Akou smolou je byť občanom malej krajiny! Akým šťastím je byť občanom malej krajiny! Vyberte si, prosím: mať pokoj od veľkých problémov sveta, tváriť sa zmierlivo, objektívne a neutrálne, alebo môcť rozhodovať o osudoch ľudstva?
Je rozdiel prísť s pasom malej neznámej krajiny, nad ktorým sa colníci zhovievavo pousmejú a prípadne sa so zdvihnutým obočím spýtajú, kde sa vlastne tá krajina nachádza? Je rozdiel tresnúť o pult s preukazom veľmoci, pred znakom ktorej sa chrbty úslužne prehýbajú a za chrbtom ju preklínajú? Všetko má svoje výhody – aj v dejinách, aj na mape. Tie maličké krajiny možno uniknú pozornosti požiarov sveta, alebo ich pohltia do svojich mocenských blokov.
Veľkosť víťazstiev umenia sa našťastie nemeria veľkosťou krajín a aj sám Stanislavskij tvrdil: „V divadle niet veľkých a malých úloh – sú len veľkí a malí umelci.“
Umenie – elixír života
Podľa prezidentky Švajčiarskej konfederácie Ruth Dreifussovej má byť umenie najmä „magnetom publika, aby si získalo všetky generácie a záujmové skupiny a ponúkalo im elixír života“. Pripomeňme, že dnešná prezidentka bola v minulosti šéfkou rezortu kultúry, osobne nevynechala nijakú príležitosť na priame povzbudenie umelcov v ich tvorivých dielňach, skontaktovať sa s divákmi výstav, premiér a festivalov. Išla tak mnohým príkladom.
Pýchou malého Švajčiarska sú mená literátov svetového mena, ako sú Friedrich Dürrenmatt či Charles F. Ramur, maliar pre veľké a malé deti Paul Klee, herečka Maria Schellová a osobitnej priazni sa tešiaci súčasný film. Hrdosťou alpskej krajiny sú davy a záujem, najmä mladých divákov, nemajúci obdoby, povzbudený aj množstvom festivalov, ktorým kraľuje Locarno, Nyon a Solothurn a ku ktorým práve pribudli Oscarovia švajčiarskej produkcie, každoročne udeľovaná Švajčiarska filmová cena.
Poézia produkčných čísel je pre malú krajinu úctyhodná: hoci Švajčiarsko nemá špecifickú vysokú filmovú alebo divadelnú školu a adepti umenia sú roztrúsení na štúdiách či stážach po celej Európe a Amerike, produkuje ročne vyše sto diel, z toho aspoň tucet celovečerných. Treba pripomenúť, že Švajčiarsko pokladá za svoje nielen doma, pod Alpami, vytvorené filmy, ale všetky, ktoré sa začínajú na „eš“, teda kde medzi producentmi alebo režisérmi figurujú švajčiarski krajania. Žiadne kádrovanie, čistky, ostražitosť pred odnárodnením, nijaký hurápatriotizmus, napriek tomu, že býva neraz predmetom ostrej satiry.
Próza je jednoduchá: „Je cťou podieľať sa na domácej pôvodnej tvorbe!“ Skandujú svorne fanúšikovia, ktorí sa u nás mylne nazývajú sponzori, čiže čosi ako žobrákodarcovia, utrusovači omrviniek ešte od prestretých a nepodtunelovaných stolov. V krajine ementálov, hodiniek a zmyslu pre kultúru sú takýmito dobrovoľnými a hrdými medicejcami stovky drobných nadšencov, nielen z radov podnikateľov od Union des banques suisses, Swisscom, Crossair, SRG (všade prítomná televízia) až po mestečká, mestá, kantóny a federálny úrad pre kultúru (švajčiarska verzia nášho ministerstva kultúry).
Predstavte si tú drzosť demokracie: šéf festivalu pôvodných diel Solothurner Festtage Ivo Kummer sa ešte i v dňoch sviatočných opováži kritizovať vrchnosť, že na reklamu na syry dáva päťkrát viac ako na propagáciu umenia, že toleruje masový dovoz kultúrneho odpadu konzumnej spoločnosti, pričom to povie tak elegantne: „Zaplavia naše kiná desiatkami kópií amerického braku odrazu, priženú stáda divákov bubnovou reklamou, nútia to prehltnúť, potom všetko spália a rozprášia na našu prírodu, aj tú prinútia konzumovať odpad – a do tretice, keď to naše kravy spasú, z ich mliečka vyrobia chýrne syry a prinútia nás aj cudzinu toto všetko prehltnúť!“
Počúvajú pozorne diváci, mládež, aj tí skôr narodení? Počúva šéf kultúry vo federálnej vláde David Streiff, kedysi tiež bezočivo ostrý kritik a vynikajúci organizátor festivalov? A čo robia? Tlieskajú. Súhlasia. Nehovoria nič. Robia.
Veľkí Oscarovia spod Álp
Keď odovzdávali práve etablované najvyššie švajčiarske ocenenia, pomenované jednoducho Filmová cena, neozýval sa známy piskot, sprevádzajúci venčenie víťazov v ostatnej Európe, ani hulákanie a potlesk objednanej klaky, ktorá patrí ku gýčovitej ceremónii Hollywoodu. Jednak, podľa striedavej intenzity v prítomnosti štátnych predstaviteľov a v skromnom prostredí mestečka Solothurn mohlo oko i ucho rozoznať, komu patrí skromné a komu spontánne uznanie.
