„Duch“ vynárajúci sa spoza dymu zapaľovaných sviečok

V atmosfére prehlbujúcich sa názorových a politických rozporov vo vzťahu k 70. výročiu víťazstva nad fašizmom som s určitou zvedavosťou očakával televízny príhovor prezidenta Kisku. Na základe jeho vyjadrení a postojov k danému výročiu bolo zjavné, že reprezentuje v našej politike odlišný prístup k hodnoteniu 2. svetovej vojny ako premiér Fico. Ich rozdielny prístup sa jasne manifestoval aj navonok, keď prezident Kiska odmietol účasť na moskovskej oslave ukončenia 2. svetovej vojny a premiér Fico sa jej zúčastnil. V príhovore prezidenta Kisku som teda očakával určité zdôvodnenie jeho prístupu k oslavám ukončenia 2. svetovej vojny. Po vypočutí si jeho prejavu a prečítaní jeho písomnej verzie[1] som sa rozhodol zaujať k niektorým bodom prejavu svoje stanovisko.

Prezident Andrej Kiska na ústredných oslavách oslobodenia v Liptovskom Mikuláši.
Foto: Martin Krno

Tón celému príhovoru udáva hlbokomyseľne znejúca veta, ktorá dominuje jeho prvej časti, a v ktorej sa tvrdí: „Druhá svetová vojna sa v Európe nezačala ako boj dobra a zla.“ Po chvíľke neistoty, čo tým chcel prezident asi povedať, sa postupne, o niekoľko riadkov nižšie, začína zmysel tvrdenia vyjasňovať. Vojna sa totiž začala okupáciou „Poľska v réžii nacistického Nemecka a Sovietskeho zväzu, čo je aj najčastejšie uvádzaný dátum začiatku 2. svetovej vojny“.  Ak prehliadnem fakt, ktorýže dátum to má prezident na mysli, keď Nemecko napadlo Poľsko 1. septembra 1939 a Sovietsky zväz až 17. septembra 1939, tak v otázke absencie boja „dobra a zla“ na počiatku vojny sa vec zdá jasná. Na počiatku bolo len zlo v podobe politiky nacistického Nemecka a politiky Sovietskeho zväzu, lebo ich „veľmocenské ambície“ stáli na počiatku 2. svetovej vojny. Pointou uvedenej interpretácie počiatku 2. svetovej vojny je to, že napadnutie Sovietskeho zväzu Nemeckom 22. júna 1941 a následný boj Sovietskeho zväzu proti nacizmu nemožno chápať ako boj „dobra proti zlu“, ale len ako boj jedného zla proti druhému zlu. Koniec koncov, dnes už mnohí kladú rovnosť nie len medzi nacizmus a komunizmus, ale postupne sa šíria aj názory, ktoré kladú rovnosť medzi nacistickou okupáciou a oslobodením Červenou armádou. Naše krajiny neboli Červenou armádou oslobodené, ale dobyté. Jedno zlo bolo nahradené druhým zlom. Sám prezident v závere svojho prejavu uvedenú verziu nášho oslobodenia ako „dobytia“ nepriamo podporuje, keď tvrdí, že „udalosti, ktoré nasledovali krátko po druhej svetovej vojne, vzali slobodu nám aj mnohým ďalším národom v Európe na veľmi dlhé obdobie“.

Je prekvapujúce, že prezidentovi pri prepisovaní dejín vzniku druhej svetovej vojny jeden podstatný fakt unikol. Ak totiž vojnu rozpútali mocnosti, ktoré napadli Poľsko, potom prezident nemá pravdu, že to bolo len nacistické Nemecko, Sovietsky zväz a ich „veľmocenské ambície“. Prezidentovi vypadol tretí účastník napadnutia Poľska a teda aj tretia strana podieľajúca sa na vyvolaní svetovej vojny. Tým tretím účastníkom nebol nikto iný ako novovzniknutý Slovenský štát. „Pre mnohých Slovákov iste nie je príjemným historicko-učebnicovým faktom, že ich krajina stála 1. septembra roku 1939 ako jediný spojenec nacistického Nemecka v ťažení proti Poľsku“[2]. Slovenská armáda, spolu s nemeckou armádou, vrátane slovenského letectva zaútočila na Poľsko 1. septembra 1939 a to dokonca bez oficiálneho vyhlásenia vojny. Ak by prezident uvedený fakt nepustil zo zreteľa, potom mohol svoje tvrdenie, že by sme si mali s „pokorou spomenúť na to, že táto vojna sa začala u nás v Európe“ doplniť pravdivým upozornením, že sa začala aj u nás doma na Slovensku. Otázkou je, prečo prezident vo svojom príhovore danú skutočnosť obišiel, hoci jej pripomenutie občanom Slovenska by viacerým pomohlo reálnejšie zhodnotiť význam Slovenského štátu v dejinách slovenského národa.

