Miliardár Bakala mu pripravil oslavu v DOXe. Ten istý Bakala, ktorý je „otcom“ súčasnej českej pravicovej vládnej koalície (financoval ich volebnú kampaň, a hoci voľby vyhrala sociálna demokracia, vládnu „bakalovci“. Poskladali sa. Ako u nás, ako u nás – len ten náš „Bakala“ nie je verejne známy).
Pozrela som si na Yuotube príchod hlavných osôb a ich hostí na tú slávu. Starý, drobný, zošúverený a skoro duchom neprítomný oslávenec stratený vo veľkom saku, podopierajúci sa paličkou prichádza zadným vchodom. Na vysokých podpätkoch, v šatách zložených akoby z morských vlniek a s leskom rybích šupín sa vznáša hlavným vchodom jeho manželka. Svoju rolu klamanej manželky zvláda výborne, na ruke má zavesenú svoju vetchú drobnú maminku a kráča ako dobrá kráľovná. (Žiadna prenasledujúca „centrála“, ako ju vo svojom románe nazýva Irena Obermannová). Tá, mimochodom, na oslave chýba, hoci inokedy „nekrásnější česká spisovatelka“ bývala pozývaná. Ale späť k záberom: Václava Havla posadia na stoličku, opiera sa o paličku ako ktorýkoľvek dedko. Obklopia ho dve rovesníčky. Jedna má peniaze (Meda Mládková) a tá druhá politickú minulosť (Madeleine Albrightová). Obe sú dôležité. Vidíme ešte, ako na oslavu prichádza vyše osemdesiatročný Ludvík Vaculík. Je stále jura, novinárov odháňa palicou. A ráznym: „Uhněte!“ Zo Slovenska sa prichádza cárovi imperátorovi pokloniť bývalá Havlova veľvyslankyňa (Magdaléna Vášáryová) s manželom. Na otázku, aký dar priniesli, odpovedá: „My sme prišli!“ s dôrazom na „my“ a dodá čosi, že aj my na Slovensku sme všeličo teraz čítali… a tak asi prišli oslávencovi ukázať, že im to ale vonkoncom nevadí.
Čo by im ale vlastne malo vadiť?
Tajná kniha Ireny Obermannovej? Román o osamelosti žien, ktoré všetko znesú? Ktoré sa o všetko dokážu postarať? Ktoré vedia milovať nezištne a bez nárokov? Ktorým je láska (a pravda) viac ako pohodlie, ako pokoj, ako bezpečie? Ktoré sú trpezlivé, často aj ponížené, a predsa vedia „podržať“? Aj starému, zošúverenému, škaredému, neduživému mužíčkovi, lebo je pre nich Najväčším Čechom?
V Čechách médiá riešia, či si mala Irena Obermannová dovoliť odtajniť svoj milenecký vzťah s Václavom Havlom. Príčinliví novinári ju už vystavili na pranier a odsúdili. Žiadne také, že literatúra! (Hútam, ako by v ich hodnotení dopadol Ludvík Vaculík so svojím Českým snářem, alebo románom Jak se dělá chlapec) – nečítali to? Alebo – Quod liocet jovi, not licet bovi – čo je dovolené bohovi, nie je dovolené volovi? Miloš Zeman by tým tlčhubom povedal, kto je tu vôl!
Ale hlavným hrdinom tejto knihy bola až donedávna spisovateľka sama, to až vyhlásenie Václava Havla, ktorým sa od príbehu a od nej dištancoval, spravilo z neho čudného hrdinu: pred tvárou celého národa zostal úplne nahý. Úbohý klamár.
A veď jeho priateľ z najmilších Pavel Landovský to dávno o ňom povedal: „Na mě dělal dojem tím, že vždycky tvrdil, že politika se nemá prosazovat lží a sám lhal od rána do večera. Jinak to nešlo. Zatloukal, zatloukal, zatloukal.“
Keď napísal svoju skvelú esej o Gorbačovovi, ešte nevedel, že si ho Pavel Tigrid vymyslel do podobnej roly. Že aj on bude raz tým smiešnym mužíčkom, ktorému tlieskajú, vyzdvihujú ho, hľadia na neho ako na spasiteľa – aby sami nemuseli byť hrdinami svojho života. Vtedy slobodne a s veľkým gustom opísal, ako Pražania vítajú cára imperátora.
„Tí cynickí a ironickí vtipálkovia, ktorí si ešte pred niekoľkými sekundami veľmi tvrdo uťahovali z mocipánov a ich strážcov, sa náhle – ako mávnutím prútika – premieňajú v nadšený, ba freneticky burácajúci dav, derú sa dopredu, aby mohli zamávať hlavnému vládcovi. Nešlo tu, samozrejme, o žiadne ,večné priateľstvo so Sovietskym zväzom‘. Šlo tu o čosi nebezpečnejšieho: tí ľudia zdravia človeka, o ktorom sa domnievajú, že im priviezol slobodu.
Bolo mi z toho smutno a napadlo mi, že tento národ je nepoučiteľný: toľkokrát už upol všetky svoje nádeje k nejakej vonkajšej sile, od ktorej si sľuboval, že vyrieši jeho problémy za neho, toľkokrát sa horko sklamal a bol donútený si priznať, že mu nikto nepomôže, pokiaľ si najskôr nepomôže sám, – a znovu tá istá chyba! Znovu tá ilúzia! Oni si azda skutočne myslia, že sem Gorbačov prišiel oslobodiť ich od Husáka!“
Čítam si znova tú skvelú esej a žasnem, kam sa podel jej autor.
Kam ho zabarikádovali jeho malomeštiacki apoštoli: slávu, hrdinstvo, statočnosť akoby získali tým, že sa k nemu zaradili. Že ho zbožňujú. Že sa za neho modlia. Že nadávajú každému, čo by chcel použiť jeho návod na život: pravdu a lásku. Že nedovolia vidieť ho úbohého, starého, nevládneho. Že ututlávajú jeho ľudskú slabosť. To sa podľa malomeštiackych apoštolov nesmie – veď Václav Havel je už v ich podaní svätý, nedotknuteľný.
Uväznený v ich sebaláske na doživotie. So všetkými strašnými dôsledkami.
A odrazu si uvedomujem, že sa veľmi mýlim: nie, Havel nie je Diana, Havel je hrdina z románu Viktora Jerofejeva. Ten román sa volá Dobrý Stalin.
Želám mu to, čo spisovateľka Irena Obermannová: aby bol Václavom Havlom. A vy všetci okiadzači, z hrušky dolu!
Foto: Události ČT
Čítajte aj: Václav Havel je česká Diana
