Ja osobne nemám nijaký zážitok s rasizmom. Našťastie som sa nestretol s tým, aby sa ma niečo osobne dotklo či ma „zaštípalo“. Ale trápi ma skrytý rasizmus, ktorý pociťujem každý deň v každom z nás a možno aj na sebe. Stalo sa mi, že sa moji známi preriekli, keď napríklad povedali: „A, cigáň.“ Alebo keď boli majstrovstvá sveta vo futbale, tak niekto podotkol: „Držím bielym.“ My to nemáme – dá sa povedať – zažité pod kožou, že rasizmus je veľká hlúposť. V mnohých z nás sa neprejavuje otvorený rasizmus, ale „máme to v krvi“ a ťažko to človek odbúrava. Je to už taká choroba alebo návyk, ktorý sa dá liečiť len veľmi pomaly. Ťažko sa proti tomu bojuje. Sme na začiatku 21. storočia a mrzí ma, že v nás všetkých je veľa skrytej netolerancie a rasizmu. Nechceme si to priznať, aj keď to v nás „drieme“. Je veľká škoda, že sa nezastavíme a nepremýšľame, čo s tým urobíme. Bolo by správne namiesto zapnutia televízora naliať si červeného vína, ktoré rozjasňuje myseľ, a zamyslieť sa nad tým. Bolo by skvelé, keby sme si uvedomili, že táto „úchylka“ je v nás. Celej iniciatíve Ľudia proti rasizmu úprimne závidím. Ste takí mladí, iniciatívni, nebojácni a otvorení.
