Dobrovoľné kvóty nefungujú

„Verme, že náš vstup do únie skutočne nemá inú alternatívu a keď sa o rok o takomto čase zobudíme, možno zistíme, že už žijeme v inom štáte, že po desaťročí suverénnej národnej existencie sme zase raz súčasťou väčšieho celku“ – ak sa ti, milý čitateľ, zdajú tieto riadky povedomé, máš pravdu, mohol si ich čítať presne pred rokom a presne na tom istom mieste ako teraz. Aj vtedy sa Slovenskom šírila hokejová horúčka, aj vtedy sme cítili rozpačitosť nad politickým a spoločenským dianím. Čas však tieto zážitky a z nich vyplývajúce emócie odplavuje veľmi, veľmi rýchlo a my si z nich, úprimne povedané, veľa nepamätáme. Škoda. V tejto atmosfére sa pre nás európske dobrodružstvo de jure začalo. Áno, keď sme túto sobotu ráno otvorili oči, mohli sme sa konečne aj de facto začať cítiť ako súčasť toho 450-miliónového ľudského davu v 25 krajinách Európy. Nech by sme si však oči žmolili akokoľvek, zistenie, že už žijeme v inom štáte, sa nekonalo. Očakávania, nádeje i obavy – ako zo strany pristupujúcich zemí i starých EÚ-harcovníkov – sú na mieste. Rovnako ako úvahy o tom, čo nám ponúkajú, čo nám dajú, čo zo vstupu budeme mať my. Členstvo v EÚ sa však dá brať aj ako holý fakt – sme tam a podľa toho sa aj správajme. Možno to vyznie idealisticky, ale opätovným zrastaním Európy sa nám ponúka možnosť aktívne sa zapojiť do spolurozhodovacieho procesu ako mužom tak aj ženám a ukázať tak, akí ale (vlastne) sme. V tejto súvislosti a v súvislosti s našimi ľuďmi v Bruseli sa ukázala aj nevyhnutnosť zaviesť tzv. vyrovnávajúce opatrenia. Napríklad uzákonenie kvót týkajúcich sa slovenských európskych poslancov a poslankýň. Nezáväzné, dobrovoľné kvóty totiž nefungujú. Jednoducho sa nedodržiavajú, alebo len vtedy, keď sa to hodí z iných dôvodov. Princíp rovnosti – interpretovaný médiami či ministerskými úradníkmi ako „ženský problém“ znevýhodňovanej polovice – by mal byť chápaný ako problém celej spoločnosti, mali by sa pri jeho zavedení do praxe zohľadňovať vzájomné rozdiely, záujmy a priority ako žien, tak aj mužov. Doteraz bola stratégia gender mainstreamingu braná zo strany EÚ veľmi vážne. Ak sa bude v tejto tendencii pokračovať, povedie to v genderovej oblasti k omnoho intenzívnejšej diskusii. Desiatka nových členských štátov si so sebou totiž prináša aj svoju minulosť a s ňou aj kolektívnu historickú pamäť spolu s manipulátormi spoliehajúcimi sa na milosrdné zastieranie spomienok či skôr obyčajné zabúdanie. Prináša aj skúsenosti žien z týchto postkomunistických krajín a nádej, že čoskoro budú vznesené i iné genderové otázky. Zaujímavé ako pre jednu, tak i pre druhú stranu.