Divoký štrajk podĽa Zajaca

Štrajk lekárov nikoho nepotešil. Najmä nie tých, ktorí sú odkázaní na lekársku starostlivosť alebo psychicky sa už pripravovali na chirurgický zákrok, prípadne na iné, nie akútne zdravotnícke úkony. Štrajk je však realitou a nemali by sme v súvislosti s ním pchať hlavy do piesku. Tak to urobil minister zdravotníctva, keď štrajk lekárov označil za divoký. Z právneho hľadiska je tento štrajk úplne v poriadku. Nemienim filozofovať, či štrajk nemá alebo má – a do akého rozsahu – politický podtón. Nemožno však nemo obísť suverénne vyhlásenia ministra zdravotníctva Zajaca, že ide o „divoký štrajk“. Čo je to „divoký štrajk“? Môže byť „divoký štrajk“ v štáte, v ktorom čl. 37 ods. 4 Ústavy SR uvádza: „Právo na štrajk sa zaručuje. Podmienky ustanoví zákon. Toto právo nemajú sudcovia, prokurátori, príslušníci ozbrojených síl a ozbrojených zborov a príslušníci požiarnej ochrany.“ Z uvedeného znenia ústavy jednoznačne vyplýva, že štrajkovať – okrem profesií taxatívne v ústave uvedených – majú právo všetci zamestnanci na Slovensku. Teda aj lekári. Bližšie podmienky, za akých sa má štrajkovať, ústava ponechala na zákon. To, že doposiaľ nebol vydaný zákon, ktorý by ustanovil podmienky štrajku, znamená, že štrajkujúci nie sú obmedzení v začatí a priebehu štrajku žiadnymi zákonnými podmienkami, okrem tých, ktoré existujú v niektorých právnych normách. Vonkoncom nemožno dospieť k právnemu výkladu, že štrajk je nezákonný alebo „divoký“. V súlade s ústavou Štrajk je aktivita v súlade s ústavou. Ústavnosť a oprávnenosť štrajku na Slovensku, aj bez vydania zákona, ktorý by mal upraviť podmienky štrajku, potvrdilo aj rozhodnutie Krajského súdu v Bratislave, ktorým sa zrušilo predbežné opatrenie Okresného súdu Bratislava I, ktoré pozastavilo štrajk železničiarov v roku 2003. Teda ťažko bolo možné očakávať, že by súd dnes vydal rozhodnutie o pozastavení štrajku. V súvislosti s označovaním štrajku lekárov za „divoký štrajk“ je vhodné si pripomenúť, že takýto postup by bol v rozpore aj s čl. 25 Ústavy Medzinárodnej organizácie práce (MOP), ako aj to, že Generálna konferencia MOP sa v roku 2002 zaoberala sťažnosťou zo Slovenska na prejavy obmedzovania práva na štrajk. Bolo rozhodnuté, že sťažnosť bola oprávnená, takže poradcovia ministra zdravotníctva by mali informáciu o právnych aspektoch štrajku na Slovensku poskytnúť svojmu ministrovi. Kuriózne postoje ministra zdravotníctva k štrajku sú známe aj z minulosti, keď R. Zajac chcel v roku 2003 zákonom zakázať právo lekárnikov vyjadriť svoju nespokojnosť štrajkom. Pozabudol však, že Ústava SR taxatívne vymenúva profesie, ktoré nemajú právo štrajkovať, a žiaden zákon, tento okruh nemôže rozšíriť ani zúžiť, lebo by bol v rozpore s čl. 37 ods. 4 Ústavy SR. Aj keď osobne nie som nadšená štrajkom lekárov, plne si stojím za názorom, že tento štrajk je oprávnený, a podporujem ho. Skutočnosť, že ústava zmocnila parlament prijať zákon, ktorý by bližšie ustanovil podmienky realizácie tohto ústavného práva, a takýto zákon dodnes nebol nielen prijatý, ale ani do parlamentu predložený, v žiadnom prípade nemôže byť dôvodom na nerealizovanie tohto ústavného práva alebo jeho sťažovanie, prípadne vyvodzovanie pracovnoprávnych dôsledkov na štrajkujúcich. V právnom štáte také postoje, akým je aj označovanie vopred a v súlade so zákonom pripraveného štrajku za „divoký“, nemajú miesta. Autorka je poslankyňa NR SR