Falošný tón, ktorý prezident udal na počiatku svojho príhovoru, rezonuje aj v jeho videní príčin vojny. Základné podmienky vzniku vojny charakterizuje ako „Upevnenie a rozpínavosť nedemokratických režimov, fašizmu, nacizmu a komunizmu. Presadenie sa neľudských ideológií, ktoré pohŕdali hodnotou ľudského života aj celými národmi.“ Ak na počiatku vojny stáli nacistické Nemecko a Sovietsky zväz, tak sa javí ako celkom prirodzené uviesť ako podmienku vzniku vojny existenciu režimov nacizmu a komunizmu. Politika hlavných európskych koloniálnych mocností, Francúzska a Anglicka, politika ich zrady mierových princípov súžitia európskych národov, ktorá vyústila do dohody s nacistickým Nemeckom v Mníchove 1938 sa v príhovore objavuje len v podobe nejasných tvrdení o tom, že „vtedajší lídri neodhadli budúcnosť, manévrovali a ustupovali, a uchovávali márne nádeje“, že svojich občanov ochránia pred vojnou. V príhovore niet ani zmienky o tom, že za rozpínavosťou nacizmu stál predovšetkým „apetít“ nemeckého, anglického, francúzskeho a amerického kapitálu, ktorý v záujme svojich ziskov mocne roztáčal najmä nemecký zbrojný priemysel a ekonomicky podporoval moc šíriaceho sa nacizmu. Ak by nacistická rozpínavosť nebola živená medzinárodným kapitálom, veľmi rýchlo by narazila na svoje hranice[3]. Prezidentov pohľad, obviňujúci z vojny nacizmus a komunizmus nám rovnako nevysvetľuje „tajomný“ fakt, prečo sa kapitál „demokratických“ režimov Anglicka, Francúzska a USA s ich „ľudskou“ ideológiou podieľal na rozvoji vojenského priemyslu nacistického Nemecka, a v niektorých prípadoch aj po vypuknutí vojny[4].

Na základe prezidentovho prístupu k vzniku a príčinám druhej svetovej vojny nás už nemôže zaskočiť fakt, že o rozhodujúcom podiele Červenej armády na porážke nacizmu niet v jeho príhovore ani stopy. Spomienka na Červenú armádu sa dostáva k slovu len prostredníctvom prezidentovej informácie o jeho osobných listoch, ktoré poslal prezidentovi Ruskej federácie a prezidentovi Ukrajiny. Ale aj v informácii o obsahu listov, hoci sa tu spomína hrdinstvo Červenej armády, jej odolnosť a podobne, nie je zmienka o jej rozhodujúcom podiele na porážke nacizmu a dokonca tu niet ani zmienky o poďakovaní Červenej armáde za oslobodenie našej vlasti. Vyjadruje úctu k obetiam, „vďaku a rešpekt za znášanie nepredstaviteľných útrap“, ale vďaka za oslobodenie tu nie je. Absencia uznania rozhodujúceho významu Červenej armády na porážke nacizmu je len logickým dôsledkom a pokračovaním falošného tónu, ktorý prezident nasadil hneď v úvode svojho príhovoru. Ako by to vyzeralo, aby Sovietsky zväz s jeho „neľudskou ideológiou“, označený za iniciátora druhej svetovej vojny, „najstrašnejšieho, najničivejšieho vojenského konfliktu v dejinách ľudstva“, bol súčasne oslavovaný ako osloboditeľ od nacizmu?

Kto teda porazil nacizmus podľa prezidenta Kisku? Bol to „spoločný postup Spojencov“, ktorý viedol k definitívnej porážke nacistických vojsk. Lenže „spoločný postup Spojencov“ nadobudol reálnu podobu až 6. júna 1944 vylodením sa spojeneckých vojsk v Normandii, t. j. v čase, kedy už nacistická armáda utrpela katastrofálnu porážku pod Stalingradom a v bitke pri Kursku v júli 1943, ktorá svojimi rozmermi prekonáva všetky naše predstavy. Veď tu proti sebe stálo viac ako 2 milióny vojakov, viac ako 5 000 tankov, viac ako 4 000 lietadiel, atď.[5] Zdôrazňovaním rozhodujúceho významu Červenej armády na porážke nacizmu sa neznižuje úloha spojeneckých vojsk, len sa im prisudzuje ich patričné miesto a význam na porážke nacizmu.

