Dupanie pod Slavínom

Len málokedy sa stane, aby sa metropoly troch stredoeurópskych krajín stali počas piatich dní centrom pozornosti svetových agentúr. V tom dobrom, ale žiaľ, aj v tragickom poňatí. Návšteva prezidenta Dmitrija Medvedeva pri príležitosti 65. výročia oslobodenia Bratislavy, podpísanie zmluvy o jadrovom odzbrojení v Prahe a napokon šokujúce správy z Varšavy o havárii lietadla s elitou susedného štátu akoby osudovo spojenej so smutným jubileom masakry v Katynskom lese. O tom všetkom sa dočítate v Slove. O zrode dokumentu hanby, ktorý spustil krvavú mašinériu svetovej vojny, ale aj o súčasnej hospodárskej kríze ponúkajúcej dve východiská: zásadné zmeny, alebo všeobecný kolaps. Čo si ľudská civilizácia vyberie? Rád by som sa vrátil k bratislavskému Slavínu zaliatemu 7. apríla podvečerným slnkom. Keď nad pomníkom prehrmeli stíhačky a vzápätí zazneli štátne hymny, básne a prejavy štátnikov, nemohol som si nespomenúť na podstatne skromnejšie oslavy na sklonku minulého storočia. Na jar 1993 tu vtedajší primátor takmer siedmim tisícom pochovaným vojakom Červenej armády morbídne vyčítal, že k nám privliekli zločinnú ideológiu. Veterán Jozef Géci mu musel palicou rázne pripomenúť, kde a ku komu to vlastne vraví. Aj teraz sa na mohyle nad mestom zišli odbojári. Po rokoch ich tu bola iba hŕstka, mnohí potrebovali stoličku. Hltali slová, ktorými sa im prihováral mladý ruský prezident. Účastníčka bojov partizánskeho zväzku Čapajev nechala bokom formality a Medvedeva nadšene vystískala. Pritom pod Slavínom zástupy politikov, bývalých diplomatov a komentátorov až chorobne viseli pohľadmi na televíznych obrazovkách, či si z prezidentových úst vypočujú ospravedlnenie za okupáciu ČSSR. Mimochodom, Medvedev vtedy nemal ani tri roky. Nič také neodznelo, dokonca sa nezmestilo ani do spoločného vyhlásenia k víťazstvu nad fašizmom. Akademickí rusobijci zúria, nestačí im ani jednoznačné odsúdenie likvidácie čs. obrodného procesu spojeneckými tankmi v slovensko-ruskej zmluve uzavretej v roku 1993. Do ktorého pokolenia by si mali hostia z Moskvy sypať za 21. august 1968 popol na hlavu? A žiadalo sa to isté od kráľovnej Alžbety II. za to, že nás britský ministerský predseda Chamberlain v septembri 1938 spolu s Francúzmi zapredal a pomohol tak Hitlerovi spustiť celosvetový konflikt? Podľa tejto pseudologiky by nemecká kancelára Angela Merkelová (narodila sa deväť rokov po vojne) mala pri ceste na Slovensko začať odriekať modlitbu za odpustenie hneď, ako nasadne v Berlíne do lietadla. Aby to stihla… Nik to od nej nežiada. Rovnako ako od prezidenta Vladimira Putina, keď pred piatimi rokmi navštívil Bratislavu. Pravda, vtedy tu panovala iná vláda a voľby boli ďaleko. Takže taktika dvojakého metra… Ten dupot neurotických mravcov, ktoré kráčajú po európskom moste za slonom, má najmä vnútroštátne dimenzie. Sotva to však pomôže slovenskej diplomacii.