Od vstupu KSS do Národnej rady SR je jej najviditeľnejším poslancom. Má za sebou vysokú školu v zahraničí, pôsobenie na námorných lodiach, urobil si aj ekonomické postgraduálne štúdium a potom pracoval vo viacerých riadiacich funkciách. Podniky úspešne riadil aj po revolúcii v roku 1989 a rád spomína, ako sa Mečiarovým prívržencom za jeho vlády usiloval zabrániť vytunelovať štátny lodný podnik. Verejnosť ho vníma ako zásadového, ale moderne mysliaceho a konajúceho komunistu. Napriek tomu sa ocitol na úplnom chvoste komunistickej kandidátky, čo však sám nepovažuje za problém. S hosťom Slova sa zhovára Jakub Topol Ste jediným dnešným poslancom parlamentu, ktorý opäť kandiduje na poslednom mieste „svojej“ kandidátky. Nepociťujete to ako hendikep a myslíte si, že aj tak máte šancu poslanecký mandát obhájiť? – Poslancom sa môže stať aj kandidát na 150. mieste, všetko záleží od voličov. Zákon predsa znížil potrebný počet preferenčných hlasov na 3 percentá zo všetkých, ktoré získa daný politický subjekt, a ak také množstvo nie je schopný získať človek, ktorý už štyri roky v parlamente pôsobil, nemá v ňom čo hľadať. Navyše ja som na 150. mieste na vlastnú žiadosť. Prečo ste požiadali o posledné miesto? – Bola to moja reakcia na zostavovanie kandidátky, pri ktorom boli ignorované pôvodne avizované a dohodnuté pravidlá. Tam, kde sa okresné stranícke konferencie s tajnými voľbami stihli uskutočniť, tam som vyhral, navrhli ma aj ďalšie okresy, ale potom ma predsedníctvo ústredného výboru KSS posunulo na koniec tretej desiatky, tak som povedal, že radšej pôjdem na 150. miesto. Mne však predovšetkým ide o to, aby aj po týchto voľbách zostala komunistická strana v slovenskom parlamente, či už so mnou, alebo bezo mňa. Čo ste sa za tie štyri roky naučili v parlamente vy osobne? – Zistil som verejnomienkovú silu Národnej rady. Ak na jej pôde niečo poviete a má to hlavu a pätu, tak sa to verejnosť dozvie oveľa skôr, ako keď to isté presadzuje mimoparlamentná strana. To, že nás médiá ignorujú, to, že vládne strany, keď im to vyhovovalo, presadili presun televíznych záznamov z rokovania parlamentu na nepozerateľnú dobu, to je jedna vec. Ale predsa som sa veľa naučil, ako obhajovať oprávnené požiadavky pracujúcich ľudí. A čo sa vám nepodarilo? – Mrzí ma, že sa nezastavilo zvyšovanie verejného dlhu, výpredaj strategických podnikov, či už išlo o letiská alebo energetické firmy, nepodarilo sa zastaviť úplne zlú „reformu“ zdravotníctva, ktorá radikálne zvýšila náklady občanov na zdravotnú starostlivosť. Pred nedávnom sa tu zastavil jeden starší pán s otázkou, či si má za poslednú tisícku pred dôchodkom kúpiť lieky, alebo jedlo. Tak som mu síce tú tisícku dal, ale poradiť som mu ne-dokázal, lebo je absurdné a neprijateľné, aby vôbec museli chorí ľudia stáť pred takouto dilemou. Ak je toto výsledok zdravotníckej reformy, tak potom už dávno všetci, ktorí ju majú na svedomí, mali odísť preč, aby nám neškodili. Je potešujúce, že pán minister Zajac bude v deň volieb v lietadle do Ameriky, ale je škoda, že v ňom nebol už pred štyrmi rokmi. Ale ešte si preveríme, za aké peniaze tam pôjde. Spomenuli ste rast verejného dlhu. Neobávate sa, že verejný dlh môže byť aj v súvislosti s okliešťovaním verejných služieb jednou z časovaných bômb nastražených pre budúcu vládu? – Už niekoľkokrát som vyhlásil, že aj štát sa musí právať ako strategický investor. Nie je možné, aby pokračovalo prehlbovanie regionálnych rozdielov. Kedysi bolo jedno, či robíte nejakú robotu v ZŤS Košice alebo v Bratislave, zarobili ste rovnako. Štát musí strategicky investovať, aby prestali vznikať hladové doliny. Súkromní investori idú len tam, kde majú výhody, daňové úľavy. Nech miliónové dotácie dostanú domáce podniky, u ktorých je riziko, že sa zbalia a odídu neporovnateľne menšie. A čo ten verejný dlh? – Ten sa podľa mňa nestane časovanou bombou, on už tyká. Myslím si, že je to zámerná slučka pre budúcu vládu, aby nemohla veľmi „vyskakovať“ proti medzinárodným finančným inštitúciám