Podľa čoraz častejších správ je návrat Talibanu do Afganistanu iba otázkou času. Okupačné mocnosti môžu rozhodnúť iba o tom, či k tomu dôjde pokojným odovzdaním moci alebo násilne, keď už viac nedokážu kontrolovať bezpečnostnú situáciu a stiahnu svoje vojská. Správy z Afganistanu dlho zatieňoval vývoj v Iraku. Po sérii bombových útokov priamo v Kábule sa už však nedal ignorovať fakt, že jednotky Spojených štátov a NATO strácajú na prvom z bojísk „vojny proti terorizmu“ pôdu pod nohami. Afgánsky vidiek majú stále viac pod kontrolou ozbrojenci paušálne označovaní za „Taliban“. Sú medzi nimi starí mudžahedíni ako Gulbuddin Hekmatjar, vojenskí baróni i znovuoživené siete „pravého“ Talibanu. A odpor voči vláde Harmida Karzaja preniká aj do hlavného mesta. Koristnícky režim V podstate sa niet čomu čudovať. Karzajova vláda je klasickým príkladom koristníckeho režimu – pre svojich príslušníkov zabezpečuje príjmy, obyvateľstvu však neposkytuje prakticky žiadne sociálne služby či možnosti ekonomického rozvoja. Problémom nie je len to, že na veľkú časť územia krajiny nemá prakticky žiaden dosah. Dokonca aj v oblastiach, kde ešte aj s pomocou zahraničných jednotiek nejakú kontrolu má, rozvoj skôr brzdí. Zahraničná pomoc, ktorá tvorí viac ako 90 percent príjmov vlády, často končí vo vreckách vedenia súčasného režimu, prípadne si nimi vláda kupuje vernosť regionálnych lídrov. Rozvojovým projektom, ktoré v krajine realizujú mimovládne organizácie, stojí v ceste korupcia obrovských rozmerov – úplatky predstavujú pre slabo ohodnotených úradníkov spôsob, ako prežiť, rovnako ako ju pre ich ženské kolegyne predstavuje prostitúcia. Päť rokov po oficiálnom zvrhnutí Talibanu beží v Kábule elektrický prúd len tri hodiny denne, sociálne služby prakticky nefungujú, zdravotnícku a sociálnu starostlivosť poskytujú mimovládne organizácie, v školách je nedostatok učiteľov. Každému je jasné, že zvyšky moci, ktoré vláda drží v rukách, stoja na vojakoch USA a NATO. Všetko nahráva ľuďom odvolávajúcim sa na „staré dobré časy za Talibanu“. Stále viac ľudí – obyčajných Afgancov starajúcich sa najmä o každodenné prežitie – považuje jeho návrat za riešenie bezvýchodiskovej situácie. Riešenie síce nepríjemné, ale jediné. Od začiatku zle Mohlo to skončiť inak? Áno, to by však musela mať úplne iný priebeh celá „vojna proti terorizmu“ i „rekonštrukcia Afganistanu“. Útok na Afganistan bol pre Spojené štáty pravdepodobne iba odrazovým mostíkom na dôležitejšie ciele – v prvom rade Irak. Technologicko-vojenská prevaha s prehľadom stačila na porážku režimu Talibanu, USA však nikdy neinvestovali dostatok prostriedkov a nevyčlenili dosť jednotiek, aby dokázali „vyhrať mier“. Ani nie dva roky po obsadení Afganistanu sa pustili do ďalšieho dobrodružstva – útoku na Irak – ktoré odčerpáva finančné a ľudské zdroje. Európski spojenci pristupovali k americkým žiadostiam o „prevzatie spoluzodpovednosti“ za operáciu v Afganistane s pochopiteľnou nedôverou – nechceli a nemohli vyčleniť dosť jednotiek a financií na podnik s takým neistým koncom. Operácia okrem toho od začiatku stála na jasnom rozdelení úloh – Západ má peniaze, techniku a vojenskú prevahu, „špinavú robotu“ v poli však musia urobiť miestni. Spojené štáty a ich spojenci sa tak stali čoraz závislejšími od miestnych vojenských barónov a vplyvných osôb, ktorým záležalo na všetkom, len nie na vzniku účinnej centrálnej moci. Už aj tak nedostatočné prostriedky sa používajú na kupovanie nestálych oligarchov, nie na rozvoj, ktorý by pomohol obyvateľom. Návrat Talibanu Výsledkom bude so stále vyššou pravdepodobnosťou návrat Talibanu k moci. Môže k tomu dôjsť násilím. So vzrastajúcimi ľudskými a finančnými nákladmi na misiu v Afganistane začnú možno USA a spojenci hovoriť o potrebe „afganizácie konfliktu“, teda väčšej úlohe miestnych ozbrojených síl. V podstate však pôjde len o chabý pokus zakryť porážku. Po odchode medzinárodných jednotiek režim prezidenta Karzaja či jeho nástupcu padne a o budúcnosti krajiny budú rozhodovať víťazi. Taliban. Črtá sa aj druhá možnosť. Čoraz viac členov medzinárodnej koalície hovorí o niečom, čo bolo ešte pred rokom nepredstaviteľné – potrebe rokovať s Talibanom, o jeho možnom zapojení do vlády. Naznačili to oficiálne kruhy v Británii, v Kanade, dokonca aj vodca väčšiny v americkom Senáte. Je však otázne, ako by takáto „vláda národnej jednoty“ dokázala spojiť všetky protichodné záujmy. O to viac, že väčšina oligarchov sa neuspokojí s ničím menším, ako je absolútna vláda nad krajinou alebo aspoň jedným regiónom. Oficiálny obrázok „rekonštrukcie Afganistanu“ sa rúca ako domček z karát. Rovnako ako predstava, že údajnú „vojnu s terorizmom“ možno vyhrať vojenskou silou. Reportáž o situácii v Afganistane, spracovanú pre časopis The Nation, nájdete na linke http://www.thenation.com/doc/20061030/parenti_video (text a VIDEO)
