Keby sa ruvačka medzi konkurenčnými tlačovými agentúrami bola strhla pred tromi rokmi, málokto by si lámal hlavu, čo asi za tým väzí. Odpoveď by bola poruke ihneď – okrem triviálneho politického zápasu nič zaujímavé. Dnes, cez zvírený prach v ringu proti sebe stojacich šéfov TASR a SITA, kde jeden druhého obviňuje z vykrádania, preniká len žalostne málo z toho, čo by mohlo skutočné dôvody tejto obchodnej vojny poodhaliť. Argument strieda protiargument, žalobu protižaloba, útok protiútok. Slovný duel oboch generálnych riaditeľov vyvrcholil pokusmi o definovanie protivníka. Podľa šéfa SITY Pavla Múdreho je štátna agentúra v demokratickom svete prežitok (že medzi štátnym a demokratickým platí vylučovací vzťah, je novinka), Ivan Čeredejev zase považuje existenciu dvoch tlačových agentúr vedľa seba za zbytočný prepych. Nech je už štatút TASR akýkoľvek, bolo by smiešne vyčítať jeho pracovníkom, že sa ním riadia. To, že od štátu dostávajú 70 miliónov priamych dotácií a na dôvažok sa chovajú komerčne, súkromná agentúra asi nezmení. Naopak – oveľa škandalóznejšie by bolo, keby sa potvrdilo obvinenie, že SITA mala vstupovať do systému štátnej agentúry pomocou cudzieho prístupového hesla a takto nelegálne čerpať z jej spravodajského servisu. Rozsúdiť, kto sa vlastne dopustil etického poklesku, by náležalo skôr počítačovej polícii. Ani novinári – každodenní užívatelia tlačových produktov TASR a SITA – by však nemali zostať ľahostajní. Napriek rečiam, že dnes „každý každého vykráda“. Odberať informácie zo zdroja, ktorý klame, je totiž pre profesionálov hľadajúcich pravdu nielenže neprijateľné, ale navyše riskantné. Kto si dá tú námahu?
