Mnohí si iste spomenú, že čosi také sa zavŕšilo v roku, keď sa najvýznamnejšia cena pre mierotvorcov dostala „do rúk“ bývalému palestínskemu lídrovi Jásirovi Araffatovi. Nuž čo, väčšina ľudí aj tak považuje medzinárodnú politiku za bitku bez akýchkoľvek pravidiel, v ktorej sa z diktátora stáva akceptovaný „demokrat“, a nie podľa jeho reálnej politiky, ale podľa aktuálnych záujmov veľmocí. Ako Saddám Husajn, niektorí postsovietski vodcovia, atď.
Všetko je odpustené
Slovenská tlač však dokazuje, že rovnaké „zázračné“ premeny platia nielen na medzinárodnom, ale aj na domácom poli. Je až neuveriteľné, ako málo stačí, aby médiá urobili z masívne kritizovaného človeka dôveryhodného kritika. Najčastejšie sa to deje pri skrachovaných politikoch, ktorí na vládnych postoch evidentne zlyhali, ale keď z nich musia odísť, dostávajú široký priestor, aby bohorovne kritizovali svojich nástupcov.
Príkladom je exminister zdravotníctva Rudolf Zajac, o ktorého manieroch muselo byť všetkým všetko jasné najmä po útoku na redaktora TA3, keď mu vytrhol z ruky mikrofón a zahodil ho len preto, lebo Ivan Brada mu opakovane kládol nepríjemné otázky. A neprestal s tým, ani keď pre ne musel odísť z Rybníčkovej STV. R. Zajac nikdy nevysvetlil podozrivé narábanie s peniazmi na poradcov a komunikačné kampane zo Svetovej banky, ani rovnako podozrivé tendre na záchranky. Ale dnes ho médiá berú ako nezávislého a seriózneho odborníka a dávajú mu neuveriteľný priestor, akoby išlo o ctihodného a nezainteresovaného profesionála.
Podobným príkladom je Ľudovít Kaník, ktorého firmám „zmizli“ dlhy voči Sociálnej poisťovni iba krátko po tom, čo sa stal ministrom práce, ktorý musel odísť pre podozrivé „kšefty“ okolo eurofondov, a ktorého bývalá firma iba minulý mesiac prehrala so štátom spor o bezmála päť miliónov eur. Aj jemu napriek tomu všetkému a mnohým ďalším „prešľapom“ médiá poskytujú priestor, aby vystupoval čistý ako ľalia poľná.
Účel pošpiniť svätí prostriedky A najnovšie takto týždenník Plus 7 dní a denník SME prezentujú „mečiarovského“ šéfa Fondu národného majetku (FNM) Štefana Gavorníka. Pritom ide o človeka, ktorý nesie plnú zodpovednosť za privatizáciu, ktorú práve tieto médiá tvrdo odsudzujú. Ide o človeka, ktorý bol terčom tvrdých útokov médií v čase, keď šéfoval FNM, o človeka, ktorý rozhodoval a priživoval sa na vtedajšej privatizácii, bol na nej osobne zainteresovaný, takže dnes je rovnako zainteresovaný na tom, aby sa špina objavila aj na niekom inom. Napriek tomu ho dnes pravicoví novinári berú ako dôveryhodného svedka.
Tieto prípady sa ako vajce vajcu podobajú príbehu o ŠtB. Kritici bývalého režimu ju označujú za zločineckú organizáciu, ktorá podvádzala, zneužívala, korumpovala, prenasledovala a manipulovala, pritom sa postupne dostala spod kontroly straníckeho, tobôž oficiálneho štátneho aparátu. Ale keď tí istí ľudia potrebujú pošpiniť či priamo zlikvidovať svojich nepriateľov, je pre nich dôveryhodným zdrojom informácií.
Áno, z nepriateľa a vagabunda sa môže stať dôveryhodný partner. Ibaže nie, keď ide o pravdu, ale iba ako nástroj na špinavý boj bezcharakterných ľudí.
Autor pracuje na úrade vlády
