Pred koncom roka sa zdalo, že zostaneme bez ministra zahraničných vecí. Diplomat nikdy nehovorí nikdy, ale tentoraz nemal Miroslav Lajčák na výber. Pod jeho vedením vznikol v OSN dokument, ktorý doma odmietol parlament aj vláda. Prosil ho líder najsilnejšej strany, premiér, šéf parlamentu, aj europoslankyňa Monika Beňová. Na jeho rozhodnutie podať demisiu mali vplyv nulový.
Prezident hovoril o jeho ponížení, lebo ani parlament, ani vláda ho „nepodržali“. Andrej Kiska postoj ministra ohodnotil vysoko a hoci by rád rozkolísal vládnu koalíciu, niečo ho zabrzdilo. Lajčák hral vabank a prehral. Jediné čestné riešenie je pre dôstojného človeka demisia. Stalo sa. No čo sa nestalo?
Ústava hovorí jasnou rečou, demisiu člena vlády prijme prezident (nie je určená lehota) a keď dostane na stôl návrh na nového ministra, opäť nemá inú možnosť, iba ho vymenovať. Rozhodol už raz Ústavný súd pri ťahaniciach Michala Kováča s Vladimírom Mečiarom. Demisia bola riadne podaná, a tu sa čosi začalo diať. Na Slovensko prišiel emisár z EÚ a osobne požiadal ministra, aby vo funkcii zostal. A tak po silných tlakoch zo zahraničia aj z domácej scény Lajčák súhlasil, že teda neodíde. A tak demisia akože nie je. Prezident musí konať, tvrí sa v Ústave. Demisia-nedemisia sa už kdesi asi potichu vyriešila, aby Ústava nezaplakala, teraz nás čaká skúška ústavnými sudcami.
Poslanec Martin Glváč navrhol za sudcu Ústavného súdu Roberta Fica. Kabinetným kandidátom bol podľa insiderov ešte pred vraždou Jána Kuciaka. Nedalo sa o tom nevedieť, a tak predpokladám, že informácia neobišla ani osnovateľa najodpornejšej popravy v novodobých dejinách: vybral si z novinárskej branže pešiaka, ktorého meno nepoznali ani denní čitatelia novín. Bezbrannú obeť – o to je tá vražda ohavnejšia. Premiér Fico padol spolu s Kuciakom.
Zatiaľ nevieme, či výsledok potešil aj osnovateľa, lebo ho ešte nepoznáme. Z vyšetrovacieho spisu unikajú informácie vybraným médiám, z ktorých ostatné následne čerpajú. Prezident Policajného zboru Milan Lučanský zužuje tím, ktorý vyšetruje dvojnásobnú vraždu, napriek tomu sito je stále deravé. Najnovšie vieme, že podozrivá z objednávky vraždy vraj čulo vyhľadávala styky s politikmi. Novinár si informáciu má overiť z troch zdrojov, no tlačový zákon chráni redakčné tajomstvo. Jediné, čo vieme, je, že nevieme.
V správe o stave republiky si po dva razy prezident Kiska želal pre nemenovaných politikov podobný osud, aký majú skorumpovaní činitelia v Rumunsku. Dával ich za príklad. Pri súčasnom návrhu na kandidatúru Roberta Fica na Ústavný súd už čítame, že chce získať dvanásťročnú imunitu. Nik mu nedokázal zločiny, no a? To treba? Ak by sa Kiska pätil, v hre je vraj predseda parlamentu s prezidentskými právomocami, varuje Ján Mazák. Vyjadril sa, že máme precedens z Mečiarovej éry. Jeden dobrý, keď vymenoval v úlohe prezidenta ústavných sudcov, jeden zlý, keď zrušil amnestie. Páni sa zabávajú.
(Glosa vyšla v Pravde.sk 18. 1. 2018)
