Dotlačení k múru?

Zamestnávatelia sú zahnaní do kúta Ak sa zavedú zmeny Zákonníka práce, budú v koncoch. Stúpnu im náklady, čo povedie k stratám, v prípade menších podnikov nedajbože k bankrotom. Takže ak sa zlepší ochrana zamestnancov, zhorší sa postavenie zamestnávateľov? Kto by to bol povedal. Ako keby nám z nečakanej strany prichádzalo potvrdenie starého tvrdenia, že medzi kapitálom a prácou je rozpor. Že kde jeden tratí, druhá získava, a naopak. Pravdaže, toto nie je práve ponaučenie, ktoré by zamestnávateľom a ich verným médiám vyhovovalo. Naopak. Preto sa radšej hneď zdôrazní, že záujmy jedných i druhých sú v skutočnosti rovnaké – a v rozpore s nimi je len pomýlená snaha odborov i vlády. A tak argumentácia beží ďalej: ťažkosti zamestnávateľov sa v konečnom dôsledku dotknú práve zamestnancov. Zvýšené náklady na práce povedú k poklesu hospodárskeho rastu a k zvýšenej nezamestnanosti. Podnikatelia nemôžu ináč, sú tlačení k múru. Nemajú kam ustúpiť. Nemajú kam ustúpiť? Hospodársky rast Slovenska, ktorým sa chce hrdiť bývalá Dzurindova vláda, bol v minulom roku 8,3 percenta (v stálych cenách). Reálne mzdy však za ten istý čas stúpli iba o 3,3 percenta, a aj to mal z veľkej časti na svedomí verejný sektor. Čo to znamená? Veľmi jednoducho – že ovocie rastu sa rozdelilo hlboko nerovnomerne. Kým v západných krajinách dlhé desaťročia platilo, že reálna mzda stúpala v súlade s rastom HDP, u nás si leví podiel z hospodárskeho prírastku odhryzol kapitál. Päť percent, o ktoré mali vzrásť, ale nevzrástli reálne mzdy, išlo do jeho vrecka. Predstavme si teraz na chvíľu, že zamestnávatelia majú skutočne pravdu a lepšia ochrana zamestnancov by podsekla rast o viac ako polovicu. Na rovné štyri percentá. Museli by tým zamestnanci nutne utrpieť? Nuž, samozrejme, že nie. Ak by si dokázali vyjednať rast platov o rovnaké štyri percentá, boli by na tom lepšie ako dnes. Sú to jednoduché počty. Čo z toho, že bohatstvo krajiny dnes rastie závratným tempom, keď z tohto prírastku dostanú tí, ktorí robia, iba omrvinky? A čo také strašné by sa stalo, keby krajina bohatla pomalšie – ale zato by z pribudnutého kusa dostali väčšie sústo tí, ktorí ho dorábajú? Čo je zlého na tom, že zisky sú síce menšie, ale platy väčšie? Pravdaže, netreba zabúdať na druhú časť argumentácie. Keďže stúpnu náklady na prácu, zamestnávatelia, tlačení k múru, budú musieť prepúšťať. Nájdeme to už v prváckych učebniciach ekonómie: keď stúpnu náklady na jeden zo vstupov, podnikatelia maximalizujúci zisk zmenia skladbu výroby a preorientujú sa na vstupy iné. Budú musieť prepúšťať? Nutnosť platiť časť odvodov za doterajších živnostníkov či platiť riadne za nadčasy, samozrejme, náklady na prácu zvýšia. To je bez debaty. Debata by však mala byť o tom, čo z toho vyplýva. V protiklade k predpokladom prváckych učebníc sa totiž náklady majú z čoho zvyšovať. Ešte raz si pripomeňme päť percent, o ktoré prišli príjemcovia reálnych miezd. Presne o toľko môžu zamestnávatelia vyplácať viac, bez toho, aby to ohrozilo doterajšiu úroveň investícií, a tým rast. Bez toho, aby stúpala nezamestnanosť. Ako sa možno presvedčiť v ekonomických učebniciach vyšších ročníkov. Zamestnávatelia dotlačení k múru? V koncoch? Nemajú kam ustúpiť? Nech si z nás neuťahujú.