Tridsaťpäť rokov predstavuje dostatočný časový odstup, aby sme o významnej historickej udalosti mohli uvažovať v rámci kategórie tradície. Tradície, ktorá ovplyvňuje budovanie a fungovanie štátu. Ale aj tradície, na ktorej je postavený a ktorú využíva a kultivuje nanovo sa formujúci politický prúd na Slovensku. Prúd, ktorý môžeme pracovne nazvať nová sociálna demokracia. O Alexandrovi Dubčekovi ako jednej z nových tradícií treba uvažovať nielen preto, že je vo svete najznámejším Slovákom, ale aj a najmä preto, že obrodný proces, na čele ktorého stál, je všade rešpektovaným a uznávaným politickým fenoménom, ktorý mal obrovský vplyv na vývoj Európy v posledných troch dekádach dvadsiateho storočia. Ním personifikovaný pokus o zásadné reformy, vyjadrený v hesle „socializmus s ľudskou tvárou“, výrazným spôsobom ovplyvnil politické myslenie európskej ľavice. Uplynulý štvrtok sa v rámci okrúhleho sociálnodemokratického stola diskutovalo nielen o ňom, ale aj o nových výzvach pre ľavicu. Nová sociálna demokracia si potrebuje pripomínať a kultivovať tradíciu šesťdesiateho ôsmeho roku nielen preto, že A. Dubček sa krátko pred tragickým skonom postavil do čela Sociálnodemokratickej strany Slovenska za veľkej podpory legendárneho Willyho Brandta, v tom čase predsedu Socialistickej internacionály. Skutočnosť, že A. Dubček sa stal členom sociálnej demokracie, teda podobnej strany, v akej počas pobytu v USA pôsobil jeho otec a mama, má totiž ešte širší význam, ako návrat syna k pôvodným politickým ideálom jeho rodičov. Zavŕšenie Dubčekovho politického oblúka od vstupu do KSS cez „Pražskú jar“, vylúčenie z KSČ, účasť na novembrovej politickej revolúcii až po prevzatie predsedníctva v Sociálnodemokratickej strane Slovenska má totiž oveľa širšiu historickú symboliku. *** Obrodný proces z roku 1968, ktorý Dubček personifikoval, bol rozsahom, hĺbkou reforiem a jednoznačným odmietnutím stalinského modelu usporiadania spoločnosti historicky prvým a politickým dosahom najvýznamnejším pokusom o prehodnotenie rozkolu v medzinárodnom robotníckom hnutí, ktorý nastal v roku 1914 a ktorý sa po vzniku Komunistickej internacionály zavŕšil vytvorením dvoch jasne odlišných prúdov – sociálnodemokratického a komunistického. Kým revolty v Berlíne, Varšave a Budapešti boli predovšetkým odmietnutím nedemokratických praktík a porušovania ľudských práv, československá reforma v roku 1968 mala všetky črty komplexnej pokrokovej reformy presadzovanej zhora, ale zároveň s mimoriadnou masovou podporou zdola. Reformy, ktorá bola inšpirovaná výdobytkami sociálnodemokratického myslenia a praxe v západnej Európe. Napokon, najlepším potvrdením skutočnosti, že obrodný proces vo vtedajšej ČSSR, vedený A. Dubčekom smeroval k postupnej demontáži neostalinského usporiadania spoločnosti, ktorého hlavnou črtou bola totalitná povaha politickej moci, bolo to, že neostalinista Brežnev za podpory neostalinistických vedení ďalších štátov Varšavskej zmluvy sa rozhodol reformy smerujúce proti podstate jeho vlastného režimu zadláviť tankami aj za cenu obrovských medzinárodných škôd a erózie v komunistickom hnutí. Napokon, práve eurokomunistická Talianska komunistická strana, ktorá všemožne podporovala A. Dubčeka, sa ako prvá veľká západoeurópska komunistická strana roku 1991 dobrovoľne pretransformovala na stranu sociálnodemokratického typu. Dubčekom vedený reformný proces však mal ešte jednu dimenziu, na ktorú sa často zabúda. Bola to dimenzia civilizačnej modernizácie. Pamätníci vedia, že k najvýznamnejším teoretickým východiskám reforiem patrila práca širokého kolektívu čs. vedcov pod vedením Richtu pod názvom Civilizácia na rázcestí. Úsilie o reformu politického a ekonomického systému sa snúbilo s poznaním nevyhnutnosti osvojiť si najnovšie civilizačné trendy vyjadrené v pojme vedecko-technická revolúcia. Československo bolo na konci 60. rokov najvyspelejšou krajnou RVHP, ale zároveň najviac pociťovalo traumu narastajúceho zaostávania za západnou Európou. Najviac rozumelo tým tendenciám vo vývoji západných spoločností, ktoré viedli