Donner Wetter – píplmeter!

Všetky väčšie televízie na Slovensku, vrátane verejnoprávnej, si 26. januára štrngli a od októbra tohto roku sa elektronické meranie sledovanosti ich programov stane skutkom. Mýtus peoplemetra, sofistikovanej škatuľky, ktorá má presvetliť vzťahy medzi podnikateľskými subjektmi na televíznom trhu, sa nesie krajinou. Dozvedáme sa pol pravdy: ten malý rodinný špión, pripustený v prvej fáze do osemsto vybraných domácností, dopustí – ako povedali šéfovia televízií, profesionalizáciu televízneho trhu. Môže to byť azda v poriadku, keď to vravia šéfovia a spolumajitelia komerčných staníc. Pre vedenie verejnoprávnej televízie by to platilo iba v prípade, keby priznalo, že mieni používať verejné prostriedky na súkromno–podnikateľské ciele a vyhýbať sa plneniu úloh, plynúcich pre STV zo zákona. Pretože peoplemetre sú v skutočnosti hrozbou kultúry a kultúrnosti. Na základe deklarácie obľúbenosti, objektívne zistenej skrze peoplemeter, nám dajú viac: iberoamerických telenoviel, virtuálneho matrixovania, svadieb snov, sexu v meste, infotaimentu o pletkách a klebetách okolo celebrít, normalizačných seriálov, lacných talkšou. Kto má koncepciu vyrábať kvalitný dokument, vysielať koncerty vážnej hudby, operu, alternatívnu muziku mladých, programy pre deti alebo pôvodné inscenácie, riskuje, že u peoplemetrov nepochodí. Netýka sa to výlučne verejnoprávnej STV. Aj vysielateľom na základe licencie, čiže všetkým okrem STV, sa ukladá zákonná povinnosť venovať istý priestor nekomerčným reláciám s dosahom na kultúrnosť. Každému menovite a dá sa to skontrolovať. Kedysi som si na ORF vypočula debatu mediálnych odborníkov o peoplemetroch aj s už vyššie citovaným zahrešením Donner Wetter (hrom a peklo) na adresu peoplemetrov. Nemecky hovoriacich intelektuálov som vtedy mala div nie za kacírov, no dnes zo skúsenosti už viacerí vieme: peoplemetre sú dobré na podnikanie, ale škodlivé pre diváka. Glajchšaltujú samostatné a tvorivé myslenie a podporujú šírenie upadnutej maskultúry. Mnohí autori, napríklad Pierre Bourdieu (v knihe O televízii) sa nazdávajú, že „v mene demokracie môžeme a musíme bojovať proti peoplemetru“. Peoplemetrové merania podnikateľských subjektov, predmetom obchodu ktorých je predaj diváckeho záujmu reklamným agentúram, sú azda posledným vierohodným dôvodom podporovať existenciu verejnoprávnej STV, na ktorej kvalitu ešte smie aj menšinový divák mať nároky. Dôležité to bude v súvislosti s naším vstupom do Európskej únie. Možnosť čerpať prostriedky z programov únie na audiovozuálne diela sa bude akiste vzťahovať iba na pôvodné programy nevšednej kvality. Ako som zistila v rovnaký večer, keď dohodu o elektronickom meraní sledovanosti privítali televízie hlaholom trúb, práve takýto program, uvedený na STV 2, vznikol bez predaja môjho záujmu komukoľvek. A o nijakom delení reklamného koláča v súvislosti s ním nemôže byť ani reči. Neopakovateľný film 118 dní v zajatí ľadu vznikol z bytostného zaujatia mužov, medzi ktorými boli aj dvaja Slováci: polárnik Peter Valušiak a režisér a scenárista Pavol Barabáš. Skupina zanovitých si naň sama zohnala peniaze. A pretože ich nemali dosť, ohrozili na svojej triapoltisíckilometrovej púti ľadovou pustatinou z Ruska cez severný pól do Kanady nielen akciu, ale vlastné životy. STV, ktorá vo svete vysoko ocenený program odvysielala takmer šesť rokov po vzniku, nemá na ňom nijakú zásluhu, ak len čiastočne neznížila manko z výroby filmu. Mám veriť, že ďalší podobný dokument, hoden podpory z európskej pokladnice, vznikne z prostriedkov, ktoré ktosi získa za pomoci peoplemetrov? Televízny koláč v našej krajinke je malý, a nie je reálne čakať, že ho objektívnejšie meranie sledovanosti priveľmi zväčší. No či s peoplemetrami, alebo bez nich si tak skoro neprídu o svoje mäsko milovníci seriálov ako Sex v meste. Hoci jeho producent Darren Star už vlani vyhlásil, že „keď má žena na krku štyridsiatku, prestáva byť vtipné, že je slobodná“. A že Carrie, Miranda, Samantha a Charlotte „sú už pristaré, aby sa váľali kade-tade“. Vie, čo si môže dovoliť. Lebo keď sa takýto dobre upelešený veľkogýč raz odtrhne z reťaze, stáva sa nestrasiteľným ako žuvačka na podrážke.