Igor Matovič ako predseda slovenskej vlády skrachoval a navždy ostane zapísaný sťa najväčší politický lúzer v dejinách. Vedeli to všetci, ešte než mu prezidentka Čaputová vložila menovací dekrét i osud Slovenska do nečistých rúk. Určite aspoň mnohí, ktorých už však nechceli oklamaní na jar 2020 počúvať. Z politiky ani z verejného života ale nezmizne. Krajinu bude sužovať ešte dlho ako pýr záhradkárov. Pozoruhodnejšou postavou politickej scény je preto na ruinách Matovičovej vlády iný matador. Ten, ktorý podržal Ivete Radičovej a teraz podržal aj Igorovi Matovičovi. Aby sa dopracoval k poznaniu a presvedčil Slovensko, že predsa je možné súčasne aj byť aj nebyť tehotná… Ťarchavá je vládna štvorkoalícia, v ktorej Richard Sulík zaviedol nový politologický pojem: „pozastavenie“ členstva v koalícii.
Predseda SaS Richard Sulík bol pri svojej premiére vo verejnej funkcii šiestym predsedom slovenského parlamentu. Nie dlho. Len od 8. júla 2010 do 13. októbra 2011. Skončil predčasne po 16-tich mesiacoch, keď ho v tajnej voľbe odvolalo 115 poslancov NR SR. Pre euroval a pre svoje ego položil vtedy (so spolupáchateľom Igorom Matovičom) svoju vlastnú koaličnú vládu. Zákerný a vypočítavý liberál s kilečkami v kufríku… Nosí v ňom však aj určujúci volebný potenciál, preto ostal žiadanou „nevestou“ z nášho politického nevestinca. Ako predseda parlamentu sa veľa naučil. Vtedy chodil raňajkovať do vily k Mariánovi Kočnerovi a z kilečiek mu vyrástli melóny, zvládol umenie nitkami ovládať marionety…
Kresba: Ľubomír Kotrha
Matovič si preto vybral Sulíka za konkubína v hriechu. Navyše – keď podržbalónik Riško (variaci doma a v priamom prenose „noky“ v zástere) bol taký „neodolateľný“. Manželstvo z rozumu a z túžby po moci tentoraz skončilo ešte skôr. „Korupční bratia“ vydržali spolu iba rok. V utorok 22. marca 2021 posiela Richard Sulík do Grasalkovičovho paláca svoju demisiu. Vraj reakcia na výzvu premiéra, ktorý by mal odstúpiť obratom… Sulík tak urobil len zopár dní po tom, ako koaliční sprisahanci vytiahli zo svojho mocenského múrika prvú tehličku s menom Marek Krajčí. Hra však vôbec nie je taká prvoplánová, ako sa môže naivným voličom zdať. Reťaz je taká silná, ako pevné je jej najslabšie očko. Mnoho predznamenalo zatknutie šéfa tajných Vladimíra Pčolinského a pre niekoho prekvapivý, pre iných zbabelý (nie však bezdôvodný) útek ministra práce a sociálnych vecí Milana Krajniaka do imunitného tieňa v poslaneckej snemovni. Polícia, súdy aj prokuratúra majú vraj rozviazané ruky, hoci ju nespochybniteľne a nezakryte riadia priamo politici z najvyšších poschodí vládnej štvorkoalície. „Mafii sme išli dôrazne po krku, presne tak, ako sme ľuďom sľúbili…“, vyzradil „štátne tajomstvo“ v hlúposti ministerský predseda Matovič na tlačovej besede po skončení rokovania koaličnej rady k vrcholiacej vládnej kríze. Bolo to presne na výročie menovania jeho vlády. A vzápätí – ako pomstychtivý Rumburak v rozprávke – nastolil požiadavky s demisiami svojich miništrantov v kabinete: ministra hospodárstva Richarda Sulíka (SaS) i spravodlivosti Márie Kolíkovej (Za ľudí). Z parlamentu zatúžil sťať hlavy podpredsedu NR SR Juraja Šeligu (Za ľudí) a šéfky zdravotníckeho výboru Jany Bittó Cigánikovej (SaS).