A tak sme si užili striedavo oboje, keď predseda poroty Xavier Koller dekoroval režiséra Marcela Gislera za najlepší hraný film nezvyčajného názvu Podliak F. a Christiana Daviho za najlepší dokument Vláda. Obidvaja, okrem celkom malej sošky vreckového formátu, spodobujúcej Hľadača obrazov (aký rozdiel od ligotavého zlata strýkov Oscarov!), získali nie celkom zanedbateľnú sumu 50 tisíc frankov (v Amerike ani dolár do hrsti!). Najvľúdnejšieho prijatia sa dostalo žene Stine Werenfelsovej za „len“ krátky, ale o to milší film Pastry, pain and politics, ktorá prevzala okrem kabelkovej sošky i polovicu pánskych cien – 25 tisíc. Víťazný film hovorí po francúzsky v nemeckej časti helvétskej vlasti o láske nezvyčajnej dvojice, vysoko rizikovej, plnej úskalí, na vysokej hereckej úrovni, agitujúc za vyššiu toleranciu spoločnosti. Hoci ide o požiadavku absolútnej slobody v milovaní, našťastie sa vyhne nevkusnostiam a sadomasochistickým scénam. Otázka znie: má umenie právo v plnom rozsahu zasahovať i do nedávna tabuizovaných tém a do akej miery ich môže propagovať v umeleckej podobe? A ďalšia: je Podliak F. jednorazovým prípadom, alebo sa stane, popri zámorských seriáloch a hororových dielach, masovou záležitosťou? Budúcnosť ukáže, či ide iba o ojedinelé výkriky módy alebo o štart do ďalšej extrémnej stratosféry. Režisér filmu priam ukážkovo predvádza, ako sa nepredvádzať, nevstupovať do deja, nepoučovať, nementorovať. Jeho humanistická agitácia je predkladanie faktov, ich zoraďovanie do súzvukov a protikladov, nie žiadna frizúra, len a len realita z rozličných pohľadov, vďaka čomu nesmierne pôsobivá.
Ako veľmi si ľudstvo žiada súzvuk a vzájomné spolužitie, dokázali sympatie k idylickému, až románikovému príbehu mladej režisérky Stiny Warenfelsovej, v ktorom sa nevdojak stretáva židovský manželský pár z New Yorku so sestričkou, pôvodom z Palestíny. Namiesto tragédie a nenávisti si tu podávajú ruku optimizmus a ľudskosť, okorenené sviežim humorom a vtipom.
O čom je reč
O všetkom. Tak, ako je pestrá študijná príprava tvorcov, rovnako rôznorodá je aj tematická a žánrová úroda švajčiarskeho filmu. Hoci nijaký nový Godard, či Tanner sa ešte nezrodil, kvantita a profesionálna kvalita dávajú značné šance do budúcna.
Žiak Godarda a newyorskej univerzity Tomi Streiff nakrútil veselý príbeh Svadobná krava. Čo sa prihodí mladej stopárke, ktorá putuje prekvapivými dobrodružstvami do celkom iného prístavu, než je knižnica, kde by mala pracovať? Z čoho majú strach hrdinovia moderného pocitového sveta Nassera Bakhitiho v romantickej a šantivej polohe Mlčania strachu? Akú pestrú paletu rituálnych zvykov s bezočivým vpádom všetkoodhaľujúcej mladosti namiešal Yossi Somer do očarujúceho filmu Dibbuk? Čo všetko vypovie pieseň, pohyb a tanec v poetickom Musalovom diele Posol mieru? A čo sa udeje v posledných minútach milovania a rozchodu milencov z roztrieštenej Juhoslávie, ktorí v réžii sarajevskej rodáčky Andrei Staka kladú vo švajčiarskom Hoteli Beograd bodku za svojou láskou? Ako oživil Francis Reusser lásku na veronský spôsob v modernom prevleku vo Vojne v horách?
A čo tá fanatická, všetko prerastajúca láska k peniazom? Poviete si o nej v znamení helvétskeho kríža tvárou v tvár nielen sebe samému, ale aj zrkadlu? Ach áno, aspoň dodatočne, po pol storočí sa dozviete v dokumente nazvanom Tajomstvo Evity, ktorý nakrútil novinár Franz Garbely z doposiaľ utajených materiálov o vľúdnom a tajnom prijatí Evy Marie Duarte de Peron prezidentom, ministrami, bankármi a priemyselníkmi v roku 1957. Export a import Argentíny nebol iba božský sex, či pesničky Madonny, ale aj prenos nacistického majetku, lúpeže a ľudí hľadaných tribunálmi a vzájomné delenie provízie.
V mestečku ambasádorov Solothurne, ležiacom na rieke Aare, každoročne prebieha defilé pôvodnej tvorby. Poučenie pre nás je jednak tvorivé: pokladať za svoje všetky diela, ktoré vznikli za účasti našich tvorcov. Organizačné: elán a nadšenie zavážia viac ako peňažné injekcie, najmä ak nie sú natláčané do deravých sudov byrokracie a prebujnených aparátov. Do tretice: záujem sa začína niekde dolu, u stáleho, verného a chápavého diváka, ktorého si treba získať uveriteľnosťou tvorby. A nekončí sa, lež pokračuje záujmom mestečiek, miest, krajov, dobrovoľných mecenášov, bánk, firiem a, samozrejme, vlády. Vo Švajčiarsku aj stálou pozornosťou hlavy štátu.
Možno k nám onedlho prídu hostia spod Álp nielen ako dovozcovia syrov a hodiniek, ale aj ako nedočkaví filmoví diváci. Budú žasnúť nad množstvom a pestrosťou našej tvorby a ktovie, hádam i pozdravia: „Dobrý deň, Slovensko!“
Autor je publicista
