Sú špinaví a zarastení, sú však slobodní a častokrát aj zmierení so svojím životom. Tak, ako tuláci, o ktorých písaval Maxim Gorkij vo svojich románoch a poviedkach. S úplnou ľahkosťou, z ničoho nič opustia miesto svojho momentálneho „bydliska“ a zakorenia na chvíľu o desiatky až stovky kilometrov na inom mieste, na inej stanici, alebo pri inom kontajneri. Sú to „deti revolúcie“ a každému sú na obtiaž, každý by sa ich najradšej zbavil.
„Domovské právo“ pre bezdomovcov
Komu je to príjemné, ak si dáte v Bratislave na Miletičovej klobásu, alebo v Prahe na nádraží „buřt“ a vidíte, ako vás pozorujú hladné oči človeka bez domova a ako ten človek s napätím očakáva, že všetko nedojete, nedopijete alebo nedofajčíte. Spomenul som Prahu aj preto, lebo počet našich bezdomovcov pravdepodobne o niečo narastie. Tam na magistráte sa už celkom vážne rozhoduje o tom, že, Praha bude trpieť na svojom teritóriu už iba vlastných bezdomovcov. Znamená to, že tých mimopražských, teda aj slovenských ľudí bez domova budú vracať do vlastných regiónov a teda aj vlastných krajín. Navrhol to námestník primátora, poslanec za ODS Ivan Kabický a argumentuje hlavne tým, že v tridsiatych rokoch minulého storočia sme tu už mali tzv. domovské právo. Je to dosť presvedčivý argument, pretože podľa pánov z ODS, pokiaľ viem, nemôže byť nič zlého na tom, čo tu bolo za čias Masaryka.
O zavedení „domovského práva“ budú potom musieť pouvažovať napr. aj na magistráte v Trnave, pretože ako píše Nota Bene, tu zasa zaznamenali väčší počet bezdomovcov z Čiech. O kriminálnikoch, zlodejoch, násilníkoch, prostitútoch a prostitútkach sa až tak nehovorí, pretože títo sa o seba vedia postarať a majú aj strechu nad hlavou.
Smutno je človeku na duši pri pohľade na „deti revolúcie“, ku ktorým sa ich matka „revolúcia“ zachovala tak nezodpovedne. Zrodila a opustila ich, tak ako rodia a opúšťajú deti krkavčie matky. A pritom aj títo ľudia v 89. s nadšením štrngali kľúčmi a mrzli na námestiach. Uverili, že: „Ak nám bude ťažko, pomôže nám Kňažko.“
Poslušné a dobré „deti revolúcie“
Máme však aj iné „deti revolúcie“, no k tým už bola ich matka oveľa štedrejšia. Dostatočne štedrá k ním bola aj dosluhujúca vláda Ivety Radičovej. Neviem, podľa akých kritérií hodnotili ministri tejto vlády „zásluhovosť“ svojich pracovníkov, no určite nie podľa toho, koľko je u nás nezamestnaných, koľko máme ľudí bez domova… Ak by mali vo svojich kritériách aj takéto celkom prirodzené ukazovatele, určite by nemohli na vianočných a novoročných odmenách vyplatiť pre tzv. svoje „piliere“ až 28 miliónov eur. A to ešte nikto nespočítal, aké odmeny si poodnášali starostliví oteckovia a mamičky z radov nominantov, ktorí sa pousádzali v tých najlukratívnejších korytách v tomto štáte.
Prípad Gorila iba potvrdzuje to, čo ľudia dávno tušili a čo už vlastne aj svätý Augustín povedal – za každým miliónom je hriech alebo zločin. Je to o ľuďoch, ktorí nikdy nebudú mať dosť, pretože im priam diabol našeptáva do uší… Ešte, ešte… aby si mal viac ako tí ostatní… Už teraz je to zaujímavé čítanie, hotový „besceler“, v ktorom sa pohybujú opičky, opice i gorile. Dokonca už i Gorily so striebornými chrbtami…
O živote na ulici z prvej ruky
O svojich skúsenostiach zo života s „deťmi revolúcie“ sa prekvapujúco rozpísal Peter Sorák vo svojej práve vychádzajúcej knihe Pouličný diviak. Kniha vychádza prostredníctvom Trio Publishing, je o bezdomovcoch a jej garantom je známy slovenský spisovateľ Daniel Hevier. Zrodil sa nový Maxim Gorkij, ktorý sa stal uznávaným klasikom aj preto, že dokázal zaujímavo a presvedčivo písať o ľuďoch bez domova?
Peter Sorák, strávil na ulici ako bezdomovec desať rokov. Najčastejšie sa pohyboval po uliciach starého mesta v Bratislave, kde ponúkal okolo idúcim Nota Bene. Teraz napísal knihu o bezdomovcoch, ku ktorým sa ich matka „revolúcia“ zachovala ako veľmi zlý rodič. Oveľa horšie, ako k tým, ktorých mená zatiaľ iba figurujú v spise Gorila. Už teraz však s mimoriadne veľkým ohlasom vo verejnosti.
Na snímke: Graffiti v podchode na Trnavskom mýte v Bratislave.
Foto: Emil Polák
