V súvislosti s diskusiou o druhom pilieri dôchodkovej reformy ma priam zarážajú a udivujú pseudoargumenty mnohých pravicových politikov. Prorokujú a strašia skutočnosťou, že o niekoľko desiatok rokov na dôchodky jednoducho nebude. Stane sa tak preto, že demografické trendy našej spoločnosti sú jednoznačné: počet pracujúcich sa v pomere k dôchodcom neustále zmenšuje, až niekedy v roku 2040 bude pomer jeden k jednému. Bude to teda znamenať, že na jedného dôchodcu bude pracovať jeden človek v aktívnom veku. V dôsledku toho údajne buď dôchodkový systém skolabuje, alebo si musí každý v aktívnom veku nasporiť dosť na to, aby mohol slušne žiť aj v starobe, pretože nebude možné rátať s medzigeneračnou solidaritou. Je jasné, že pravicoví politici takouto argumentáciou dokonale ukazujú svoje cynické a chladno egoistické hodnotové nastavenie.
Tieto tvrdenia neobstoja hneď v dvoch rovinách – politickej a technologickej. Rozmeňme si to na drobné. Ak dnes pravicoví politici hovoria, že pri súčasnom nastavení dôchodkového systému bude výška dôchodkov na úrovní 30 % priemernej mzdy, znamená to, že buď chcú zaviesť pravicovú diktatúru pinochetovského razenia, ktorou zbavia všetkých neproduktívnych občanov občianskych práv, vrátane volebného, alebo budú riešiť demografický problém sociálnou eutanáziou ľudí v postproduktívnom veku. Inak povedané, ak bude v roku 2040 počet ľudí v produktívnom a postproduktívnom veku približne rovnaký, bude to znamenať len to, že práve seniori budú najvplyvnejšou voličskou skupinou. Je totiž všeobecne známe, že práve seniori sú oveľa disciplinovanejší voliči než zamestnaní ľudia v produktívnom veku. Vďaka tomu nebude môcť nijaká relevantná politická sila ignorovať záujmy seniorov. Ak by tak urobila, prepadla by pri voľbách.
Okrem toho je tu aj etické hľadisko. Pravicové média vykresľujú seniorov pomaly ako parazitov, ktorí sa priživujú na súčasnej generácii. Takéto videnie sveta je možno typické pre zvrhlú filozofiu Ayn Randovej a jej okiadzačov, ale nemá nič spoločné s hodnotami tradičnej západnej civilizácie. Predchádzajúce generácie už svoj diel práce pre spoločnosť odviedli. Aj vo svojom seniorskom veku sú pre spoločnosť prínosom, majú nezastupiteľné miesto v rodinách či pri výchove najmladšej generácie. Právom očakávajú, že nasledujúce generácie im zaručia dôstojnú starobu. Niet pochýb o tom, že technologicky to možné je. Dnes, keď čoraz menej ľudí produkuje čoraz viac tovarov a služieb, nemôže byť problém postarať sa hmotne, ale aj službami o staršiu generáciu. Kameň úrazu je v inom. Tým, že sa výroba tovarov automatizuje, zaniká množstvo pracovných miest. Hodnotovo zdravo orientovaná spoločnosť by riešila problém presunom týchto ľudí do služieb, konkrétne zdravotníctva, ale aj sociálnych služieb, do starostlivosti o starých a dlhodobo chorých ľudí. Zároveň by sa mohla stať nižšia natalita výhodou. Menšiemu počtu detí by sa venovalo viac učiteľov, ktorí by sa väčšmi venovali rozvíjaniu individuálnych daností či talentu žiakov, alebo naopak. menej nadaným či hendikepovaným.
Takéto riešenie demografických problémov však naráža na skutočnosť, že podobné programy sú v zásade na celom svete financované prevažne z verejných zdrojov. A tu nastáva problém. V posledných štyridsiatich rokoch sme boli svedkami masívnej demontáže štátu. V mene takmer všeobecne platnej ideológie neoliberalizmu bol štát ochudobnený o väčšinu svojich príjmov, čím prudko klesla aj jeho autorita a schopnosť vytvárať podmienky pre sociálny zmier. Napriek minimálnemu štátu sú však nároky občanov na jeho služby také, aké boli v čase zenitu sociálneho štátu. Túto dilemu v posledných desaťročiach riešili politici masovým zadlžovaním. Výsledky sú všeobecne známe – na jednej strane extrémna zadlženosť vlád, ale aj ľudí, na druhej strane minimálne dane pre najbohatších a extrémna polarizácia v príjmoch. Zdá sa však, že tento stav je dlhodobo neudržateľný a dostávame sa k zlomu. Niečo naznačila iniciatíva prezidenta Baracka Obamu, ktorý ohlásil zákon zdaňujúci zisky korporácii v daňových rajoch osobitnou 28-percentnou daňou. Takáto daň by mala do verejných rozpočtov USA priniesť 276, 15 miliárd dolárov. Samozrejme, šanca pretlačiť takúto legislatívu cez kongres ovládaný republikánmi, je nateraz nepriechodná. Oveľa väčšiu šancu na úspech majú radikálne ľavicové hnutia ako Podemos v Španielsku či Syriza v Grécku, ktoré jasne deklarujú, že éra nedotknuteľnosti najbohatších oligarchov sa pomaly končí.
Treba už konečne jasne a jednoznačne povedať, že problém so starnúcou generáciou sa dá vyriešiť spravodlivejšou redistribúciou bohatstva, resp. zmiernením príjmovej polarizácie a posilnením pozície štátu, ktorý musí znova získať viac prostriedkov na služby, ktoré poskytuje občanom.
Vyšlo v Literárnom týždenníku 5 – 6/2015
