Vláda si od zvýšenia dane z pridanej hodnoty sľubuje zvýšenie príjmov do štátneho rozpočtu v roku 2011 až o 183 miliónov eur. Zvýšená sadzba DPH by pritom mala platiť dovtedy, kým deficit verejných financií neklesne pod tri percentá HDP. Podľa odhadov Ministerstva financií by to malo byť v roku 2013.
Podstatou DPH tak, ako je nastavená u nás, je zdaňovanie spotreby. V konečnom dôsledku ju teda zaplatia spotrebitelia. I keby sa mohlo zdať, že jedno percento nemôže nejakou významnou mierou ovplyvniť spotrebiteľské správanie a ekonomiku krajiny, nie je to celkom tak. Daň z pridanej hodnoty pokrýva približne jednu tretinu štátneho rozpočtu a konečná spotreba domácností tvorí na Slovensku približne 58 percent hrubého domáceho produktu. To už nie je hra o fazuľky.
Zvýšenie DPH, zníženie HDP
Pri nezmenenom základe zvýšenie DPH o jeden percentuálny bod spôsobí, že občania si pri nezmenenom príjme kúpia menej tovaru. Druhou možnosťou je, že podnikatelia konečné ceny pre spotrebiteľov nezvýšia. V tom prvom prípade klesne spotreba domácností (čo sa premietne v znížení hrubého domáceho produktu), v tom druhom prípade klesnú podnikateľom tržby.
Skúsme konkrétny príklad. Ak občan doteraz zaplatil za tovar 100 eur, štátu odviedol pri 19-percentnej DPH približne 16 eur. Presnejšie:
84,03 EUR (základ) + 15,97 (19% DPH) = 100 EUR.
Po zavedení 20 percentnej dane môžu nastať dve možnosti:
Zvýšenie cien
Ak predajca nezmení základ dane, bude nová cena nasledovná:
84,03 EUR (základ) + 16,81 (20% DPH) = 100,84 EUR
Zvýšenie DPH o jedno percento bude teda pre spotrebiteľa znamenať zvýšenie cien o 84 centov. Po náraste cien bude mať ten istý občan v peňaženke stále tých istých 100 eur a teda bude si môcť dovoliť kúpiť menej tovaru. Ak zákazník za 100 eur doteraz kúpil 100 litrov mlieka, po novom si za tých istých 100 eur kúpi už len približne 99 litrov.
Zníženie tržieb
Ak podnikatelia pre zákazníkov nezvýšia konečnú sumu, spravia to na úkor svojich tržieb. Výpočet novej ceny bude nasledovný:
83,33 EUR (základ) + 16,66 (20% DPH) = 100 EUR.
Štát v porovnaní s rokom 2010 na tejto operácii zarobí o 69 centov viac ako v predchádzajúcom roku, ale menej ako by získal pri zvýšení cien. Nezvyšovanie konečných cien teda pôjde proti záujmom štátu, ktorý na DPH chce získať čo najviac. Presne o tých istých 69 centov však klesnú podnikateľom tržby. Štátu zároveň klesne výber dane z príjmu. Doplatia na to najmä hoteliéri či majitelia reštaurácií, ktorí určite ceny o pár centov dvíhať nebudú. Či to pôjde na úkor zisku, znižovania nákladov alebo prepúšťania, je v tejto chvíli ťažké určiť.
Jediný možný kompromis
Dôvodom k zvýšeniu dane z pridanej hodnoty bol podľa vlády najmä vysoký deficit štátneho rozpočtu v pomere hrubému domácemu produktu. Takéto riešenie bol však jediný kompromis, na ktorom sa súčasná (očividne) heterogénna koalícia dokázala zhodnúť.
Kde ostali jednoduché riešenia a axiómy pravičiarov o tom, že najlepším liekom proti kríze sú nízke dane a odvody? Vláda upustila od oživovania ekonomiky prostredníctvom veľkých investícií (diaľnice), ale rovnako sa neodvážila ani ísť do nepopulárnych opatrení a tak zvolila najjednoduchšiu možnú cestu s potencionálne najvyšším výnosom. Zvyšovať daň zo spotreby v čase krízy však môže mať presne opačný efekt ako sa predpokladá. Vzhľadom na to, že konečná spotreba domácností tvorí viac ako polovicu hrubého domáceho produktu, je riziko poklesu výkonnosti ekonomiky veľmi vysoké. To sa premietne do príjmov občanov a tým aj do poklesu kúpyschopnosti. Zníženie kúpyschopnosti zase spôsobí zníženie konečnej spotreby domácností a teda aj zníženie hrubého domáceho produktu. A tak ďalej. V konečnom dôsledku sa teda zvýšenie DPH úplne pokojne môže prejaviť v poklese výberu dane z pridanej hodnoty.
Ekonomika nie je izolovaný inkubátor, kde si vláda môže robiť pokusy ako sa jej zachce. Rozhodnutiu zvýšiť DPH a spotrebné dane mala predchádzať seriózna analýza (resp. ekonometrický model) nielen dopadov na štátny rozpočet, ale aj na hrubý domáci produkt, podnikateľské prostredie a životnú úroveň občanov. Od vlády, ktorá sa nedokáže dohodnúť ani na základných atribútoch hospodárskej politiky, to však očividne nemožno očakávať. Dani z pridanej hodnoty tak nakoniec chýba to podstatné – pridaná hodnota.
