Študovali ste keramiku na umeleckej priemyslovke, ako ste sa od nej dostali k archeológii?
Na „šupke“ sme mali triedneho profesora Brimicha, ktorý sa neskôr stal jediným bezpartajným riaditeľom strednej školy na Slovensku. Učil predmet dejiny umeleckých remesiel a vedel ich tak sugestívne podať, že sme sa do starého umenia „zbláznili“. Vypestoval v nás lásku k starému Rímu, Grécku, Etruskom… Zapáčilo sa mi to a prihlásil som na archeológiu, kam sa bolo v tom čase veľmi ťažko dostať. Vravel som si, že to skúsim, veď ak ma nevezmú, obesiť sa nepôjdem. Zobrali ma, dokonca som sa neskôr dozvedel, že som bol navrhnutý na prvom mieste.
Aký je vzťah medzi archeológiou a umením?
Dosť veľký. Archeológ musí mať vypestovanú dobrú vizuálnu pamäť. Zakladateľ Archeologického ústavu SAV docent Anton Točík vravel, že archeológia nemôže byť bez obrázkov. Keď si vieme nakresliť alebo dobre fotograficky zdokumentovať materiál, je to celkom iné, ako keď to chytí do rúk niekto, kto nemá výtvarné videnie. Koniec koncov, v mojom ročníku sme boli zo štyroch študentov traja „šupkári“. Ja keramik, grafička a rezbár. Jedinou výnimkou bol bývalý podpredseda vlády Dušan Čaplovič.
Čím vám učaroval práve stredovek?
Keď som študoval, všetci sa chceli špecializovať na bronzovú dobu. V treťom alebo štvrtom ročníku vyšlo najavo, že nie je spracovaná stredoveká keramika. Tak som sa na to vrhol. Nebanujem, veľmi ma to baví. Jediné, čo ma trochu mrzí, je, že som nedokázal vyboxovať peniaze na vydanie prehľadu o stredovekej keramike a kachliciach na Slovensku. Zo súčasných archeológov mám k tomu predsa len najbližšie. Žiaľ, pri dnešnom šetrení nemôžem dúfať, že mi niekto preplatí študijné cesty za materiálom. Držím sa totiž zásady, že neposudzujem nič, čo som nedržal v ruke. Na rozdiel od mnohých kolegov sa dívam aj na technologickú stránku vecí – ako boli vyrobené, kam hrnčiar položil palec…
Čo sú to vlastne kachle a kachlice? Čo z nich viete vyčítať?
Foto: Pec z roku 1500 v salzburskej Zlatej izbe je vyzdobená detailne vypracovanými kachlicami.
Autor foto: www.flickr.com/maitri
Na Slovensku sa zhruba od polovice 14. storočia začalo vykurovať okrem krbov aj kachľovými pecami. Tie nečmudia a ich výhodou je omnoho efektívnejšie zužitkovanie energie páleného dreva. Počas liet, ktoré som vždy trávil na výskumoch, som býval v rôznych starých domoch s kachľami, takže viem, že do nich stačí trikrát denne priložiť kus poriadneho dreva. Majú prevádzkovú teplotu 60 až sto stupňov, takže sa o ne dá niekedy aj oprieť, drevo v nich pekne puká… Majú čosi do seba, sú symbolom domácnosti, rodinnej súdržnosti. Preto je mojím snom vrhnúť sa po odchode do dôchodku na stavbu kachľových pecí, ktoré vsúčasnosti zažívajú renesanciu v novostavbách. Všetko si od gruntu namodelujem, vypálim a sám vyrobím okrem kovových častí.
Kachle boli vždy ústredný objekt obytnej časti domu. Mohli byť krásne výtvarne spracované. Kachlica je čelná doska, to „pekné“ obloženie. Keď nejakú pri výskume nájdem, viem ju datovať a viac-menej aj lokalizovať výrobu. Vieme totiž, kde boli aké výrobné strediská. Tak isto dokážem odhadnúť konštrukciu pece a kultúrnu úroveň bývalých majiteľov či oblasti.