k známej študentskej revolte v roku 1968 v Nemecku, Francúzsku a ďalších krajinách. Reformný pokus v Československu sa preto stretol s veľkými sympatiami aj v západnej Európe a vnímal sa aj ako nádej pre riešenie niektorých tamojších problémov. Dnešným kritikom, ktorí hovoria o zásadnej nereformovateľnosti vtedajšieho usporiadania spoločnosti, treba odporučiť, aby si prečítali obrovské množstvo serióznych kníh a vedeckých štúdií na tému konvergencie dvoch spoločenských systémov, ktoré na prelome 60. a 70. rokov vyšli v západnej Európe. Ďalšia dimenzia dubčekovskej tradície je takpovediac čisto slovenská. Príchodom Dubčeka na čelo KSS začiatkom 60. rokov sa začala ďalšia etapa slovenského národno-emancipačného pohybu. V oblasti kultúry, ekonomického myslenia i štátoprávneho uvažovania. Odpor voči novotnovskému prístupu k Slovensku, podpora túžby Slovákov po rovnocennom a rovnoprávnom postavení voči českému národu, to bola tiež súčasť Dubčekovej politiky, bez ktorej by nebolo došlo k federatívnemu usporiadaniu Československa a k vzniku Slovenskej socialistickej republiky 1. januára 1969. Kultivovanie tejto tradície si zasluhuje mimoriadnu pozornosť. *** Vzťah k obrodnému procesu, na čele ktorého stál A. Dubček, je zo všetkých vyššie uvedených dôvodov pre novú sociálnu demokraciu významným priestorom vymedzovania sa voči pravici. Zároveň predstavuje podstatnú deliacu čiaru voči obnovenej KSS. Tá stále zotrváva na obhajobe neostalinského modelu socializmu. Vyčíta Dubčekovi, že ho chcel zmeniť a obhajuje politiku tých, ktorí pozvali Brežneva, aby pokus o reformy potlačil. Tá istá KSS stále nemôže prísť Gorbačovovi na meno kvôli jeho pokusu o perestrojku. Mimochodom, nie je náhoda, že aj Gorbačov, rovnako ako Dubček, sa na sklonku svojej politickej kariéry postavil na čelo sociálnej demokracie. Dubčekov politický odkaz je pre novú sociálnu demokraciu inšpiratívny aj v ďalšej oblasti. A. Dubček dokázal jednoducho a zrozumiteľne komunikovať s ľuďmi a získavať ich podporu pre projekt reforiem. Zároveň, hoci nebol intelektuál, vedel politicky oceniť význam intelektuálnej práce, bez ktorej by projekt reformy nemohol vzniknúť, získať dôveryhodnosť a efektívne sa presadzovať v praxi. Práve dnes, keď spoločnosť potrebuje hlboké reformy, je dôležité, aby nová sociálna demokracia vedela nielen účinne komunikovať so slovenskými ľuďmi, ale aby bola zároveň príťažlivou pre najlepšie mozgy krajiny a dokázala účinne organizovať, oceňovať a využívať tvrdú intelektuálnu prácu ako základný predpoklad prelomenia hegemónie pravice v slovenskej spoločnosti. Cena za potlačenie pokusu o reformu v roku 1968 bola hrozná. Zaplatil ju celý národ dvadsaťročným obdobím stagnácie, počas ktorého sa nám západná Európa vzdialila natoľko, že dnes máme iba 48 percent HDP na obyvateľa v porovnaní s priemerom EÚ. To, že po roku 1989 bol za odmietnutie reformy v roku 1968 predložený účet v podobe zavrhnutia akéhokoľvek úsilia o reformu socializmu a začala sa cieľavedomá reštaurácia kapitalizmu, malo preto svoju krutú historickú logiku. Ale to neznamená, že si nemáme vážiť významný historický počin, ktorého sa zúčastnil slovenský národ a na čele ktorého stál Slovák – A. Dubček. Naopak, táto historická skúsenosť by mala byť jednou z nosných tradícií novej sociálnej demokracie. Pokus o dosiahnutie nedosiahnuteľného – reformy československej spoločnosti, ktorá sa vtedy nachádzala v neostalinskom obkľúčení, nebol márny a zbytočný. Tých, ktorí hovoria, že nemal šancu a bol dopredu odsúdený na neúspech, sa možno opýtať: A má sa politika robiť iba kvôli jasným a vypočitateľným ekonomickým záujmom? Iba kvôli tomu, aby sa skupina politikov udržala za každú cenu pri moci? Nemá sa politika robiť aj kvôli veľkým ideálom? Nemá sa politika pokúšať aj o to, čo sa momentálnej väčšine zdá nemožné? Nemalo by byť prirodzenou výbavou novej sociálnej demokracie aj ono dubčekovské „šturmovanie nebies“ ? Nepotrebuje Slovensko pokus o reformy, ktoré prinesú prospech veľkej väčšine spoločnosti a nie iba málo početnej skupine vyvolených?
