Čo ako mnoho je znamení doby, predsa len jedno je najčitateľnejšie a upozorňujú naň temer všetci pozorovatelia. Týmto znamením je nedôvera k veľkým koncepciám života, k veľkým koncepciám spoločnosti a dejín. Sme svedkami niečoho, čo by sme mohli nazvať „únavou z dejín“, únavou z pokusov uskutočniť veľký projekt premeny spoločnosti.
Charakteristickou črtou európskeho myslenia – prinajmenšom od čias renesancie – bol racionalizmus a optimizmus. To znamená, že filozofi uvažovali o človeku a spoločnosti predovšetkým z hľadiska jeho možností. Samozrejme, všetci dobre vedeli o našich nedostatkoch a obmedzeniach, považovali ich však za niečo dočasné, čo sa pri dobrej a rozumnej vôli dá odstrániť. Stačí, aby rozumná bytosť aj chcela byť rozumnou, aby mala odvahu používať svoj rozum, spoľahla sa rozumné a to predovšetkým znamená vedecké poznanie a pomocou techniky a racionálnej organizácie práce sa nám podarí ovládnuť prírodu, donútiť ju, aby slúžila našim potrebám.
Nie všetci novovekí myslitelia boli utopisti, neverili, že všetko sa dá zmeniť naraz a od základu. Väčšina z nich navrhovala reformy ako cestu k lepšiemu usporiadaniu spoločnosti. Tieto reformy sa mali obyčajne začať v škole. Vzdelaný a rozhľadený človek mal potom postupne, pod tlakom verejnej mienky, meniť inštitúcie, prispôsobovať ich štandardom rozumu.
Názory o tom, čo je človek a ako má vyzerať dobre usporiadaná spoločnosť sa odlišovali, dokonca zásadne, predsa však predstava, že možnosti človeka sú v zásade neobmedzené, bola niečím ako spoločným menovateľom medzi rozdielne orientovanými ideovými a ideologickými školami a spory medzi novovekými filozofmi a ideológmi boli vlastne „spormi v rodine“. I keď sa navzájom považovali nielen za nezmieriteľných oponentov, a často aj za nepriateľov, predsa len nakoniec mysleli podobne. Jedným zo spoločných menovateľov bolo presvedčenie o tom, že aspoň v zásade sú možnosti človeka neobmedzené. Liberáli a socialisti boli optimistami a dôverovali v schopnosti človeka využiť svoje možnosti k dobru, konzervatívci boli skôr opatrní a neustále upozorňovali na nedostatky ľudskej prirodzenosti. Človek je vraj vystrúhaný z tak krivého dreva, že sa nič rovného z neho nedá urobiť. Lež i tak, ich pesimizmus sa týkal ľudskej prirodzenosti, nie usporiadania spoločnosti, tam predsa môže hľadať systém kontroly a rovnováhy. Ten umožní, aby sa aj zlé sklony využili v prospech spoločnosti. Veď nie sú napr. politika, trhové hospodárstvo a šport len rozličnými formami kultivácie agresívnosti, jej civilizovania? Hľadajme teda také usporiadania spoločnosti, také rovnováhy síl, ktoré umožnia, aby aj negatívne vlastnosti boli na prospech všetkých. A okrem toho, zlé vlastnosti človeka, jeho agresívnosť, to všetko sú len reakcie na nedostatok, obmedzenia zdrojov. Rozvoj vedy a techniky, lepšia organizácia života to napravia, agresívnosť stratí dôvod existencie.
Spôsob myslenia, ktorý obmedzenia ľudskej existencie považoval za niečo dočasné a do popredia kládol uvažovanie o možnostiach človeka, sa pre nás stal skoro samozrejmosťou, i keď rozsah a dosah zmien bol oveľa menší ako nám to sľubovali proroci novoveku. A keď k tomu ešte prirátame extrémy fašizmu a stalinizmu, tak viera v možnosti zásadnej zmeny podmienok života spoločnosti dostala v dvadsiatom storočí temer smrteľné údery.
Zmena predpokladov myslenia
Východní utopisti, ktorí chceli meniť všetko a naraz, pohoreli už dávno. Vlastne už na druhý deň po revolúcii, keď opadla vlna nadšenia, sa ukázalo, že nová skutočnosť je nielen starou biedou v inej úprave, ale často je to ešte horšie. Západní reformátori boli úspešnejší, i to je však úspech bez záruky. Predovšetkým sa ukázalo, že predstava neobmedzených možností človeka nedokáže už byť vodidlom realistického konania. Pre realistické myslenie o človeku a jeho možnostiach vo svete je predsa len lepšie vychádzať zo zdôrazňovania obmedzených možností človeka, zo zdôrazňovania toho, že človek má k dispozícii vždy len obmedzené zdroje, že rast naráža na neprekonateľné hranice.
Vedomie obmedzení
Ideologické spory patria k povahe modernej spoločnosti, a keď odhliadneme od „obalov“, tak vlastne tie isté spory sa vedú už aspoň tri storočia. Tieto spory sa však v súčasnosti dostávajú do nových súvislostí, začínajú sa ináč rámcovať. Ich novým rámcom je zosilnenie povedomia nedostatkovosti ako základnej a nezmeniteľnej charakteristiky ľudskej situácie. Idea nedostatkovosti sa dostala do centra sociálneho myslenia z konkrétnych podnetov, podnetom k jej objaveniu sa boli konkrétne udalosti zo začiatku sedemdesiatych rokov: ropný šok, kríza sociálnych štátov, ekologické problémy. Na zosilnenie povedomia nedostatkovosti pohotovejšie reagoval konzervativizmus. Liberálne myslenie sa s týmto fenoménom začína vyrovnávať až v osemdesiatych rokoch. Dokonca i to, že dnes trh považujeme za základný spôsob koordinácie ekonomickej činnosti, nie je ani tak výsledkom zhodnotenia reálnych výsledkov trhového hospodárstva, ako skôr dôsledkom pochopenia toho, že práve trhové hospodárstvo umožňuje najlepšie využívať informácie, ktorými disponujú hospodárske subjekty. Ide o to, že podstatnú časť informácií máme vo forme osobných zručností, nie je možné ich „spísať a poslať vyššie“. Preto potom koordinácia prostredníctvom vyrovnávania sa ponuky a dopytu bude vždy účinnejšia ako koordinácia prostredníctvom plánu, resp. pokynov „zhora“. Socialisti, resp. sociálni demokrati z neho vyvodili dôsledky až v súčasnosti. Manifest Tretia cesta je sociálnodemokratickou odpoveďou vedomia obmedzení človeka, hraníc rastu. Toto vedomie je prítomné zároveň na niekoľkých rovinách: najnápadnejšie na ekonomickej a ekologickej. Dnes veľmi dobre vieme, že sa vo vzťahu k prírode pohybujeme na hranici našich možností. Podobne je to aj vo vzťahu k bohatstvu. V 19. storočí sa ekonomický nedostatok považoval za „kultúrno-historický“, resp. politický fenomén. Heslom doby bolo: „Zmeňme systém a všetkého bude dosť.“ Dnes vieme, že zmena systému vedie len k inému, dokonca ešte horšiemu rozdeleniu nerovností. Dnes vieme, že súčasné ľudstvo je konfrontované s problémami, ktoré zmeny vo vnútri systému nevyriešia, zároveň však vieme, že zmena systému môže byť len krutým gestom, ktoré vedie k inému, dokonca ešte horšiemu rozdeleniu nerovností. Tretia cesta je pokusom odpovedať na otázku, čo robiť v takejto situácii.
