„Bljaď!“ uľavil si ruský dôstojník po tom, čo mi asi pred dvadsiatimi rokmi v reštaurácii kábulského hotela vyrozprával príbeh o tom, ako zahynul jeho bojový druh. Skupina vojakov dostala avízo, že v chatrčiach na svahu pohoria obopínajúceho afganské hlavné mesto sa nachádzajú „dušmani“, ktorých bolo treba zneškodniť. Vojaci prehľadávali jednotlivé príbytky, až ich stopy a upozornenia zaviedli do jedného z nich. Zdalo sa, že prišli neskoro. Z prítmia miestnosti však zrazu vyšla strela, ktorá skosila veliteľa. Vojaci samopalmi rozstrieľali miesto, odkiaľ sa strieľalo. Keď si posvietili na zabitého, boli šokovaní. Na zemi ležalo guľkami prevŕtané telo asi desaťročného chlapca… Pätnásťročný veliteľ Prípad, ktorý som od dôstojníka počul, nebol ojedinelý. Protivládni bojovníci často využívali v boji proti „šuravim“ (Rusom) a ich miestnym podporovateľom malých chlapcov. Stalo sa, že uprostred ulice dieťa v školskom veku začalo strieľať na vojenskú hliadku, alebo že chlapec, ktorému ukázali, kde býva miestny funkcionár promoskovskej vlády, ho pred jeho domom zastrelil z bicykla… A to sa týkalo len hlavného mesta. Medzi povstalcami v horách bolo vtedy aj dnes veľa detských vojakov bojujúcich s dospelými mudžahedínmi proti interventom. Pripomeňme si, že príslušníka špeciálnych elitných oddielov Nathana Chapmana, prvého amerického vojaka, ktorý počas vojenskej akcie USA v Afganistane zahynul v nepriateľskej paľbe, zastrelil 12-ročný chlapec. Deti nebojujú len na strane talibancov. Keď v boji padol veliteľ jedného z oddielov Severnej aliancie, prevzal velenie nad troma stovkami vojakov, šiestimi tankami a 21 raketometmi jeho 15-ročný syn Muhammad Húmajún. Mladý etnický Uzbek po prevzatí velenia odišiel do školy, v ktorej sa učieval, a naverboval do svojej jednotky ďalších 70 vrstovníkov a 16-ročného bratranca vymenoval za svojho zástupcu. Veliteľ Muhammad nevidí nijaký problém vo verbovaní školákov pre bojové akcie. „Deti sú výborní bojovníci. Západ to nie je schopný pochopiť, ale malý chlapec dokáže byť vďaka dnešným ľahkým zbraniam rovnako rýchly a odvážny ako dospelý muž,“ povedal v rozhovore pre britský denník The Mirror. S výbušninou na tele Podobným prípadom ako Afganistan je aj Palestína. Obe teritóriá sú po stáročia zo strategických a náboženských dôvodov centrom pozornosti mocností a bojovníci proti votrelcom bez akýchkoľvek škrupúľ začleňujú do svojich radov aj deti. Pravda, historické územie Palestíny je špecifické stretávaním sa troch náboženstiev a ich historických nárokov. Neospravedlňujúc zneužívanie detí pri útokoch Palestínčanov, sa však možno spýtať, či sme nezabudli aj na detskú križiacku výpravu, ktorá mala kresťanom pomôcť dobyť Svätú zem. Pripomeňme si (aj keď možno neporovnateľné) využívanie „práčat“ v husitských oddieloch, chlapcov bojujúcich v Červenej armáde aj u partizánov, no takisto nacistami násilne verbované deti do Hitlerjugendu. Palestínski mladí bojovníci hádžuci kamene na izraelských vojakov sú len ďalšou súčasťou tohto smutného fenoménu. Spravodajca BBC vlani navštívil tábor Islamského džihádu, radikálnej palestínskej organizácie stojacej v opozícii aj voči Jásirovi Arafatovi. Práve toto hnutie stojí za väčšinou bombových