Pracovali na stredovekom Slovensku významní majstri kachliari?
Špecializovaní majstri kachliari neexistovali, pece vyrábali hrnčiari. Nemci majú pre stredovekých hrnčiarov dve pomenovania: Hafner a Töpfer. Hafner robil aj hrnce a kadejakú stolovú keramiku, popri tom staval kachľové pece. Töpfer bol vyslovene hrnčiar. Kachle boli pre hrnčiara výborný kšeft. Vyniesli kopu peňazí, takže keď sa mu podarilo zopár postaviť, bol „za vodou“. Slávnych majstrov teda nepoznáme, zato boli na Slovensku určité oblasti, známe kvalitnou výrobou kachľových pecí. Jednou bola určite Banská Bystrica, kde je doložená existencia kachliarskej dielne so zachovanými formami a náradím. Pochádzajú odtiaľ najkrajšie kachlice.
Bola kachľová pec skôr luxusný artikel, alebo si ju mohli dovoliť aj v bežnej domácnosti?
Kachľová pec s bohato zdobenými reliéfmi bol luxus. V Zlatej izbe salzburskejpevnosti Hohensalzburg je vystavená pec datovaná okolo roku1500, ktorá je taká prezdobená, že nad tým stojí rozum. Remeselníci sa s ňou úžasne pohrali. No stavali sa aj pece z obyčajných miskových kachlíc, ktoré hrnčiar bez problémov vytočil na kruhu. Tie si mohla dovoliť aj dedinská domácnosť.
Archeológia spája prácu v teréne s teoretickými vedomosťami. Má byť dobrý archeológ obratnejší pri lopate, alebo v knihách?
Foto: Archeológ v teréne.
Zdroj foto: boskovicko.cz
Malo by to byť tak jedna k jednej. Ak niekto niečo vykope a nevie to interpretovať, je zle. No keď niekto iba teoretizuje a nikdy si „nepričuchol“ k terénu, tiež je to zle. Terén je druhá škola archeológa. Existujú takí, ktorí by išli do terénu, aj keby ich tam mali priniesť polomŕtvych na nosidlách. No stretávam sa aj s tým, že sa niekto vyslovene štíti lopaty. Pred rokmi som chlapca vyhodil zo sondy, lebo sa nedalo dívať na to, s akou nechuťou robil. Fyzická práca predsa nie je nič dehonestujúce. Niekdajší slávny päťbojár PavolKurhajec, ktorému sme robili výskum v niekoľkých reštituovaných starých domoch, tvrdil, že šport je vlastne civilizovanánáhrada fyzickej práce. Takže tie terénne výskumy beriem ako šport. A hnevá ma, keď sa niektorým deckám nechce športovať.
Keď sa povie archeológ, nejeden laik si predstaví Indianu Jonesa a zlaté poklady. Aký nález bol váš najcennejší poklad, či, „po archeologicky“, depot?
Vykopal som depot mincí veľkobystereckého typu z konca nášho letopočtu na Likave, v Sielnici sme vykopali hrob, kde boli tri holandské dvojdukátové geldry a ďalšia strieborná minca, mal som aj hrob, kde bol veľmi krásny zlatý prsteň… No základ je, aby sme mali materiál, ktorý nám hovorí niečo o živote. Preto niet nad poriadnu žumpu. Hoci to zapácha, zachová sa v nej všetko možné. Organické zvyšky, z ktorých sa dá sa určiť, čo dotyční jedli. Zvyšky koží, topánok, kusy dreva, kostené predmety… Keď tam spadne keramika, obyčajne dopadne do mäkkého a nerozbije sa. Nemá to nič spoločné s hľadaním zlatých pokladov, ale no a čo – samotná žumpa je poklad.
Môže žumpa zapáchať aj po stovkách rokov?
