V belgickom hlavnom meste v septembri zasadlo po letnej prestávke 105-členné zhromaždenie Konventu o budúcnosti Európy, v rámci ktorého zástupcovia z národných a nadnárodných úrovní od 1. marca 2002 do mája 2003 pripravujú spoločné stanovisko k ďalšiemu smerovaniu integračného procesu únie. Kompromis treba dosiahnuť v najpálčivejších témach tak, aby sa stal základom reforiem umožňujúcich efektívne fungovanie únie po zdvojnásobení počtu jej členských krajín. V budove Európskeho parlamentu zasadajúci Konvent má podľa dohody uzavretej v Laekene za úlohu vypracovať text dokumentu európskej ústavy, ktorý by sa mal schváliť na summite EÚ v Aténach 20. – 21. júna 2003. Na jeho pôde po prvý raz spolupracujú priamo (30 poslancov členských krajín) a nepriamo (15 zástupcov vlád členských krajín) volení predstavitelia členských štátov s reprezentantmi spoločných európskych inštitúcií (16 zástupcov Európskeho parlamentu a dvaja z Európskej rady) ako rovnocenní partneri. Nielen že sa upustilo od rozhodovania za zatvorenými dverami, ale po prvýkrát sa na rozhodovaní spolupodieľajú aj kandidátske krajiny, ktoré doteraz nemali veľký vplyv na európsku históriu a politiku, čo je pre budúcnosť určite pozitívnym signálom. Vôľu konať definitívne badať už na rozhodnutí prezídia neponúknuť v texte konečného vyhlásenia pôvodne plánovaných niekoľko návrhov na riešenie problémov. Namiesto toho je cieľom desiatich pracovných skupín kompromisný, zato však jednotný dokument. Demokratický deficit a transparentnosť Konventu predsedá bývalý francúzsky prezident Valéry Giscard d’Estaing (z klubu intergouvernmentalistov) a podpredsedovia Giuliano Amato a Jean-Luc Dehaene (obaja federalisti). K predsedníctvu patrí ďalších deväť členov: jeden zástupca dánskej, gréckej a španielskej vlády (podľa princípu rotujúceho predsedníctva) a po dvoch z Európskeho parlamentu (EP), Európskej komisie (EK) a národných parlamentov. Ako hosť je prítomný predstaviteľ kandidátskych krajín, Slovinec Alojz Peterle. Tak ako ďalší členovia Konventu – traja zástupcovia Hospodárskeho a sociálneho výboru, šiesti z Výboru regiónov a európsky ombudsman, má Peterle štatút pozorovateľa „bez možnosti zabrániť dosiahnutiu kompromisu“. Fakt, že títo predstavitelia, ktorí sú stelesnením vysoko hodnoteného princípu subsidiarity, sú členmi druhej triedy, je terčom ostrej kritiky zástancov priamej demokracie. Heslom Konventu je transparentnosť – všetky dokumenty sú na oficiálnej internetovej stránke a zasadania sa dajú sledovať cez internet. Napriek úsiliu zapojiť verejnosť je záujem médií nízky, čo svedčí o chýbajúcej európskej verejnosti. Konvent sa zatiaľ chápe len ako poradné grémium, ktorého právomoci neprekračujú hranicu odporúčania. Záujem verejnosti sa sústreďuje skôr na hlavy štátov a vlád vyjadrujúcich sa k aktuálnym témam než na prácu Konventu. Ani pokus zapojiť verejnosť do svojej práce prostredníctvom internetových diskusných fór FORUM a FUTURUM nevyšiel. Z hľadiska legitímnosti i efektívnosti ostávajú irelevantné, podobne ako závery Diskusného fóra občanov únie a Konventu mládeže. Doterajšie výsledky Počiatočné „pozorné počúvanie“ sa presunulo do diskusnej fázy. Do konca decembra bude témy spracúvať desať pracovných skupín, následne sa začne posledná fáza, ktorú ukončí až júnový aténsky summit. Diskutovalo sa zatiaľ o troch okruhoch: prerozdelenie kompetencií, spoločná zahraničná politika a inštitučná reforma. Väčšina sa vyslovila za jasnú definíciu právnych noriem a redukciu druhov právnych konaní, čo súvisí s vymedzením kompetencií orgánov únie. Počet oblastí, v ktorých bude nutný súhlas všetkých členských štátov, sa zredukuje na minimum a nahradí ho rozhodovanie kvalifikovanou väčšinou. Kompromis sa dosiahol hladko v otázke subsidiarity a zapájania národných parlamentov do práce Európskej komisie a Európskeho parlamentu – mali by byť schopné ovplyvňovať legislatívny proces a tým urýchliť ratifikáciu, no