Dobrá technika, dobrý začiatok

Michal Švec: pozorný spisovateľ. Necvála textom, nápady nerozsýpa, vracia sa k nim, popracuje s nimi, zužitkuje ich, varíruje, rozvíja, stupňuje. A keď ich predsa len porozsýpa, všimne si to a pokúsi sa o eskamotérske maskovanie svojho márnotratníctva. Necvála, uvážlivo kráča. Jeho poviedky nespejú priamočiaro a plynulo k nezvratnému orgazmu pointy typickej pre krátke (a stručné) epické formy, ale v organizovanom (harma)tanci víria v stredoch a na koncoch viet. Čitateľ sa (takmer) každú chvíľu musí pristavovať, aby (si za)obdivoval autorovu hravosť, humor, vynaliezavosť, dômyselnosť. Syntaktickú, lexikálnu, frazeologickú, štylistickú. V tomto poradí. Alebo nie. Švec je dôsledný, nič nenecháva na náhodu. Jeho irónia a jastrabozrivosť, ktorá mu dovoľuje tak briskne glosovať aktuálne javy, pripomína to najlepšie z Netypických príbehov Miroslava Kostku. Pokiaľ teda slovenský čitateľ túži po „kostkovskej“ lektúre, pričom Švecove ambície, zdá sa, zataľ tiež nesiahajú vyššie ako naveky vekov cibriť, brúsiť, cizelovať, kultivovať, chladne a racionálne obmieňať kostkovský humor, potom je všetko v najlepšom poriadku – každý si príde na svoje podľa svojej úrovne, čitateľ i spisovateľ. A možno aj niektorý kritik. A to nie je (príliš) málo. Na humoristické písanie je to aj celkom dosť. Kto by sa tu zapodieval výhradami kritikov? Koniec koncov, dnes na Slovensku je humoru tak či onak ako šafránu. Prvé, čo čitateľovi Švecových poviedok okamžite udrie do očí, sú nápadne humorné či chtivo bizarné mená protagonistov. V poviedke Príliš málo paranoje: Elvír; v poviedke Pokus o vieru: Chvatimír; v poviedke Nájsť tú pravú: Hermondes Úplaz… A jedna vedľajšia, no o to vďačnejšia postava v poviedke V nadživotnej veľkosti sa môže pohonosiť takýmtoľa menom: Valomil Močiar… Druhé, čo si konzument knihy Príliš málo paranoje všimne, je práve to sršanie humoru, ktoré som už vyššie (po)spomínal. Ilustrujem. Vyberám z poviedky Nájsť tú pravú: „Len čo si Hermondes Úplaz uvedomil, kde je sever, totiž, z hľadiska ženskej anatómie skôr juh, nadšene sa vrhol do tejto džungle. Jeho nadšenie výrazne opadlo, keď zistil, že pre opačné pohlavie nemá o nič viac príťažlivosti než zvonenie budíka o 5:20.“ (s. 70) A ešte z tej istej prózičky: „Mala by mať postavu, ktorou by dokázala zvýšiť náklad Playboya, a morálku, s ktorou by pre Playboy nikdy nepózovala. Na farbe jej vlasov Hermondesovi až tak nezáležalo, aj keď cítil, že niektoré obzvlásť agresívne odtiene fialovej alebo zelenej by ho rušili. Mohla by vyzerať ako mladá Ornela Mutiová a mať zmysel pre humor ako Woody Allen, ale nie naopak.“ (s. 71) A ešte raz z tej istej poviedky: „No keď sa všetka jej trpezlivosť vyčerpala ako vyťažený uhoľný sloj, uvedomila si neuveriteľnú skutočnosť, že Hermondes Úplaz je pre ňu naozaj iba skládkou samých mínusov. Vtedy dostal Hermondes svoje prvé kopačky. Padli mu ako uliate.“ (s. 73) A čoho skládkou je Švecov debut? Už som to raz napísal, no zopáknem to inými slovami: od nádejného spisovateľa sa nám dostalo kolekcie dômyslených, trpezlivo vysedených, nepochybne frapantných point. Za každým rohom jedna. Alebo niekoľko. Len či to stačí. Stačí na čo. No veď: podľa toho, o čo autorovi kráčalo. Ak mu kráčalo presne (len) o toto, tak potom toto je už kvalita. Jeho kvalita. Svojím spôsobom, vo svojom rámci, vo svojom žánri, na svojej úrovni. A čitateľ sa vždy poteší, keď môže ohriať svoje skrehnuté kosti na telesnom teple suverénne humorizujúceho autora. Niekedy sa však zdá, že autorovi (predsa) nejde (vždy) len o humor. Ale ešte (aspoň) o dve veci: 1. o mapovanie ťarbavostí prýštiacich z duší frustronautov, ocitajúcich sa vo vleku vlastných vnútorných, no i vonkajších, spoločenských nedorozumení a: 2. o akýsi dialóg (?) s Bohom (?). Z poviedok s „náboženskou“ tematikou, je na tom najzúfalejšie Nabudúce budeme opatrnejší. Švec tu zrejme neodolal dnes dosť módnej mánii tematizovania evanjeliových motívov. Nie je jasné, čo malo byť terčom rozprávačského úsilia v prípade tejto poviedky. Ale jasné nemusí byť vždy všetko – na tom sa dohodnem s (ktorýmkoľvek a akýmkoľvek) spisovačom a hádam aj s (podaktorým) čitateľom? Autor mnohé zľahčuje, skĺza vtedy na úroveň spoločenskokritického fejtónu, vhodného na jednorazové čítanie, no i tak vidno, že máme do činenia so spisovačom v hlbokom jadre vážnym. Bez vážnosti sa asi nedá robiť presvedčivý humor. „V humore nepoznám žarty,“ hovorieval Frigyes Karinthy. Precíznosť Švecovej techniky svedčí o tom, že ani Švec. Nepozná žarty. Keď ide o techniku humoru. Dobrá technika – (asi) dobrý začiatok. Podstatné je neuviaznuť v nej. V technike. Na začiatku. A jedna dobrá rada pre mňa: nepoúčaj! Poúčam? Dúfam, že nie! Posolstvo mojej recenzie v predchádzajúcom riadku skončilo. Ešte by bolo riešením vetu „Dúfam, že nie!“ presunúť na úplný koniec textu, lenže – nechce sa mi. Namiesto toho sem ešte pricapím toľko, že Švecove skutočné kvality ukazuje (aj) polotickosatirický kus V nadživotnej veľkosti. Tu sa ukázalo, že Švec vie napínavo, so zmyslom pre (easy) psychologizáciu a existenciálnu hĺbku, písať aj bez slovnoherného perličkovania. Úspornosť a jasnosť by poviedku V nadživotnej veľkosti mohli posunúť do ohniska pozornosti filmárov – pokiaľ by usúdili, že existuje spoločenský dopyt po kinematografickom noir-karikovaní mechanizmu totalitnej moci.