a ich zámerom. Dokonca som čítal denník SME, v ktorom sa akýsi redaktor tešil, že štát si už nikdy nebude môcť dovoliť veľké investičné programy. To je prejav úplnej prostoduchosti, také duševné maloroľníctvo. Verejný dlh, ktorý sa tu vytvoril, bude pre ďalšie minimálne dve generácie znamenať tvrdé odriekanie. Môže byť však štát na Slovensku investorom, aby sa pri tom nezadĺžil? – Ale veď mne neprekáža samotný dlh. Nech sa páči, ak to bude dlh vyvolaný rozumnými investíciami, som za. Postavme zaň diaľnice (aj informačné, napríklad v podobe optických sietí), opravme a zmodernizujme školy, zefektívnime verejnú správu. To je správna cesta. Lenže my dnes máme dlh a k tomu holý zadok. A ešte sme vypredali majetok. Takže my dnes začíname v horšej situácii ako Česko-Slovensko po druhej svetovej vojne. Ani stádo rozbesnených turov by tu nenarobilo toľko škody ako všetky ponovembrové vlády. V Česku sa aspoň reálne zvýšili mzdy oproti roku 1989, u nás sme ani túto úroveň nedosiahli. Nehovoriac o reálnych dôchodkoch. Lenže keď poukazujeme na tento takt, naši vládni ekonomickí odborníci začínajú hovoriť o HDP a ostatných ukazovateľoch, ktoré majú len štatistickú hodnotu. Inak o ekonomike nehovoria nič. Druhou nastraženou bombou môže byť privatizácia tzv. prirodzených monopolov. Nebojíte sa, že budúca vláda môže byť rukojemníkom napríklad majiteľov energetických podnikov? – Už v podstate je. Spomeňme si na hrozby pokút pre Slovnaft, na následné vyhlásenie predstaviteľov MOL-u, že ak pokutu dostanú, presunú sídlo do Budapešti. Vláda dnes môže prísť do privatizovaných podnikov, ktoré však majú strategický význam pre hospodárstvo Slovenska, iba na kávu. Predaj týchto podnikov bol dobre premyslenou strategickou zradou. Keďže energetické siete sú dnes medzinárodne prepojené, nebol by som proti tomu, aby malú časť – povedzme do 10 percent akcií – privatizovali prirodzení partneri, napríklad dodávatelia energií či surovín, aby mali prirodzený záujem o rozvíjanie týchto podnikov a pokračovanie dobrej spolupráce s nimi. Ale dve tretiny akcií a rozhodovacích právomocí musí zostať v rukách slovenskej vlády, aby spolupráca bola na vzájomnej, teda obojstranne výhodnej báze. A nie, že dnes môžu byť naši ľudia radi, keď načas dostanú výplaty. Minulý týždeň sa v súvislosti s výročím havárie v Černobyle opäť hovorilo o jadrovej bezpečnosti. Patríte stále medzi zástancov pokračovania prevádzky jadrovej elektrárne v Jaslovských Bohuniciach? – Odstavenie tejto elektrárne považujem za sabotáž slovenskej energetiky. Investovali sme do nej 15 miliárd. Odborníci povedali, že táto elektráreň môže bezpečne fungovať ďalších asi 15 rokov a ročne produkuje zisk okolo 3 miliárd a vyrába najlacnejšiu energiu. V našom okolí existuje jadrová elektráreň, ktorá z hľadiska bezpečnosti je medzinárodne hodnotená horšie a nemusí byť odstavená. Samozrejme, ja nechcem, aby sa opakoval Černobyľ. Atómová energia áno, ale treba zabezpečiť stále sa zvyšujúcu bezpečnosť. Čo budeme predávať ďalej? Zdroje vody, kanalizácie, všetko? Spomenuli ste stimulácie pre domácich výrobcov. Vedeli by ich podľa vás efektívne zužitkovať? Nebolo by to len ďalšie vytváranie vetchej „kapitálotvornej vrstvy“? – Hovoril som napríklad s drevármi. Povedali mi, že keby oni dostali také stimulácie, aké dostala KIA, a mohli by obnoviť drevársky priemysel, ktorý mal na Slovensku – vrátane nábytkárskeho – dlhodobú tradíciu a má stále dobrú surovinovú základňu, zamestnávali by šesťnásobne viac ľudí a navyše aj s lepšími platmi. Ja som za to, aby sa štát správal maximálne efektívne, a keď hovoríme, že sa nemáme báť verejných investícií, súhlasím, že sa treba vždy presvedčiť, a nebojme sa aj verejne pozrieť, na čo tie investície budú slúžiť. A potom nebudeme musieť len lamentovať, že na to či ono nemáme v štátnom rozpočte dosť peňazí, lebo z toho, čo máme a vydávame, treba investovať tak, aby to v budúcnosti prinieslo aj štátu, teda radovým občanom konkrétne zisky. A nie tým, že štát bude obyčajných