbri 1938 podľa precíznych nemeckých prameňov rázne tvrdil: „Židovský problém sa vyrieši podobne ako v Nemecku.“ Profesor dejín na UK v Bratislave Eduard Nižňanský vo svojom stanovisku cituje aj ďalšie Ďurčanského antisemitské výroky. Napríklad 25. októbra 1938 povzbudený návštevou Bavorska na vystúpení v Hlohovci povedal: „Ak sa fluktujúci element židovský tu necíti dobre, nebránime, aby sa stadiaľto vysťahoval tak, ako sem nedávno prišiel… Židovská politika bola a aj dnes je rozkladná. Židia odvláčajú tovar alebo ho skrývajú ho, rátajúc so zdražovaním. Sme však na stráži a pôjdeme proti ním, tak ako si zaslúžia!“
Bolo by pokrytecké, keby sme sa tvárili, že sa na Slovensku s prenasledovaním Židov začalo až pod hrubým Hitlerovým nátlakom počas 2. svetovej vojny. Antisemitské názory verejne prezentoval už Andrej Hlinka a ďalší činitelia jeho strany. Prvé násilné deportácie prebehli už za autonómie po viedenskej arbitráži a drasticky zasiahli do života asi 7 200 židovských obyvateľov.
Ďurčanský nebol ten typ obmedzeného gardistu, ktorý s bičíkom nenávistne naháňal Židov po námestí. Išiel na to omnoho sofistikovanejšie. Autonómna vláda v januári 1939 vytvorila Komisiu pre riešenie židovskej otázky na Slovensku, tzv. Sidorov komitét, inak zvaný aj ako židovský výbor. Ďurčanský sa stal jeho členom, rozhodne nie pasívnym. Osobne ešte za existencii druhej ČSR predložil osem návrhov zákonov a vládnych nariadení, ktoré sa stali základom antisemitskej legislatívy u nás.
Po marci 1939 až do svojho odvolania v júli 1940 sa podieľal ako člen vlády na vypracovaní ďalších 19 obdobných právnych noriem. Dôležité bolo nariadenie č. 63/1939 s vymedzením pojmu „žid“ (vtedy ešte na základe vierovyznania, až Židovský kódex z roku 1942 vychádzal z etnického, či presnejšie rasového princípu). Právnik Ďurčanský chápal nevyhnutnosť tejto definície, aby potom presne stanovené diskriminačné až likvidačné opatrenia mali konkrétneho adresáta.
V júni 1940 chválenkársky bilancoval v jednom zo svojich prejavov činnosť ľudáckej vlády voči židovskej menšine aj týmito slovami: „Vo verejných službách bolo doteraz prepustených 321 židovských zamestnancov, zvyšok bol ponechaný dočasne. Neskoršie i tí urobia miesto pre Slovákov. Pred pár dňami podpísal som 248 dekrétov, ktorými som praktickým lekárom – Židom znemožnil na Slovensku ordinovať. Zásahom vlády bolo pozbavených praxe 443 advokátov a všetkých sedem verejných notárov – Židov. Pripravuje sa zákon, ktorý dáva možnosť vyvlastniť každý dom Židovi.“
Viaceré vládne nariadenia z Ďurčanského „tvorivej dielne“ sa týkali súpisu a prevodu židovského majetku, poľnohospodárskych nehnuteľností, pôdy, výrobných podnikov, obchodov a živností.
„Holokaust sa nezačal tým, že Židia boli vraždení v plynových komorách,“ zdôrazňuje prof. Nižňanský, „ale ich postupnou osobnou evidenciou, evidenciou ich majetku, resp. zákonmi, ktoré umožňovali jeho arizovanie. Židia bez majetku sa potom stali sociálnou záťažou pre štát a následne ich deportovali v roku 1942 do koncentračných táborov. Aj keď vtedy Ďurčanský už nebol ministrom, zúčastnil sa na prvej fáze politiky antisemitizmu po vzniku slovenského štátu, na ktorú logicky nadväzovala situácia v rokoch 1941 až 1942.“
Čo by mali zvážiť poslanci v Rajci
Vo vyše tisícstranovej Bielej knihe venovanej najmä vzniku a trvaniu vojnového slovenského štátu, ktorú Ďurčanský napísal po 2. svetovej vojne, sa o svojich aktivitách na poli politického antisemitizmu akosi nezmieňuje…
Aj to by mali zvážiť poslanci mestského zastupiteľstva v Rajci, keď budú prehodnocovať rozhodnutie svojich predchodcov o odhalení sochy Ferdinanda Ďurčanského na, čuduj sa svete, Námestí Slovenského národného povstania! Iste, hotová busta, ktorá stojí zabalená v celofáne už od začiatku roka v strede mestečka, stála 14-tisíc eur. Čo je to však oproti hanbe, ktorú by Rajčania jej odhalením utrpeli? Veď stačí, že na starej fare, teraz pastoračnom centre, visí pamätná tabuľa Jozefovi Tisovi, ktorý v Rajci ako mladý kaplán pôsobil v rokoch 1911 a 1912.
Mimochodom, myslel – okrem odbojárov – niekto aj na, že do protifašistického Povstania sa zapojilo približne tisíc obyvateľov Rajeckej doliny a mnohí v boji proti nemeckým okupantom a ich domácim pomocníkom zahynuli? Čo si pomyslia ich potomkovia, keď sa socha Ďurčanského slávnostne odhalí? Alebo aby si nikoho nepohnevali, hneď vedľa nej postavia, tak dajako falošne, na slovenský spôsob, z jednej strany pomník holokaustu a z druhej pamätník SNP? Už bolo dosť pálenia sviečok viacerým božstvám a ideám súčasne.
Foto: Ferdinand Durčanský
Autor je publicista, venuje sa obdobiu II. sv. vojny