Nedávno sme kopali žumpu zo 14. storočia, a viete, ako krásne zapáchala?
Nebojíte sa, že dostanete nejakú chorobu?
Foto: Jozef Hoššo na vykopávkach v Žiline. V roku 2008 tu objavil Žilinský hrad.
Zdroj foto: zilina-gallery.sk
Ani nie, to skôr keď kopeme hroby. Mali by sme si, samozrejme, dávať väčší pozor. No kopali sme v Kremnici morový hrob z roku 1836 – bola tam asi stovka pozostatkov doslova nakladených ako siahovica jeden cez druhého, posypaných vápnom – a robili sme to bez ochranných prostriedkov, holými rukami. Žiaden z brigádnikov neochorel. Kedysi bola u mňa na praxi dnešná docentka architektúry na STU Jana Gregorová. Vyjadrila sa, že až u archeológov pochopila, že jednou rukou sa dá čistiť hrob a druhou jesť chlieb. Sme také „prasiatka“.
Archeológia hraničí s viacerými inými vedami, napríklad s históriou. Ako by ste ju vymedzili?
Spolupracujeme s mnohými inými vednými disciplínami, okrem historických aj s prírodovednými. Nenahraditeľná je pre nás dendrochronológia (určovanie veku dreva pomocou analýzy letokruhov), rádiouhlíková metóda datovania, spolupracujeme s paleozoológmi, paleobotanikmi, archivármi, heraldikmi, numizmatikmi, etnografmi… Posledným menovaným sa nevŕtame do „uletených“ tém, ako je šamanstvo na sídliskách mestského typu, ale v klasickom národopise sme k tomu nútení. Niektoré veci sa totiž stáročia nemenia. Moja babka na lubinských kopaniciach si strihala nechty na nohách takými istými pérovými nožnicami, aké sa používali už v laténe. (Mladšia doba železná, pozn. red.)
Každopádne, s historikmi by sme sa mali navzájom rešpektovať. Svojho času sme s jedným českým etnografom debatovali, či má význam vykopávať a skúmať smetiská novšieho dáta. Hovoril: Keď pôjdeme do múzea a budú tam chcieť predstaviť pitie kávy v 70. rokoch 20. storočia, bude tam vystavený kávový servis. Pôjdeme na smetisko – a tam bude kopa „doksákov“, pohárov od horčice, s krúžkami od kávy. V skutočnosti sa totiž pilo hlavne z nich, a nie zo servisov. My teda tak trochu dopĺňame históriu.
Na internetových stránkach katedry sa uvádza, že ste autorom plastiky sediacej venuše v jej symbole. Aký je jej príbeh?
Bol to výmysel študentov na iniciáciách, čiže „katedrálke“. Bolo treba čosi vymodelovať, tak som chytil hrudu hliny a spravil sediacu venušu. Dodnes kdesi sedí vysušená, nevypálená. Bola to spontánna recesia.
Katedra archeológie vznikla v roku 1952, vy na nej pôsobíte od roku 1968. Vedúcim katedry ste od roku 2002. Aký vývoj prekonala za ten čas?
V prvom rade máme omnoho viac študentov ako kedysi. Za mojich študentských čias nebolo niekedy vo všetkých ročníkoch dohromady ani desať študentov. Vtedy sa prijímalo každý druhý rok po tri až päť ľudí. Vďaka tomu bola literatúra omnoho ľahšie dostupná pre všetkých. Dnes ich je okolo stovky, a tak majú problém dostať sa ku knihám, ktoré máme len po jednom exemplári. Niektoré knižky sú navyše veľmi drahé. Počet učiteľov tiež nevzrástol úmerne počtu študentov, čo sa odráža, žiaľ, negatívne, aj na kvalite štúdia. Z toho istého dôvodu tiež zápasíme s priestormi.