predovšetkým zvýšiť legitimitu únie. Princíp subsidiarity by mala kontrolovať nová sieť poslancov oboch parlamentných skupín, spolupracujúcich vo Výbore pre subsidiaritu, ktorí budú môcť pri jej porušení iniciovať proces na Európskom súde. Boj Európy a národných štátov Ohraničenie kompetencií EÚ nenašlo podporu, dezintegrácia teda spoločenstvu nehrozí. Diskutuje sa o definícii kategórií kompetencií rôznych úrovní a oblastí ich platnosti, čo je nutné pre efektívnosť už spomínaného princípu subsidiarity. Zásahy únie sa zredukujú na nevyhnutnú úroveň a mal by pre ne byť zabezpečený právny základ. Ďalším relevantným okruhom je riešenie otázky vzťahov EÚ s tretími krajinami a medzinárodnými organizáciami. Trend v oblasti zahraničnej politiky a ekonomickej spolupráce smeruje k posilneniu jednoty. Hovorí sa o zrýchlení rozhodovacieho procesu, kontinuite zahraničnej politiky a jej koherentnom vedení. Fragmentácii iniciatív by malo zabrániť zjednotenie Európskej rady (ER) a Európskej komisie. Francúzsky prezident Jacques Chirac podporuje vytvorenie postu európskeho ministra zahraničia v rámci ER. Tým by sa posilnil vplyv členských krajín, s čím EK a menšie, v ER takmer bezmocné krajiny, nesúhlasia, a sú skôr za post prezidenta Európskej komisie. Tým by časť iniciatívy prešla na európsku úroveň a znížila by sa nejednotnosť typická pre ER. Nemecko podporuje oboje – post vysokého reprezentanta pre spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku a komisára pre zahraničie. José Maria Aznar, španielsky premiér, a Jacques Chirac by chceli prezidenta EÚ zodpovedajúceho za zahraničie – jeho kompetencie (viac než nemecký, menej ako francúzsky prezident) a spôsob voľby nie sú zrejmé. „Národniari“ ho chcú vybrať v ER, luxemburský premiér Jean-Claude Juncker zastupujúci malé krajiny je proti. Alternatívou je EP volený prezident EK so stálym miestom v ER a právomocami zasahujúcimi do zahraničnej politiky. Jednoznačné je, že v oblasti zahraničnej politiky a bezpečnosti je rozhodovanie väčšinovým systémom vylúčené. Prezídium sa od začiatku zaoberá prípravou textu ústavy. Uprednostňovaná je fúzia existujúcich zmlúv, buď v širšej verzii obsahujúcej Chartu ľudských práv, alebo zjednodušeným dokumentom, ktorý by stál „nad“ zmluvami. D’Estaing navrhol alternatívy názvu únie – Európska únia, Európske spoločenstvo, Spojená Európa či Spojené štáty európske – čím dal priestor diskusii o forme a princípoch, ktoré by mali nájsť odraz v ústavnom dokumente. Do konca roka musí byť jasné, ako sa to odzrkadlí na vzťahoch EÚ predovšetkým s USA, Ruskom a medzinárodnými organizáciami. Cieľ je ešte ďaleko Konvent má sprostredkovať konštruktívnu, demokratickú diskusiu zameranú na systematizáciu, ktorá posunie európsku integráciu vpred. Dôsledky sa dajú ťažko predpovedať, zatiaľ nedokáže vyvrátiť dojem bezmocného grémia umožňujúceho nespojiteľnej Európe vydebatovať sa predtým, než hlavy štátov rozhodnú čo ďalej. Napriek úspešným, transparentným debatám Konventu je otázne, do akej miery ich výsledky rozčeria vody únie. Je reálna šanca, že budú úspešní – k obávanému tvoreniu frontov federalistov a intergouvernmentalistov nedošlo. V Aténach bude prezentovaný jednotný dokument, ktorého váha by nemala byť podceňovaná. Čím jednotnejší text, opierajúci sa o podporu verejnosti, tým väčšia šanca na úspech vo forme jeho bezvýhradnej akceptácie ER. Prerozdelenie právomocí inštitúcií a ich nová architektúra bude najneskôr po 19. októbri horúcou témou. Únia zatiaľ čaká na výsledky írskeho referenda, ktoré rozhodne o tom, či bude po rozšírení pracovať podľa pravidiel dohodnutých v Nice. Alternatíva k dispozícii nie je. Kritizované diskusie o princípoch, nie konkrétnych reformách, majú teda svoje opodstatnenie a ich charakter by sa po zverejnení výsledkov referenda mal zásadne zmeniť. List nemeckých predstaviteľov adresovaný d’Estaingovi, žiadajúci rýchly postup vpred, by sa teda čoskoro mal dočkať odozvy.