Matovičov režim sa zmieta v smrteľných kŕčoch a Boris Kollár (Sme rodina) sa potuteľne usmieva. On nič, on muzikant vystupujúci štátnicky, deklarujúc záujem ľudí… Aby toho nebolo málo, trnavský Borat si pre seba vymyslel špeciálne kreslo vo vláde. Chce sa stať vrchným inkvizítorom v boji proti korupcii. On – usvedčený daňový podvodník, ktorý predal svoju rodinnú firmu regionPRESS až 2 krát! Nie je najdôležitejšie, či sa táto vláda diletantov a podvodníkov ešte chvíľu po úskokoch a rekonštrukcii udrží alebo či padne hneď. Všetci koaliční lídri tvrdia, že nechcú predčasné voľby. Občanov Slovenskej republiky zaujíma budúcnosť. Čo bude po takých i onakých voľbách? Kto prevezme nie „moc“, ale zodpovednosť za naše osudy a bude schopný riadiť štát? A v tej chvíli bude opäť a znovu významnou figúrkou na šachovnici Richard Sulík. Zaľudia aj Obyčajní upadnú do zabudnutia, odplaví ich stoka nevďačnosti a historickej spravodlivosti. Riško, ktorý tak rád drží balónik a ešte radšej nosí kilečká či sladké melóny…
Či bude rovnako žiaduci aj pre nastupujúcich ženíchov v novej po-chaotickej vláde, ukáže čas.
Štát a jeho občania potrebujú viac ako kalkulácie s volebnými preferenciami a čísla v rebríčkoch popularity. Slovenská republika potrebuje naliehavo niečo úplne iné, ako fúkať rany na egu Igora Matoviča, ktorý chce ako trucovitý záškolák ostať vo vláde za každú cenu – aj za cenu papalášskeho riešenia s vytvorením nového postu podpredsedu kabinetu! Ministri podávajú demisie ako na bežiacom páse a prezidentka Čaputová rozdáva dekréty ako Mikuláš cukríky deťom… Ktovie, čo by sa dialo pred Grasalkovičovým palácom a na všetkých námestiach v republike, ak by nebol výnimočný stav? Ktovie, akoby Matovič vajatal, ak by odborári a Klub 500 ohlásili generálny štrajk? Poslal by na svojich rozhorčených občanov policajtov a vodné delá – ako Daniel Lipšic, keď občania vyjadrovali svoj názor ku kauze Gorila?
Riešiť treba pandémiu a bojovať s ekonomickými, sociálnymi aj morálnymi dopadmi koronakrízy. No bude sa treba postaviť aj v záujme národnoštátnych záujmov otvorene a tvrdo k tomu, čo sa deje na pozadí celosvetovej pandémie. Poukázal na to politológ a publicista Eduard Chmelár upozornením na skutočnosť, že „cez naše územie sa neustále presúvajú cudzie vojská, ktoré sa ale nevracajú“… Geopolitika a hybridná vojna hýbe svetom. Vládnu krízu na Slovensku neodštartovala ruská vakcína Sputnik, ale silní muži v tieni, posielajúci zachmúrené pohľady, sankcie i ozbrojených zabijakov so špičkovou vojenskou technikou ďalej a ďalej na východ. Žeby sa zľakli utáraného parízera , ešte nevypočítateľnejšieho, akým vždy bol a vždy aj do smrti bude? Zrejme si spomenuli na jeho najkritickejší výrok smerom k USA, keď Matovič kandidoval v roku 2019 za europoslanca, aby sa ním nestal. Možno ich ešte viac vydesil nemiestny marcový výstrel s „prvoaprílovou náložou“ smerom k Ukrajine. Svetová politika nie je hra o guľôčky a ide v nej vždy o oveľa, oveľa viac, ako si Igor Matovič dokáže so svojou Pavlínkou spočítať. Nám – pozorovateľom a svedkom dejín – sa teraz asi najviac z pamäti vynára posolstvo Alberta Einsteina: „Neviem ako sa bude bojovať v tretej svetovej vojne, ale vo štvrtej to budú palice a kamene.“