„Být nebo nebýt – to je otázka: je důstojnější zapřít se a snášet surovost osudu a jeho rány, anebo se vzepřít moři trápení a skoncovat to navždy?“ Nádvorie Bratislavského hradu, vypredané javisko plné očakávaní a večerná atmosféra letného dňa so zmrákajúcou sa oblohou skvele vytvárajú atmosféru na príchod Hamleta. Začína sa tragédia, ktorej koniec zostáva posledné štyri storočia stále otvorený… Otázky, ktoré sú zodpovedané otázkami. Príbeh, ktorý sa končí, ale svojou nedopovedanosťou odpovede o zmysle nášho bytia a konania sa vlastne začína. Moment, keď sa človeku otvára horizont celého prežitého života, nastáva len raz. Smrť, taká obávaná a živým tvorom rešpektovaná, nás núti zapodievať sa otázkami o opodstatnenosti nášho bytia. Vďačná téma pre básnikov, dramatikov, spisovateľov. Shakespeare to vo svojej dramatickej tvorbe naplno zobrazil v diele diel – v tragédii o Hamletovi. V čom tkvie nesmrteľnosť tohto diela? Asi v tom, že sa jednoducho nikdy nekončí. Nikdy nie je všetko dopovedané a vždy sa nájdu vzkriesitelia, ktorí sa pokúšajú zrealizovať práve tú svoju predstavu. Všetky sa však končia rovnako. Nedopovedane, aj keď prvotná myšlienka takáto nebola. Podarí sa konečne niekedy vyriešiť záhadný mýtus Hamleta? *** Tohtoročné Letné shakespearovské slávnosti 2003 v podaní hercov z pražských divadiel boli už približne mesiac dopredu vypredané. Niet sa čo čudovať, veď možnosť vidieť kvalitné predstavenie počas divadelných prázdnin divadelného fanúšika neskutočne poteší. I preto tieto slávnosti nadobúdajú z roka na rok väčšiu popularitu. Myšlienka „venovať“ leto Shakespearovým hrám sa zrodila v roku 1994 v bývalom prezidentovi Českej republiky Václavovi Havlovi. V roku 1998 zaznamenali Letné hry vďaka nevídanému úspechu aj účasť hosťujúcich divadiel a v roku 1999 sa otvorili brány aj pre Slovenské národné divadlo s komédiou Veselé paničky Windsorské. Po prvýkrát sa Letné shakespearovské slávnosti presunuli na Slovensko v roku 2001. Režisérske schopnosti si na týchto inscenáciách overili také mená českého a slovenského divadelníctva ako Jan Kačer, Boris Rösner, Tomáš Töpfer, Vladimír Strnisko či Martin Huba. No a herci? Asi všetko to najlepšie, čo v tom čase ponúkali a ponúkajú renomované české a slovenské divadlá. Najväčších úspech zo všetkých doteraz realizovaných hier však zaznamenala tragédia Kráľ Lear v réžii Martina Hubu v titulnej postave s Janom Třískom a s Jiřím Langmajerom v úlohe Edgara, ktorý v súčasnosti žne úspech práve v hlavnej úlohe Hamleta. Za pozornosť nepochybne stojí veľkorysá výprava, ktorá je najväčšia a najzložitejšia v doterajšej histórii slávností. Na starobylom nádvorí Bratislavského hradu vyrástla pod taktovkou Ondřeja Nekvasila niekoľkometrová konštrukcia zo skla a kovu. Omnoho náročnejšie by malo byť predstavenie Kráľa Leara v úchvatných kulisách Spišského hradu predposledný augustový víkend s už spomínaným Janom Třískom v hlavnej úlohe. Aj vďaka nemu boli organizátori postavení pred neľahkú úlohu – udržať už aj tak vysoko nastavenú latku. Aj to bol dôvod, prečo prišiel Hamlet v réžii Lucie Bělohradskej. *** Lucia Bělohradská sa s Jirkom Langmajerom poznala už z Divadla pod Palmovkou, takže výber hlavného predstaviteľa bol z jej strany jednoznačný. Langmajer je vo svojich 37 rokoch v skutočne vrcholovej forme. Všetci doterajší predstavitelia Hamleta vám na „overenie si“ hereckej formy odporučia práve túto úlohu. Chcete ísť po rebríčku divadelného uznania ešte vyššie? Nič lepšie ako Hamleta si nemôžete vybrať. Zaujímavé na príprave Hamleta bolo aj Langmajerovo precítenie tejto úlohy. Herec sa sám priznal k tomu, že pri skúšaní sa do úlohy tak hlboko vložil, že začal pochybovať o sebe samom. „Keď som pristupoval k tomu textu, myslel som si to isté, čo vy, že už to bolo predsa toľkokrát zahrané. A tiež som si hovoril, že keď už mám za sebou také veľké a pekné ako-tak vydarené figúry, tak predsa mi ten Hamlet nemôže uniknúť. Lenže v tejto postave nie je toľko prvoplánovosti, naopak je viac do seba, zatiaľ čo ja som doteraz hral extrovertov. Toto je úplne iný pól. Dokonca sa stalo, že sa z toho dvaja anglickí herci skutočne zbláznili. V jednej chvíli som si myslel, že mi šibne, že sa z toho jednoducho nevybabrem.