Inovatívny prístup pána prezidenta pri objasňovaní vzniku, príčin a víťazov druhej svetovej vojny ho neopúšťa ani v jeho úvahách o tom, ako by sme si mali koniec druhej svetovej vojny pripomenúť. Oslavy víťazstva nad nacizmom, vyjadrujúce vďaku a city sympatie tým, ktorí nás oslobodili, podľa všetkého nie sú vhodnou formou, pretože k „spomienke na obete vojny nepatria prejavy sympatií a nesympatií, lásky alebo nenávisti ku krajinám alebo ich zoskupeniam“. K pripomienke konca druhej svetovej vojny nepatria ani „politické demonštrácie“, pretože desiatky miliónov vojakov „nenasadzovali svoj život, a milióny svoj život nepoložili v mene súčasných politických cieľov ktorejkoľvek krajiny a jej vedenia. Bojovali a umierali preto, aby oslobodili Európu od fašizmu a nacizmu a porazili armády takzvanej Tretej ríše“. Domnievam sa, že prezident sa vo svojom úsudku zjavne mýli. Z povahy logiky boja proti fašizmu plynie, že vojaci nebojovali a nezomierali preto, aby dnešné vlády svojou politikou opätovne umožnili vznik a rozvoj fašizmu a obete 2. svetovej vojny tak vyšli nazmar. Preto sa domnievam, že politická demonštrácia pri výročí víťazstva nad fašizmom, demonštrácia, ktorá ukazuje odhodlanie opätovne sa postaviť na obranu vlasti, opätovne sa postaviť na odpor rodiacej sa ideológii vojny ako aj obnove fašizmu je správnou politickou demonštráciou a je v súlade s pamiatkou vojakov, ktorí padli v boji proti fašizmu a nacizmu. Žiaľ, v súlade s pamiatkou na obete vojny nie je „politická demonštrácia“ viacerých politických predstaviteľov krajín EÚ vrátane nášho prezidenta. Politickí predstavitelia EÚ nie len že zneužívajú oslavy porážky nacizmu na svoje krátkozraké politické ciele zamerané proti Rusku, ale súčasne celkom zjavne vo svojej politike nevystupujú rázne proti šíriacemu sa fašizmu v rámci samotnej EÚ, predovšetkým v pobaltských štátoch a rovnako nevystupujú ani proti šíriacemu sa fašizmu na Ukrajine, kde sa ideológia S. Banderu pomaly stáva oficiálnou ideológiou kyjevskej moci. Kedysi, „veľmi dávno“ Európsky parlament vo svojom uznesením z 25. februára 2010 o situácii na Ukrajine v bode 20. odsúdil rozhodnutie odchádzajúceho prezidenta V. Juščenka udeliť titul Ukrajinský národný hrdina in memoriam Stepanovi Banderovi, predsedovi Organizácie ukrajinských nacionalistov (OUN), pretože spolupracovali s nacistickým Nemeckom[6].  Dnes, keď Ukrajinský parlament schválil 9. apríla 2015 zákon o bojovníkoch za nezávislosť Ukrajiny[7], v rámci ktorého sa S. Bandera a jeho nasledovníci stávajú hrdinami Ukrajiny, ani Európsky parlament, ani Európska komisia, ani nikto z významných predstaviteľov EÚ sa proti danému zákonu neohradil. Ktovie, možno že EÚ medzičasom zmenila svoje hodnoty a princípy, len nám to zatiaľ zabudla oznámiť.

Snaha prezidenta transformovať oslavy víťazstva nad fašizmom len na spomienku zbavenú sympatií a citov, redukujúcu sa na pokorné zapaľovanie sviečok na hroboch obetí druhej svetovej vojny je snahou vymazať z našej historickej pamäti jeden z významných zdrojov našej vlastnej novodobej identity. Spoza dymu zapaľovaných sviečok na hroboch obetí 2. svetovej vojny sa začína vynárať „duch“ prezidentovho prejavu. Nie je to nový „duch“, je to „duch“ nášho „porevolučného“ vývoja, ktorý nás chce presvedčiť o tom, že štyridsať rokov našej socialistickej histórie nebolo ničím iným len 40 rokov neslobody a príčinou našej neslobody bolo práve to, že nás od nacizmu oslobodila Červená armáda. Prezident Kiska vo svojom príhovore k občanom pozdvihol tohto „ducha“ z roviny občianskeho a akademického diskurzu na úroveň diskurzu politiky hlavy štátu.