Na decembrovom samite sa lídri európskych krajín dohodli, že Brusel bude v nejakej podobe zohľadňovať, ak členské štáty prekročia 3-percentný deficit verejných financií kvôli nákladom na „dôchodkové reformy“. Pravicové vlády vo východnej Európe, pretekajúce sa v znižovaní daní a liberalizácii ekonomík, totiž potrebujú maskovať dopady takejto politiky na občanov.
Špekulácie namiesto riešení
Ficova vláda bola pod paľbou opozície za rastúci deficit v krízovom období. I. Radičová, R. Sulík či I. Mikloš sa vlani priam rituálne zaklínali, ale nikto z nich nespomenul, že nemalý podiel na deficite má ich, pravicová „reforma“ dôchodkového systému. Celkovo musel vlani štát „naliať“ do Sociálnej poisťovne takmer jeden a štvrť miliardy eur, z čoho časť išla na vrub krízy (viac nezamestnaných), ale väčšinu tvoril dlh tzv. II. piliera. Bezmála 1 mld. € sme museli dať zo štátneho rozpočtu, aby sme zachránili súkromné podnikanie dôchodkových spoločností. Schodok verejných financií takto narástol o vyše 1 percento.
Slovensko má oproti Maďarsku výhodu, že naše verejné financie v skutočnosti nie sú zďaleka v takom zlom stave, ako sa to usiluje vykresliť pravica. Preto je ďalšie zhoršovanie hospodárenia štátu ešte nejaký čas udržateľné. Vzhľadom na atmosféru spoločnosti i zlepšovanie sociálnej situácie drvivej väčšiny ľudí v uplynulých 4 rokoch sa navyše ukazuje, že udržateľné je aj prenášanie nákladov na ozdravenie verejných financií na plecia občanov. V. Orbán už v hraničnej situácii je, preto už nemá priestor pre špekulovanie. I. Radičová verí, že ho stále má.
Takže špekuluje. Namiesto zásadných dlhodobých riešení získala spojencov pre úsilie zahmlievať pred občanmi, koľko ich „dôchodková reforma“ v skutočnosti stojí. A deficit nezníži šetrením na týchto pochybných výdavkoch, ale väčším zaťažením radových občanov – zvýšením daní, zvýšením poplatkov, zvýšením regulovaných cien. A tiež znižovaním výdavkov na služby štátu bežným ľuďom.
Nebezpečná hlúposť
Ozajstným problémom je fakt, že táto filozofia vo väčšej či menšej miere víťazí v celej Únii. Asi to nie je čudné, veď v Európskej rade teraz majú drvivú prevahu pravicoví politici. Zaujímavé na tom však je, že privatizáciu dôchodkových systémov, ako ju MMF a SB viac či menej úspešne pretláča vo východnej Európe, „starí“ členovia EÚ odmietajú. Dôchodkový systém, aký máme my, u nich nenájdete. Pravicoví politici zo Západu nemajú odvahu „reformovať“ doma, lebo by ich verejnosť zmietla, ale akoby vychádzali v ústrety súkromným finančníkom aspoň povzbudzovaním východoeurópskych členov k privatizácii dôchodkov.
V decembri sa teda dohodli, že ak členský štát prekročí 3-percentný rozpočtový deficit aj kvôli dôchodkovej „reforme“, nemusí ho Brusel nevyhnutne pokutovať. Ako presne bude zhovievavosť vyzerať teraz nie je dôležité, dôležitejšie sú oficiálne dôvody tohto postupu. „Rada súhlasí, že systémové dôchodkové reformy majú v konečnom dôsledku pozitívny vplyv na udržateľnosť verejných financií v dlhodobom horizonte,“ píše sa v dokumente, ktorý mali premiéri v decembri na stole.
Ak to majú byť „reformy“ podľa čílskeho vzoru, presadzované MMF a SB, tak je to hlúpe a preto veľmi nebezpečné konštatovanie. Udržateľnosť verejných financií, a teda schopnosť štátov zabezpečiť výplatu dôchodkov, je totiž kľúčovým argumentom pre tieto „reformy“. Takže každého zodpovedného politika musí táto veta – veď to konštatujú šéfovia európskych vlád – viesť k urýchlenej privatizácii penzijného systému. Lenže na toto konštatovanie neexistuje žiadny dôkaz. Práve naopak, doterajšie skúsenosti z Latinskej Ameriky (nie po pár rokoch, ale po desaťročiach) ukazujú, že „sporenie“ si na dôchodok v súkromných fondoch „vyrobilo“ obrovskú masu chudobných dôchodcov odkázaných na pomoc štátu.
