Dôchodkové vajatanie – koniec neznámy

Pre koniec júla je typické, že nastáva tzv. uhorková sezóna. Uhorkám sa síce tento rok darí, ale inak sa zdá, že už nič nie je také ako bývalo. A nemajú to „na svedomí“ iba globálne zmeny podnebia. Zatiaľ, čo väčšina ministrov si užíva zaslúženú dovolenku, Viera Tomanová poctivo zarezáva aj v neznesiteľných horúčavách. A horúco je z toho najmä jej pravicovým oponentom. Výsledok ich súboja však zostáva vo hviezdach. Po článku v minulom čísle by už vlastne ani nemalo význam vracať sa hneď v ďalšom k tej istej téme. Nemalo, keby sa nič vážne nestalo. Lenže ono sa stalo, hoci ministerka práce tvrdohlavo tvrdí, že nie. Zmeniť názor nie je hanba Viera Tomanová v utorok vystúpila na tlačovej konferencii mimoriadne razantne. Zvýšeným hlasom novinárov upozornila: „nechcem počuť slovo ústupok“. Odhliadnime od toho, že takáto rétorika je smiešna a nedôstojná pre ministerku, ktorá jednoducho nemôže prikázať novinárom, aké slová majú a aké nemajú používať. Maximálne môže takýmto spôsobom dosiahnuť, že jej budú robiť napriek, čo sa, mimochodom, aj stalo. Dôležitejšie než to, čo chce a čo nechce pani ministerka počuť, však je, čo sa naozaj stalo. A v tomto prípade niet pochýb, že Viera Tomanová buď pred dvoma týždňami prezentovala zámer, ktorý v skutočnosti vôbec nechcela presadiť, alebo jednoducho naozaj zmenila názor v súlade s tým, čo tvrdili jej kritici. Apropo, je dosť nepochopiteľné, prečo členovia vlády za Smer tak neradi priznávajú, že menia názory, že korigujú svoje pôvodné návrhy na základe širšej spoločenskej či politickej diskusie. V politike predsa nie je hrdinstvom zotrvávať na svojom názore, aj keď sa ukáže, že nie je správny – to bola typická črta predošlých dvoch slovenských premiérov. Naopak, Smer by mal oveľa výraznejšie „predávať“, že hoci je zásadovou stranou, nie je stranou ideologicky primitívne obmedzenou. Že mu jeho sociálnodemokratická orientácia nebráni viesť širokú diskusiu o svojej politike a na základe takejto diskusie korigovať vlastné návrhy, vlastné predstavy, ba dokonca si aj priznať chybu. Hľadanie rozumných vecných kompromisov, pri ktorých strana neustupuje za hranice ideových zásad a princípov, je v politike cnosťou, nie nedostatkom. Napokon, bol to práve Smer – a bolo to práve v sociálnej oblasti – kto poskytol najširšej verejnosti príležitosť pripomienkovať návrh najzásadnejšie zákona roka – Zákonníka práce. A zdá sa, že sa takýto krok osvedčil, ukázal otvorený a demokratický charakter politiky sociálnych demokratov. Takže niet dôvodov od tejto praxe ustupovať. Smer má stále dosť silné pozície medzi voličmi, aby si mohol dovoliť byť veľkorysý a priznať, že je schopný prijať rozumné argumenty aj od politických (ba dokonca ideologických) súperov. Ľudia by o nič neprišli V tomto prípade ide o zmenu v predstave, ako ponúknuť ľuďom možnosť dobrovoľne vystúpiť z tzv. druhého piliera dôchodkového systému. Ministerka Tomanová pôvodne prezentovala návrh, že dôchodkoví sporitelia si budú môcť z vlastných osobných účtov vybrať doteraz nasporené peniaze a urobiť si s nimi čo chcú. Dôchodkové správcovské spoločnosti spustili spolu so zamestnávateľskými zväzmi a dobre zaplatenými akože nezávislými akože think tankami (to akože je preto, lebo think znamená myslieť, lenže ľudia v týchto organizáciách pôsobia skôr dojmom, že nemyslia, ale len vymýšľajú, ako občanom premývať mozgy) rozsiahlu mediálnu kampaň – veď majú za čo. Poukázali v nej na to, že sporitelia by mohli tieto peniaze „prejesť“, okamžite by ich minuli a vlastne by „vyhodili do vzduchu“ dvojročné dôchodkové úspory. Svedectvom o úbohom stave mysle (či skôr „nemysle“) slovenských novinárov je fakt, že nikto z nich nepoložil tú najzákladnejšiu otázku: no a čo? Čo je také zlé na tom, že by ľudia teraz tie peniaze minuli? Veď vari si ich nesporia práve na to? Čo by sa stalo, keby ľudia teraz „vyhodili do vzduchu“ pár tisíc. Lebo o veľa peňazí by v tomto prípade vôbec nešlo. Pre väčšinu ľudí by išlo asi o 30 – 40 tisíc korún. Chýbali by im tie peniaze pri odchode na penziu? Odpoveď je jasná: nechýbali. Z druhého piliera majú títo ľudia dostávať polovicu dôchodku. Ak by si ich naozaj vybrali a minuli