útokov proti izraelským vojakom i civilistom. Mladíci vo veku 12 až 15 rokov sa v spomínanom tábore učili pripevňovať výbušninu na vlastné telo a vo chvíľach teoretickej prípravy im učiteľ vysvetľoval, že odmenou za samovražedný atentát je nádherný posmrtný život v raji. Pre deti naverbované v palestínskych utečeneckých táboroch, ktorých najbližšou perspektívou je len bieda a hlad, sú to nesporne pozoruhodné slová. „Učíme deti, že samovražedné bombové útoky sú tým jediným, čo Izraelčanov zastraší, a vedieme ich k tomu, že na tento postup máme právo,“ povedal redaktorovi BBC jeden z lektorov. Pripravený zomrieť v akcii je aj 14-ročný Muhammad, ktorý tvrdí: „Chcem oslobodzovať Palestínu a byť súčasťou revolúcie.“ Jedno je isté – náboženské vymývanie mozgov a huckanie k násiliu na jednej i druhej strane k mierovému urovnaniu určite nepovedie. Zbraň, uniforma a topánky Detských vojakov v Ázii však nevyužívajú iba moslimské krajiny a organizácie. Dokazuje to, že islam nemožno automaticky označovať za náboženstvo, ktoré má „monopol“ na pripravovanie detských bojovníkov. Faktom však zostáva, že zatiaľ čo v islamskom svete je náboženstvo dôležitým faktorom získavania mladých ľudí pre boj so zbraňou v ruke, v ďalších krajinách stoja v pozadí predovšetkým financie, resp. jedlo, oblečenie, sociálna spolupatričnosť. Pre tieto istoty sa dá množstvo detí aj dobrovoľne najať k žoldnierom. Príkladom je Barma či Srí Lanka. Na Srí Lanke bojujú deti v radoch armády Tigrov oslobodenia tamilského ílamu, bojujúcej proti vláde, ktorú držia v rukách Sinhálci. Vedenie organizácie sa v máji 1998 zaviazalo nevyužívať v boji deti do 18 rokov a neprijímať regrútov, ktorí nedovŕšili sedemnásť, no demobilizácia prebieha veľmi pomaly a integrácia do normálnej spoločnosti je ťažká. OSN preto otvorila niekoľko výcvikových stredísk, kde sa prepustení detskí vojaci učia narábať s drevom a jednoduchými mechanizmami, čo by im uľahčilo návrat do bežného života. Pre mnohé deti z chudobného barmského vidieka predstavuje vstup medzi gerilových bojovníkov zásadnú životnú zmenu. Dostanú vlastnú zbraň, uniformu a pár topánok, azda prvých v živote. Pre mnohých z desiatok tisíc mladých bojovníkov bola vzorom súrodenecká dvojica, ktorá ešte donedávna (kým jeden z nich nezomrel) viedla povstalecký oddiel. Podľa údajov organizácie Karen Human Rights Group (KHRG) však detskí vojaci bojujú aj v radoch vládneho vojska. Až 30 percent vojakov údajne tvoria dobrovoľne či násilne odvedené deti vo veku 13 až 17 rokov. V úsilí zvyšovať počet vojakov verbuje štát podľa údajov KHRG aj deväťročné deti a posiela ich po výcviku do prvých línií. Verbovanie napriek zákazu Aj Latinská Amerika sa zmieta v spoločenských krízach a bojoch ozbrojených geríl s vládnymi vojskami. Ani tam nie je dieťa so zbraňou v ruke výnimkou a dá sa povedať, že mladiství ozbrojenci sa vyskytujú na oboch stranách frontu. V Kolumbii bojuje podľa zdrojov Detského fondu OSN (UNICEF) v rámci ľavicových militantných skupín alebo pravicových milícií najmenej šesťtisíc neplnoletých detí. Nájdete ich však aj v susednom Peru či v Mexiku. Organizácia na ochranu ľudských práv Amnesty International (AI) nedávno zverejnila informácie o zneužívaní