Vysoký počet študentov nie je dôsledkom vôle vedenia katedry, ale spôsobu financovania štúdia. Katedra žije z grantov, čo znamená hromadu úradovania. Pravdepodobnosť, že grant prejde, je jedna ku štyrom alebo menej, no administratívy je strašne veľa. A to už ani nehovorím o projektoch na úrovni eurofondov, tie sú pre nás takmer nedostupné.
Ako starý nestraník som ostal verný iba odborom, a tak sedím v kolégiu rektora ako zástupca zamestnancov. Prichádzam tam do kontaktu so zástupcami iných vysokých škôl. A tak viem, že to, čo dostaneme my na humanitnom smere, a čo vybojujú katedry na prírodovedeckej fakulte alebo na fakulte matematiky, fyziky a informatiky, sa nedá porovnať. Sú to niekoľkonásobne väčšie sumy. Ak sa nechceme utopiť v červených číslach, musíme brať študentov. Pri súčasnom spôsobe financovanie neexistuje spôsob, ako znížiť ich počet.
Aké povinnosti vám pribudli, odkedy ste vedúcim katedry?
Foto: Docent Jozef Hoššo, vedúci Katedry archeológie FiF UK
Zdroj foto: archeologia.fphil.uniba.sk
Som „finacmajster“. Plus organizujem a hlavne realizujem (to znamená, že si najviac odpracujem) terénny výskum. Katedra z toho má peniaze, ktoré sa dajú minúť voľnejšie ako účelovo viazané prostriedky z grantov. Tieto výskumy prebiehajú najmä na stavbách. Keď sa nejaká realizuje, musí sa to nahlásiť a pamiatkový úrad rozhodne, či sa bude robiť výskum. Obyčajne ho investori robia súbežne so stavbou, takže kľučkujeme medzi tatrovkami a bagrami. Prší na nás, sneží… Predminulý rok sme kopali v októbri a novembri na stavbe v Trnave, kde sme mali 55 objektov plus murivá. Všetko sme to museli preskúmať zároveň so stavebnými zemnými prácami. Našťastie som tam mal dve šikovné študentky, ktoré makali lepšie ako chlapci. V archeológii, hoci je niekedy fyzicky náročná, platí rovnosť pohlaví stopercentne.
Odkedy som vedúcim, pribudla mi aj administratíva. Treba jednať s investormi, preplácať faktúry, dohody o vykonaní práce študentov… Je toho dosť. Mám čo robiť, aby som stíhal svoju prioritu – učenie. Zišla by sa mi pomocná sila, no mám takú skúsenosť, že po výpomoci aj tak treba všetko kontrolovať a dopĺňať.
Vraveli ste, že študentov je dnes viac. Sú však aj odlišní?
Sú medzi nimi takí, s ktorými by som išiel aj „kone kradnúť“, ale aj takí, na ktorých vidím, že to robia s dosť veľkou nechuťou a nikdy archeológmi nebudú. Jedni tu študujú archeológiu, druhí si robia vysokú školu… Niektorí pre to nemajú ani predpoklady – technické, výtvarné cítenie, cit pre materiál, nadšenie.
Dnes som už starý praktik a všetko robím viac-menej rutinérsky, ale keď som robil zamladi prvé vykopávky, cítil som doslova vzrušenie. Nikdy nezabudnem na svoj prvý, dodnes asi najúspešnejší výskum na Liptovskej Mare. Keď sme otvárali prvé sondy, doslova som to „žral“, vyžíval som sa v tom, bol som tam od rána do večera. Každý archeológ by si to mal zažiť.
Aké vlastnosti by mal mať správny adept archeológie?
Hlavne záujem o vec. Je ideálne, keď má zároveň slušnú jazykovú prípravu. To dnešné decká majú, mne ako absolventovi umeleckej priemyslovky to chýbalo a musel som doháňať. Výhodou je fyzická zdatnosť. Ale nie je to zasa nevyhnutnosť. Ak sa 40-kilové dievčičky snažia čosi spraviť s lopatou, beriem to. Horšie je, keď sa 80-kilové chlapčiská stavajú k robote takým laxným spôsobom, až z toho brucho bolí. To ma vie naštvať.
