Už-už to musí rachnúť! Pravá ruka facká, ľavá ruka zatýka, želiezka na rukách a kukly na hlavách, samopaly namierené na zlo a zlo bez tváre vo vládnych kreslách, testy a testy, vakcíny a Sputnik, kofy v politike a tradičný zloduch Robert Fico.
Plný internet je toho, nedá sa to čítať, počúvať ani pozerať. Jedna tretina spoločnosti má pocit, že tento zlý sen už nemôže pokračovať a druhá, tá mediálne hlučnejšia, zas až tak veľmi nevie, čo chce. No po veľkom intelektuálnom myšlienkovom výkone vie, čo rozhodne nechce: Fica a jeho odmocninu. A tá tretia tretina?
Štyridsaťročná osamelá mama s výplatou 700 eur mesačne berie nočné a hluchne pri strojoch, aby mohla dostať rizikový príplatok. „Mám hypotéku a mesačné náklady predstavujú približne 526 eur. Z výplaty mi takmer nič neostane,“ hovorí robotníčka z Beluše, ktorá vyrába súčiastky do turbodúchadiel pre autá. Firma je súčasťou nadnárodnej skupiny Booster so sídlom vo Frankfurte na Mohanom; ktovie, koľko zarobí za tú istú prácu jej nemecká kolegyňa. Europoslanci zarábajú rovnako, mala by aj ona!
Mamy a otcovia z tej tretej tretiny našej rozvadenej spoločenskej rodiny majú možno farebné televízory, autá a mohli by aj cestovať, kam sa im zachce. Semafory zhasli, ani infekcia by už nemala stáť v ceste ich šťastiu, ani na testy ich už nepoženú, aj vakcínu zadarmo dostanú, veď už máme pomaly plné sklady. Sputnik, ten sa asi vyleje do kanálov (kto ho zaplatí, nevieme, ale nejako sa to utrasie). Podľa vyhlásení niektorých autorít sa máme lepšie a stále lepšie. Veď to píšu v novinách a vysielajú v rádiách a televízoroch. Aj zábava na terasách už je povolená, lebo bez tej by náš život nestál za nič.
John Rawls, jeden z najväčších filozofov 20. storočia, napísal, čo je najzákladnejším dobrodením, ktoré človek môže zakúsiť: dôstojnosť alebo, jeho slovom, sebaúcta. Bez sebaúcty nemá zmysel žiadny materiálny statok, žiadna milosť zvonka. Človeka, ktorý sa cíti vnútorne zmrzačený a nemôže sa považovať za rovnocenného s ostatnými, nemôže v živote nič tešiť. Jeho vnútorná bolesť je väčšia než potecha, ktorá prichádza zvonka. To je tá mlčiaca tretina, ktorá zatiaľ drží a na jej chrbte sa rajtuje.
Všetci to tušíme, aj hlučná mediálna koaličná tretina, aj ponížená opozičná tretina: vláda vydrží dovtedy, kým to vydržia tí ponížení ľudia; je to udivujúce, no zatiaľ tu máme sociálny zmier. Všetky štrajky v ponovembrovej histórii používali politici pre seba – od kamionistov cez sestričky, učiteľov až po jazdy s hnojom. Paradox – boli to pravicoví politici.
Videla som tie ženy a mužov z Beluše v modrých odborárskych vestách, ich odhodlanie. Zastali sa sami seba – a v tomto prípade zvíťazili, vybojovali si tých 170 eur mesačne. A keby im zostal čas na čítanie výplodov politikov, možno by užasla štyridsaťročná pani Petra. Richard Sulík celkom bez servítky odkázal – rodiť by mali najmä úspešné ženy. Pamätám si, ako jeden náš bohatší báčik pošepol po dedkovom pohrebe: Mariku na kar nevolať, bo má veľa detí…
(Text vyšiel na Pravda.sk 16. júna 2021)