Penzisti cez palubu?
Maďarsko zaviedlo tzv. II. pilier skôr ako Slovensko a dnes jeho premiér konštatuje, že dôchodkové investície nevynášajú tak, aby zabezpečili slušné penzie. To isté tvrdí jeho bulharský partner. Pohľad na výnosy v našich DSS je žalostný – každý klient DSS má dnes na osobnom účte menej, než naň vložil a je veľmi pravdepodobné, že ani tá biedna oficiálne vykazovaná hodnota nie je reálna (pokiaľ ide o budúci dôchodok). Pravicová vláda pritom plánuje ďalšiu liberalizáciu II. piliera, takže peniaze ľudí budú ešte menej chránené, než po opatreniach Ficovho kabinetu.
Doterajší i súčasný vývoj potvrdzuje varovania, že tzv. II. pilier v skutočnosti neprinesie vyššie dôchodky pracujúcim, ba ich penzie môžu byť ešte nižšie, než bez „reformy“. Samozrejme, tento fakt ešte nemusí znamenať pre verejné financie nič. A to v prípade, že štát sa nebude starať o životnú úroveň dôchodcov. Ak budú ľudia úplne odkázaní iba na to, čo si im zostane na osobných účtoch v DSS a na to minimum, ktoré dostanú zo Sociálnej poisťovne, tak štát (daňoví platcovia) síce bude 30 rokov finančne krvácať pri plátaní diery v tzv. I. pilieri, ale „v dlhodobom horizonte“ na financovaní dôchodkov naozaj ušetrí.
Ale v Európe je takýto prístup nereálny. Dokonca aj naša pravicová vláda hovorí, že chce zákonom stanoviť minimálny dôchodok. Nehovoriac o tom, že penzisti predstavujú významnú voličskú skupinu, takže sa vždy nájde politická sila, ktorá bude presadzovať, aby im štát garantoval (a financoval) nejakú akceptovateľnú životnú úroveň.
Pravicový prístup: bez analýzy, bez diskusie
Je teda isté, že ak dôsledkom privatizácie dôchodkového systému bude veľká skupina chudobných penzistov, štát bude potrebovať obrovské zdroje na sociálnu pomoc pre nich. Takýto vývoj najneskôr o 20 rokov je veľmi pravdepodobný. Presne to sa stalo v Čile, kde skutočnú dieru do verejných financií nespôsobilo zavedenie dôchodkového investovania, ale až odchod chudobných do penzie.
Slovensko sa takémuto vývoju nevyhne. Stačí si pozrieť oficiálne štatistiky, koľko klientov DSS neodvádza na svoje osobné účty nič, lebo sú bez práce (aspoň na Slovensku), koľkí odvádzajú iba smiešnu sumu, lebo majú nízke mzdy. Dve tretiny „účastníkov II. piliera“ budú o 25 – 30 rokov odkázaných na sociálne dávky, ak im bude chcieť štát udržať aspoň životnú úroveň dnešných dôchodcov. Dnešné výdavky štátneho rozpočtu na „plátanie“ dôchodkového systému vo výške 1,2% HDP v takom prípade neklesnú na nulu, ale zvýšia sa asi na dvojnásobok.
Európska pravica sa odmieta poučiť z katastrofy, ktorú pre štáty a ich financie znamená rozsiahla liberalizácia a privatizácia. V decembri sa jej lídri dokonca rozhodli poškodiť každého, kto bude stabilizovať verejné financie ústupom od nezmyselnej „reformy“: „Existuje dohoda na princípe, že obrátenie takýchto reforiem nebude podporované ani v korekčnej, ani v preventívnej časti Paktu stability a rastu.“ Bez serióznej analýzy, bez širokej odbornej i laickej diskusie, bez demokratických princípov pravicová Európska rada smeruje Úniu ku katastrofe, ktorá poškodí široké vrstvy radových občanov.
Autor je podpredsedom Výboru NR SR pre sociálne veci a členom Výboru NR SR pre európske záležitosti
Ilustračné foto: Alex Proimos, Rock Cohen a Dave Dugdale