Najlepšou prípravou pre mladého adepta je gymnázium. Je to lepšie ako „šupka“. Keď je mladý človek trochu výtvarne nadaný, môže to potom rozvíjať. No všeobecné vzdelanie musí byť. O to viac, keď sme teraz prešli na jednotný systém prijímacích pohovorov.
Na katedre archeológie funguje podsekcia klasickej archeológie, zameranej na antické Grécko a Rím. Nemá akreditované magisterské štúdium a na internetovej stránke je charakterizovaná ako „skrytý dvojodbor“. Čo to je?
Študenti klasickej archeológie majú de facto viac ako polovicu prednášok zo štandardnej archeológie. Keď prejdú na magisterské štúdium, majú už len štandardnú.
Neviem, ako to bude s reakreditáciou, ale moja idealistická predstava je, že by na Slovensku mala byť maximálne jedna klasická archeológia. Buď v Trnave, alebo u nás. Dve klasické archeológie 40 kilometrov od seba sú zbytočný luxus. Bol by som však rád, keby sa začalo pracovať na zlúčení, aby sa vytvorilo jedno pracovisko. Lebo keď sa to tak vezme, čo má klasický archeológ na Slovensku robiť? Tí, ktorí skončia klasickú archeológiu v Trnave, robia napokon na pamiatkových úradoch a v múzeách. Ich práca nemá s ich kvalifikáciou nič spoločné. Slovensko nikdy nebude v takej ekonomickej situácii, že zaplatí expedíciu na výskum v Grécku alebo nebodaj v afrických krajinách. Študenti sem-tam chodia na výkopy. Napríklad do Rakúska. Ale to chodia aj štandardní archeológovia. Motívom totiž nie je len klasická archeológia, ale aj lepší zárobok. Prezradím na seba, že v rokoch 1991 – 1992 som si tiež išiel privyrobiť. Ako takmer radový robotník. Za týždeň som zarobil 1,5-násobok svojho mesačného platu…
Čo by ste na katedre chceli dosiahnuť?
Toto je môj posledný akademický rok, od prvého septembra odchádzam do dôchodku. Chcel by som, aby sem po mojom odchode prišiel mladý kolega, ktorý je veľmi dobrý špecialista na latén a halštadt, teda na dobu železnú, a má aj odbornú spôsobilosť pre terénny výskum. Boli by sme tým pádom proporcionálne vykrytí od neolitu až po včasný novovek.
Tiež by som chcel, aby sme dostávali čo najviac grantov. Do budúcnosti by bolo dobré rozšíriť sa o jedno pracovisko – dendrochronológiu. Máme na to mladého odborníka. Keď toto niekto spracuje, skôr s tým prerazí do karentovaného časopisu ako my s archeologickými prácami.
Bol by som veľmi rád, keby sa našli prostriedky, napríklad v rámci Európskej únie, aby mohli učitelia chodiť na „vandrovky“, teda na študijné pobyty. Keď človek povedzme päť rokov učí, mohol by si vybrať na pol roka študijný pobyt trebárs v Cambridgi, a tam sedieť v knižnici, mať pár prednášok a nadýchať sa nového vzduchu. V stredoveku remeselník nezložil majstrovské skúšky, kým neabsolvoval vandrovku. Preto podporujem aj cestovanie študentov.
Chcel by som naďalej tlačiť dopredu mladých. Už teraz ich motivujem, aby sa čím skôr habilitovali. Docenta by mal človek dosiahnuť v tridsaťpäťke a po štyridsiatke už rozmýšľať nad profesúrou. Ja som sa na ňu „vybodol“, lebo som mal zdravotné problémy a na náhrobnom kameni nepotrebujem mať titul…
Autor úvodnej foto: autorka