ľudí zdierať. Ste teda za znižovanie daní? – Som proti tomu, aby bohatí, vrátane bohatých firiem, ušetrili na daniach miliardy a obyčajní ľudia desiatky korún, pričom sa im všetko zdraží, takže v konečnom dôsledku prerobia. To nie je reforma, to je daňový podvod. Mne nejde o znárodňovanie, ale minimálne v strategických odvetviach si štát musí ponechať, alebo získať naspäť rozhodujúce právomoci. Pretože zahraniční investori nie sú všeliekom. Bol som na poslaneckom prieskume v Siemense (bývalá Tesla) Stropkov. Zahraniční investori sa tam vždy zdržali, len kým čerpali daňové a iné výhody, a potom sa presunuli ďalej na východ. Bolo by zaujímavé vedieť, koľko sme ktorým firmám dali rôznych výhod a čo sme za to dostali. My sa musíme vrátiť k totalite, ale k totalite zdravého rozumu. Nie je vari proti zdravému rozumu, keď od nás odchádzajú húfy mladých ľudí žiť a pracovať do zahraničia? – To je úplná katastrofa. Nedávno mi jeden psychológ hovoril, že keď niekto žije v zahraničí osem – desať rokov, už nemá motiváciu vrátiť sa naspäť. Takže vzniká paradox, že presadzujeme vysoké školstvo zadarmo, ale keď nám vzdelaní ľudia odchádzajú do zahraničia, tak sme vlastne investovali do prosperity cudzieho štátu. Takže treba vysoké školstvo spoplatniť? – Nie. Treba uplatňovať takú národohospodársku stratégiu, aby vzdelaní ľudia nachádzali dobre platené a perspektívne pracovné miesta aj na Slovensku. A okrem toho treba napríklad investovať do bytovej výstavby, aby za rozumný doplatok mohli mladí ľudia získať byty, alebo nech sú nájomné, ale nech tu môžu zostať a môžu si tu založiť rodiny, čo pre nich bude ďalšia väzba na Slovensko. A nech tu môžu naozaj plnohodnotne žiť, nielen pracovať 12 hodín denne bez možnosti kultúrneho a iného vyžitia. Modernizácia má predsa vytvoriť priestor pre plnší život, ktorý nebude naplnený len prácou. Nie je to do určitej miery spôsobené tým, že vládni politici zvyšujú HDP, zlepšujú ekonomické prostredie, spĺňajú kritériá na vstup do menovej únie, len sa akosi „zabudli“ venovať obyčajným ľuďom? Nenahradili štatistiky živých ľudí? – Práveže áno. Nie som proti vstupu do európskeho menového priestoru, veď ak sme už raz vstúpili do Európskej únie, má zmysel aj jednotná mena. Lenže to nemôžu byť preteky. Treba jasne povedať, za akých podmienok do menovej únie vstúpime, a najmä to, aké to bude mať dosahy na obyčajných ľudí teraz i z dlhodobého hľadiska. Lebo to všetko, čo hovoríte, je síce dôležité, ale pre súčasnú vládu sa z toho stal cieľ, namiesto toho, aby to bol prostriedok na skvalitnenie života ľudí. Preto odmieta definovanie istého sociálneho štandardu, diskusiu o kvalite života obyčajných ľudí na Slovensku, ktorá sa znižuje. Keď som bol riaditeľom podniku, vždy som bol najradšej, keď sme mali také hospodárske výsledky, že som mohol ľuďom podpisovať prémie. Mala by teda nastúpiť vláda, ktorá by takto mohla „podpisovať“ z dobrých hospodárskych výsledkoch štátu zlepšenie života obyčajných ľudí. Vrátim sa ešte na začiatok nášho rozhovoru. Ako bude vyzerať predvolebný mesiac človeka, ktorý začína predvolebnú kampaň zo 150. miesta na kandidátke? – Budem medzi ľuďmi, ako som medzi nimi bol doteraz. Už prvomájové oslavy som odštartoval na slávnostných zhromaždeniach. Chcem sa s ľuďmi rozprávať o tom, prečo by mali voliť komunistickú stranu, a, samozrejme, budem s nimi hovoriť aj o tom, že môžu využiť aj inštitút preferenčných hlasov. Majú komunisti šancu obhájiť svoje miesto v parlamente? – Myslím si, že aj pri všetkých taktických chybách, ktorých sa nováčik vždy dopustí, by bolo veľmi zlé, keby komunisti chýbali v slovenskom parlamente. Sme strana, ktorá dokáže a chce obhajovať obyčajných ľudí. A tiež je šanca, aby sme to pomyselné kyvadlo vychýlili. Dnes je extrémne vpravo a keby sa posunulo celkovo aspoň do stredu, hneď by sa tu dalo voľnejšie dýchať a slušnejšie žiť. Komunisti v budúcom slovenskom parlamente môžu zabrániť ďalším extrémom, ktorých sme boli svedkami zo strany vlády v tomto volebnom období.
