Dobre odôvodnené obavy

Minulý týždeň zverejnila Amnesty International nové fakty o tajných operáciách CIA. Opäť odhaľujú mieru, do akej je „boj proti terorizmu“ hrozbou pre osobnú slobodu a ochranu jednotlivca štátnou mocou. O tajných operáciách CIA, pri ktorých sú podozriví zadržiavaní bez zákonných postupov, unesení a prevážaní do krajín, kde im hrozí mučenie, sa v médiách už hovorilo. Napriek popieraniu predstaviteľov USA existuje dosť správ o tom, že sa deje. Správa Amnesty International, zverejnená minulý týždeň, k zoznamu pridáva ďalší spôsob, akým sa obchádzajú zákonné postupy – prenájom súkromných leteckých spoločností na prevoz podozrivých osôb. Utajené operácie Dôvod je zrejmý: CIA to robila kvôli utajeniu operácií. Dohovor o medzinárodnom civilnom letectve, známy ako Chicagský dohovor, povoľuje súkromným nekomerčným letom prelet a technické zastávky na území štátov bez toho, aby im úrady vydali povolenie. Vojenské či oficiálne štátne lietadlá však špeciálne povolenie potrebujú a musia informovať aj o tom, že prevážaní sú väzni. CIA tak konala v rozpore s medzinárodným právom. Navyše, niektoré z využívaných leteckých spoločností ako napr. Premier Executive Transport existujú iba na papieri. Amnesty International analyzovala podľa vlastných slov pohyb lietadiel, ktoré CIA používala v rokoch 2001 až 2005. V európskom vzdušnom priestore sa uskutočnilo okolo tisíc letov súkromných spoločností priamo prepojených na CIA. Neexistujú však dôkazy o tom, že vždy prevážali zadržiavaných. O uskutočnení prevozov však svedčia výpovede obetí, ich právnikov a evidencia miest a počtu pristátí. Lietadlá súkromných leteckých spoločností mali povolenie pristávať aj na amerických vojenských základniach, najčastejšie na americkej námornej základni Guantanámo na Kube. Práve na nej sa nachádza neslávne známy tábor, v ktorom sú zadržiavaní takzvaní „podozriví z terorizmu“ – bez práva na súdnu ochranu, bez dohľadu humanitárnych organizácií nad podmienkami ich uväznenia, vystavených vôli svojich strážcov a podľa stále častejších správ aj mučeniu. V dôsledku maximálneho utajovania operácií nie je možné zistiť počet unesených alebo zadržaných osôb. Informácie získané od jednotlivých vlád naznačujú, že ide o stovky ľudí. Väčšina z nich je zadržiavaná nezákonne. Mnohí neboli zaevidovaní, nemali prístup k právnikovi, nebola informovaná ich rodina – vlastne „zmizli“. Obchádzania zákonov Podozrivé osoby sú prevážané mimo USA pre výsluchy – na americkej pôde majú aspoň technicky právo nad ochranu pred nezákonným postupom. Prevoz osôb sa deje bez súdneho a administratívneho dohľadu, navyše do krajín, ktoré sú známe systematickým mučením. Podľa Amnesty International je pravdepodobné, že tieto štáty boli vybrané zámerne, kvôli technikám používaným pri vypočúvaní. Hoci ministerka zahraničných vecí USA Condoleezza Riceová tvrdí, že „USA nikoho nepreviezli a neprevezú do krajiny, kde by mu hrozilo mučenie. Ak je potrebné, Spojené štáty hľadajú diplomatické záruky, že prevážaná osoba nebude mučená,“ natíska sa otázka, prečo USA vôbec povoľujú prevozy do krajín, v ktorých je riziko mučenia a zlého zaobchádzania natoľko vysoké, že musia žiadať o diplomatické záruky. Okrem toho, správy viacerých ľudskoprávnych organizácií tvrdia, že mučenie a zlé zaobchádzanie nie je vo „vojne proti terorizmu“ nijako výnimočné. Nie je len výsledkom zlyhania jednotlivcov, ako sa to usiluje ukázať oficiálne vyšetrovanie škandálov v Abú Ghraib aj iných irackých väzniciach. Ľudia prepustení zo základne Guantanámo tvrdia, že je tam využívané ako vyšetrovacia technika mučenie. Nespolupráca ako povinnosť Otázkou tiež je, nakoľko môžu byť európske vlády týmito správami „prekvapené“. Úrady majú právo kontrolovať každé lietadlo vo svojom vzdušnom priestore, ak sa opodstatnene domnievajú, že lietadlá sú využívané na ciele odporujúce Chicagskému dohovoru. Indície naznačujú, že európske vlády o mnohých praktikách vedeli, no minimálne nad nimi zatvárali oči. Podľa medzinárodného práva žiaden štát nesmie povoliť prevoz osoby do krajiny, v ktorej mu hrozí mučenie alebo zlé zaobchádzanie. Ak chcú mať európske krajiny nárok na to, aby boli považované za aktérov presadzujúcich v medzinárodnom priestore demokraciu a dodržiavanie ľudských práv, mali by prestať spolupracovať s tými, ktorí ľudské práva porušujú. Spracované na základe informácií Amnesty International