detských vojakov vládou v Uruguaji, teda v krajine, ktorá inak na zozname štátov využívajúcich mladistvých bojovníkov zaznačená nebýva. Paraguajské zákony síce zakazujú verbovať do armády deti, no vojaci vo veku 12 až 17 rokov sú tu napriek tomu bežným javom – v roku 2000 ich v armáde slúžilo 10 400. Známy je prípad 14-ročného Pedra Centurióna, ktorého zverbovali proti jeho vôli a jeho dokumenty sfalšovali. V septembri 2000 bol počas vojenskej služby zastrelený, no armáda vyhlásila, že spáchal samovraždu a vojaci prinútili matku pred odovzdaním tela podpísať, že nebude žiadať pitvu. Héctora Maciela zverbovali ako 16-ročného, keď armáda sfalšovala podpis jeho matky. V apríli 2001 ho postrelil spolubranec a armáda mu neposkytla potrebnú lekársku pomoc s tým, že jednotka intenzívnej starostlivosti bola príliš drahá. Spomínaní dvaja chlapci patria medzi šiestich brancov mladších ako osemnásť rokov, ktorí zomreli v rokoch 2000 až 2001 za nevyjasnených okolností. Celkovo zomrelo v rokoch 1996 – 2000 pri výkone vojenskej služby 56 chlapcov mladších ako 18 rokov. Kongo, Sierra Leone… Zatiaľ čo na Blízkom východe či v Latinskej Amerike počet detských vojakov klesol, v Afrike vlani dosiahol 120 000 a ďalej rastie. Na čiernom kontinente nasadzujú deti do bojov najčastejšie v Libérii, Sierra Leone a v Kongu, no aj vo viacerých ďalších štátoch najmä rovníkovej Afriky. Tí najmladší majú sotva sedem rokov. V Angole ich využívali obe bojujúce strany v dvadsať rokov trvajúcej občianskej vojne. V Ugande unášajú deti z ulíc a škôl a prevážajú ich do vojenských táborov v Kongu. V tamojších provládnych jednotkách sa nachádza asi pätisíc detských vojakov, nazývaných „kadogo“. Najskôr ich využívajú ako vyzvedačov, no len čo sa naučia používať zbraň, púšťajú ich do boja. Mladiství ozbrojenci bojujú aj na strane povstalcov. Tí sa ich dnes už dokonca sami usilujú odzbrojiť, lebo deti sa vymykajú ich kontrole. Odzbrojenie a reintegráciu detí do spoločnosti sľúbil aj prezident Kabila, no AI pripomína, že zatiaľ zostáva skôr pri sľuboch. Mimochodom, keď Kabilov otec v roku 1996 získal moc, nik nekomentoval fakt, že stál na čele armády, ktorú z veľkej časti tvorili deti. Sierra Leone sa dnes najčastejšie vyskytuje v správach týkajúcich sa detských vojakov. Od mája 2001, keď sa OSN podarilo dohodnúť zastavenie paľby medzi znepriatelenými frakciami, až do augusta sa podarilo odzbrojiť desaťtisíc bojovníkov, medzi ktorými bolo 1240 detí, ktoré sa dnes usilujú integrovať do civilného života. Keď vojna zasiahla miesto, kde býval Ismael Baeh, utiekol ako 14-ročný spolu s priateľmi k sierraleonskej armáde. Po krátkom výcviku im dali pušku a poslali ich do prvej línie v bojoch proti rebelom. Keď ľudia z UNICEF prehovárali veliteľov, aby mladistvých vojakov prepustili, Ismaelov veliteľ súhlasil a dnes 19-ročný chlapec študuje v USA. Nie všetci však mali také šťastie ako on. Občianska vojna, ktorá sa zvrhla na boj o ovládnutie diamantových baní, sa zmenila na divoké vyčíňanie detských gangov, ktoré pod vplyvom drog rabovali, mučili a znásilňovali. Mnohé z takto poznačených detí sa už k normálneho životu zrejme priviesť nepodarí. Cez drogy k zverstvám V už spomínanej Sierra Leone a v