“ Režisérka si uvedomovala, že Hamlet je sčasti porovnateľný s osobnosťou Langmajera. Nespokojenec, ktorý sa hľadá v spletitých životných situáciách, človek, ktorému je ťažko na svete. Táto, predovšetkým psychicky náročná úloha má strhujúci emotívny charakter aj vďaka prekladu profesora Martina Hilského, ktorý, dá sa povedať, žije so Shakespearom celý svoj život. Jeho dôkladná znalosť jazyka a dobových reálií dáva tomuto dielu opäť iný dynamický rozmer. *** Kvalitu inscenácie by zaiste ešte väčšmi vystupňovala postava Gertrúdy, Hamletovej matky, v podaní Hany Maciuchovej, ale bratislavskí diváci videli dobrú alternáciu Evy Salzmannovej, ktorá na rozdiel od Maciuchovej už má skúsenosti s vystupovaním na letných slávnostiach. Popri synom milovanej a zároveň nepochopenej matke patrí v tejto dráme miesto aj nenávidenému a škandalóznemu Hamletovmu strýkovi Claudiusovi. Vidieť v tejto úlohe bývalého ministra kultúry a diplomata ČR na jednej strane a skvelého herca na strane druhej stojí určite za to. Aj keď v ten večer Martin Stropnický na Bratislavskom hrade nevystupoval, plnohodnotne ho nahradil Jan Vlasák. Dôveru Bělohradskej dostala v postave Ofélie vekom možno mladá, no divadelnými skúsenosťami ostrieľaná herečka Petra Špalková. Režisérka sa usilovala postaviť Oféliu do rovnocenného vzťahu voči Hamletovi. Žena, ktorá je asi jedinou, Hamletovi intelektom rovnocennou osobnosťou a postavou zároveň. Bola to láska, ktorá jej otvárala vnútro Hamletovej duše, a tým aj jeho pochopenie. No táto láska zároveň spôsobila Oféliinu tragédiu, ktorá spočívala v Hamletovom odmietaní. *** Láska je príčinou celej tejto tragédie. Je to najmä láska syna k otcovi, pre ktorú Hamlet tak duševne trpí a mstí sa celému svetu, či láska ženy k mužovi, pre ktorú Ofélia prišla o život, alebo láska matky k synovi, pre ktorú bola Getrúda celý zvyšok života po smrti Hamletovho otca zatracovaná. Hamlet vidí zmysel svojho bytia len v konkrétnych činoch, Ofélia sa pokúša riešiť problémy prostredníctvom lásky. Tento ustavične sa dramaticky stupňujúci vzťah zapríčiní Oféliinu smrť, ale predovšetkým stratu jej duše. Hamletova túžba po pomste nemá hraníc a neuvedomuje si, ako všetci okolo neho trpia. Svoje srdcervúce nešťastie tak prenáša na všetkých, ktorí ho milovali a z tej veľkej lásky ho možno ani nedokázali pochopiť. Želal si vlastne Hamletov otec, aby priebeh pomsty jeho smrti vyzeral takto? Vedel, o čo žiadal syna, ktorý pre neskutočnú chuť po pomste začal strácať kontrolu nad sebou samým? Nebolo to svojím spôsobom sebecké, žiadať od syna takúto obeť? Bolo by zaujímavé, keby sa duch zavraždeného dánskeho kráľa zjavil v závere hry, keď zostáva medzi živými už len Hamletov najbližší a najvernejší priateľ Horácio. Želal si, aby sa to takto skončilo? Žiaľ, aj toto je jedna z mnohých nezodpovedaných otázok a odpoveď na ňu nedala ani táto výnimočná divadelná inscenácia. *** Jedno je však isté. Tento Hamlet spája. Je skutočne pozoruhodné všimnúť si niektoré skutočnosti, ktoré sa vám vybavia až neskôr, keď sa hlbšie pozriete na profesijný život hlavných predstaviteľov. Prestížnu Cenu Thálie, udeľovanú každoročne v Českej republike Hereckou asociáciou, už získali Jiří Langmajer, Martin Stropnický i Petra Špalková, Jan Tříska bol na túto cenu nominovaný. Petra Špalková stála prvýkrát na javisku ako štvorročná, v roku 1997 získala túto cenu ako dvadsaťdvaročná. Všetci hlavní predstavitelia už mali za sebou vzájomnú spoluprácu s režisérmi letných slávností. Úspech jedného znamenal úspech druhého. *** Taký náročný projekt, aký bol tento, dal hercom skutočne zabrať aj pokiaľ išlo o životosprávu. Psychická záťaž a dobrá fyzická kondícia na náročnej kovovej konštrukcii javiska si vyžadovala skutočne celú osobnosť hercov. Svoje si užili aj hlasivky. Dielo, v ktorom sa neustále strieda srdcervúci plač s ironickým smiechom, hysterické kričanie so šepotom duše, im dalo na hradnom nádvorí bez špeciálnej zvukovej techniky skutočne zabrať. Hamlet spôsobil určitý zlom v hereckej kariére každého z hlavných predstaviteľov. Napríklad Jiří Langmajer odchádza z Divadla pod Palmovkou, rozhodol sa odísť na voľnú nohu, pretože práve úloha Hamleta ho utvrdila v tom, že herecky dozrel a určite si bude mať z čoho vyberať. Pražského Hamleta vystriedal na dva dni zvolenský Hamlet v hlavnej úlohe s Dušanom Cinkotom. Letné shakespearovské slávnosti 2003 ukončí na Spišskom hrade už spomínaná majestátna hraKráľ Lear. Lepšie vyvrcholenie tohtoročných slávností už asi ani nemohlo byť.