ich teraz, tak niekedy v budúcnosti – o 20 až 25 rokov – by po odchode na penziu dostávali asi o 120 – 140 korún nižší dôchodok, než im vyjde teraz. Ak sa ho, samozrejme, dožijú, ak sa im úspory neznehodnotia, ak ich sa im peniaze z účtov nestratia… Je veľmi pravdepodobné, že o 20 až 25 rokov bude mať 140 korún maximálne polovičnú hodnotu oproti dnešku, takže strata 70 korún mesačne by budúcich dôchodcov až natoľko nepoškodila. Peniaze patria sporiteľom S ešte väčším nezmyslom prišiel akýsi právnik, keď vyhlásil, že umožnenie vybrať si peniaze z DSS a minúť ich akokoľvek by poškodilo tých, ktorí sú len v prvom pilieri. Tak, po prvé, každý kto dobrovoľne zostal len v prvom pilieri (ako autor tohto článku) to urobil s vedomím, že nebude mať možnosť narábať s odvedenými peniazmi skôr, než sa „premenia“ na jeho dôchodok. Toto ako veľkú nevýhodu zotrvania výlučne v prvom pilieri prezentovali v manipulačnej kampani jednak všetky DSS, jednak Kaníkovo ministerstvo. Čiže situácia by sa pre nás nijako nezmenila oproti doterajšiemu stavu, neviem, prečo by sme sa mali cítiť znevýhodnení. Po druhé, za úplne najväčšiu výhodu sporivého piliera označovali DSS aj Kaníkovo ministerstvo fakt, že peniaze v súkromných dôchodkových fondoch sú – na rozdiel od peňazí v Sociálnej poisťovni (SP) – súkromným majetkom sporiteľov. Lenže peniaze v SP nie sú súkromné, sú to verejné financie. Ako možno označiť za poškodeného niekoho, komu nie je umožnené svojvoľne narábať s verejnými peniazmi? V takom prípade som poškodeným vždy, keď mi ministerstvo financií neumožní vybrať si zo štátneho rozpočtu nejakú sumičku, napríklad vo výške daní, ktoré som odviedol. Samozrejme, subjektívne by sa nejakí ľudia mohli cítiť poškodení, ale to sa cítim aj ja, keďže z mojich daní musím splácať dlh Sociálnej poisťovne, vytvorený ľuďmi, ktorí vstúpili do tzv. druhého piliera. Cítim sa poškodený, ale to je tak všetko, čo s tým môžem robiť, ako by povedal Jára Cimrman. Objektívne, z hľadiska zákona poškodený nie som a presne to isté by platilo v prípade, že by zákon jednorazovo a časovo obmedzene umožnil sporiteľom odísť z DSS a nasporené peniaze minúť podľa vlastného uváženia. Klienti DSS zrazu ohlúpli? Argumenty, ktoré používali Tomanovej kritici v tomto prípade, nemajú hlavu ani pätu a sú úplne nezmyselné. O to väčšia je škoda, že im ministerka nedokázala dôveryhodne a presvedčivo oponovať. Pravda je totiž na jej strane, ale to stačí len v rozprávkach, nie v politike. Politik musí mať pre svoju pravdu aj seriózne dôvody a pádne a zrozumiteľné argumenty. V. Tomanová akoby intuitívne cítila, že robí správne, ale nevie svoje postoje pred verejnosťou obhájiť. Pritom by mohla jasne ukázať, že DSS a ich prisluhovačom nejde ani o ľudí, ani o stabilitu dôchodkového systému ako takého. Im ide len o to, čo vlastne nevedomky priznali: „To by mohlo viesť k praktickej likvidácii druhého piliera a tým aj firiem, ktoré ho spravujú,“ napísali 24. júla Hospodárske noviny. DSS a pravičiari neobhajujú záujmy obyčajných ľudí. Veď samotné správcovské spoločnosti priznali, že až 70 % ich klientov sa nápad Viery Tomanovej páčil. Keď ich získavali do svojich pút, tak tvrdili, že sa rozhodujú samostatne, slobodne, že si uvedomujú výhody dôchodkového sporenia. Tak čoho sa teraz boja zo strany vlastných klientov? Že ich už za dva roky prehliadli a pochopili, akému podvodu podľahli? Vtedy to boli uvedomelí občania a teraz by sa z nich zrazu stala nevedomá luza? Ak ministerstvo práce naozaj navrhne, že ľudia môžu z druhého piliera vystúpiť iba tak, že sa peniaze automaticky presunú do SP je isté, že neprestúpi takmer nikto. Ministerka práce možno ustúpila argumentom ministra financií, že týmto krokom by sa objavila na trhu taká obrovská likvidita, ktorá by spotrebou domácností budúci rok zvýšila infláciu natoľko, že by sme neboli schopní od januára 2009 prijať euro. Viere Tomanovej sa to páčiť nemusí, ale túto bitku jej oponenti vyhrali. Otázne zostáva, či sa cíti byť stále dosť silná na to, aby napokon vyhrala vojnu o spravodlivý a zároveň dlhodobo udržateľný dôchodkový systém. Teda taký, na ktorom neparazitujú súkromné „dôchodkové“ fondy. Autor sa venuje dôchodkovým systémom