Libérii sa povstaleckí vodcovia usilovali oslabiť vôľu detí a prinútiť ich páchať zverstvá aj tak, že chlapcov vešali za nohy na vysoké stromy. Pred bojom velitelia presviedčali deti, aby pili ľudskú krv a zaistili si tak odvahu. Psychológovia tvrdia, že deti nemajú plne rozvinutú osobnosť a svedomie, takže bývajú často horšími vrahmi ako dospelí. Pod vplyvom drog potom stratia akékoľvek zábrany. Libérijský prezident Charles Taylor zásoboval svoje detské bojové oddiely kokaínom a crackom a umožnil im páchať rôzne násilnosti, ba viedol ich aj ku kanibalizmu. Pracovníčke UNICEF v Libérii sa trinásťroční chlapci bez akýchkoľvek výčitiek svedomia chválili ako rozrezali brucho tehotnej žene, či ako odtínali hlavy dedinčanom a nosili ich nabodnuté na koloch. Vo vojnách sú zneužívaní nielen chlapci, ale aj dievčatá. Tie sa nestarajú len o varenie či pranie, ale mnohé prideľujú pre potešenie dospelým mužom, alebo im tiež dávajú do rúk zbraň. Mladé dievča zo Sierra Leone uniesli z rodnej dediny, keď malo 14 rokov. Jeho život sa riadil podľa nálad rebelov. „Keď sa povstalci smiali, smiali sme sa aj my, keď sa im nedarilo, bili nás a jedli sme, len keď to oni uznali za vhodné,“ spomína si a je rado, že sa mu po dvoch rokoch podarilo utiecť. Ďalšie dievča uniesli spolu so súrodencami vojaci do výcvikového tábora, kde ho naučili zabíjať a poslali bojovať proti ugandskej armáde. Dnes má len pätnásť rokov, ale hromadu skúseností, ktoré v normálnom živote zrejme neuplatní. Slovensko v hanbe Mladiství vojaci sa v našich predstavách spájajú len s rozvojovými krajinami, no realita je iná. Aj vyspelé, rozvinuté krajiny využívajú deti v armáde a bránia sa, keď ich nútia zvýšiť vek pre odvádzanie regrútov. Keď UNICEF v roku 1999 žiadal také civilizované štáty, ako sú USA, Veľká Británia, či Francúzsko, aby povolávali do armády len mládež nad 18 rokov, dočkal sa odmietnutia. Bojovať a zabíjať oficiálne mohli donedávna aj mladiství v talianskych, belgických, portugalských, írskych a rakúskych ozbrojených silách. Vo vojne v Perzskom zálive a v boji o Falklandy boli medzi mŕtvymi aj 17-roční britskí vojaci. Tretina britských regrútov nedosahuje 18 rokov, takže v armáde Jej veličenstva je okolo šesťtisíc nedospelých vojakov. Londýn už súhlasil, že vojaci, ktorí majú menej ako 18 rokov, sa nebudú zúčastňovať na operáciách mierových síl, no medzi sedemsto britskými vojakmi v operácii NATO v Macedónsku bol vo výsadkárskej jednotke aj sedemnásťročný Craig Sewell. Koalícia na zastavenie využívania detských vojakov dúfa, že NATO zosúladí svoju politiku s OSN a bude dodržiavať minimálny vek 18 rokov aj pre vojakov v mierových misiách… Pred týždňom vstúpil do platnosti Opčný protokol k Dohovoru o právach dieťaťa zakazujúci, aby sa osoby mladšie ako 18 rokov zúčastňovali na nepriateľských vojenských akciách (predtým mohli mať len 15 rokov). Protokol totiž ako desiata krajina pred troma mesiacmi ratifikoval Nový Zéland, čím sa splnila podmienka na uvedenie dokumentu do platnosti. Protokol ratifikovalo už aj Česko a ďalšie známe krajiny, no naša Národná rada ostala v hanbe. Tým, že dokument dosiaľ neratifikovala, pripája sa Slovensko mlčky k tým, ktorí podporujú využívanie detí v armáde.
