„Spoločné hodnoty“ a „globalizácia“ sú dva kľúčové pojmy, ktorými sa od určitého času robí politika vo svete a rozpráva o nej ako takej. Ten, kto s týmto svetom aspoň čiastočne vychádza, alebo kto prináleží ku kultúrnemu a politickému establishmentu, toho oslovia tieto výrazy. Ten, kto obidva termíny vo všeobecnosti odmieta alebo ich dnešnú formu kriticky vyhodnocuje, nachádza sa v opozícii k dnešnému oficiálnemu svetu. Preto možno oba termíny pokladať za svojský lakmusový papierik, na základe ktorého sa odlišuje „dobro“ od „zla“, „modernosť“ od „spiatočníctva“ a to spôsobom, ktorým sa etabluje priama cesta k bipolárnemu teroru postoja: Kto nie je za mňa, je proti mne. The World We ´ra In (Svet, v ktorom žijeme) nazval svoju knižku britský publicista Will Hutton (London Warner Books, 409 strán), ktorá vyšla v máji roku. Autor, ktorého možno len ťažko upodozrievať z ľavičiarstva, poukazuje na to, že svet sa nedá vysvetľovať dvoma jednoduchými heslami. Pomocou mnohých faktov a argumentov triezvo analyzuje stav, v ktorom kľúčové termíny „globalizácia“ a „spoločné hodnoty“ zakrývajú podstatné črty našej skutočnosti. Sedem najdôležitejších tém zhŕňa autor do siedmich téz: Rozdielne „spoločné hodnoty“ Na jednej strane existujú spoločné hodnoty, ktorými sa vyznačuje západná kultúra ako napríklad vláda zákona práva, demokracia, náboženská sloboda alebo myšlienka, že podnikanie je dobrou formou hospodárenia. Na druhej strane existuje množstvo prominentných politických vyhlásení a mediálnych prezentácií v USA a Európe, v ktorých sa verejný život vyznačuje rozličnými hodnotovými orientáciami. Po prvé, je to chápanie vlastníctva, ktoré je v Európe viazané na sociálne záväzky. Táto idea je podstatným znakom feudálneho vlastníctva, katolíckej sociálnej doktríny a socialistických teórií. V Spojených štátoch znamená vlastníctvo zdôvodnenie osobnej nezávislosti a prináleží neobmedzene nadaným a schopným jedincom. Táto neobmedzenosť je legitimizovaná „vôľou Božou“ a je súčasťou americkej sociálnej mytológie. Vláda a najvyšší súd majú za úlohu dohliadať na slobodu vlastníkov. Druhou odlišnosťou je výklad platnosti spoločenskej dohody. V európskej tradícii sa týka všetkých občanov. V jeho duchu sa vyžaduje starostlivosť o slabých a núdzové prípady. Z toho vyplývajúce prerozdeľovanie protirečí v USA základnému mýtu a považuje sa za zločin „proti prirodzenosti“ človeka. Zištnosť patrí medzi cnosti, lebo vedie k nárastu bohatstva aj chudobných. Tretí rozdiel sa týka výkladu verejnej sféry, ktorý je všetkým európskym krajinám spoločný. Pojem res publica zahŕňa celý verejný sektor a vzťahuje sa na všetky verejné záležitosti. Aj táto myšlienka funguje dnes v USA len veľmi obmedzene – na rozdiel od svetovej hospodárskej krízy v 30. rokoch (Rooseveltov New Deal), ktorá sa skončila Reaganovou érou na začiatku 80. rokov. Globalizácia znamená amerikanizáciu Pre Huttona globalizácia rozhodne neznamená štandardnú predstavu, ktorá sa rozšírila v posledných dvadsiatich piatich rokoch a etablovala pádom Berlínskeho múra: Nemožno ju pokladať v duchu výkladu Antonyho Gidennsa za prirodzený dôsledok pokroku a revolucionizácie komunikačných a informačných technológií alebo liberalizácie finančných trhov. Globalizácia nie je jednoducho „tu“, ale je výsledkom politicky motivovaného a riadeného procesu. Čoraz častejšie počuť názor, že je poháňaná hospodárskymi záujmami vybraných sektorov americkej ekonomiky. Hutton poukazuje pritom na zodpovedajúce rozhodnutia politických inštitúcií. Problémom zostáva skutočnosť, že USA sa v tomto procese musia opierať o partnerov. Často ide o EÚ a jej členské štáty. Pravidlá tohto partnerstva boli určené začiatkom 80. rokov v tzv. washingtonskom konsenze. V tomto zmysle má platiť pre všetky vlády sveta (1) monetárna stabilita, (2) liberalizácia trhov a (3) privatizácia štátneho sektora. Úloha štátu je týmito procesmi značne oslabená a redukuje sa na garanciu dodržiavania práva a poriadku. Tieto požiadavky sa nachádzajú po prvýkrát sformulované v manifeste amerického konzervatívneho združenia Business Round Table. Späť k zakladajúcemu americkému mýtu Hodnoty, ktoré dnes formujú globalizáciu, majú preto veľmi málo spoločného so staršími alebo mladšími liberálnymi spoločenskými teóriami alebo tradičnými európskymi predstavami o hodnotách. Hutton poukazuje na to, že dnešné americké hodnotové predstavy vychádzajú z postojov prvých osadníkov v USA. Tie po roku 1945 pre dnešnú duchovnú klímu prerozprával a upravil z Nemecka pochádzajúci filozof Leo Strauss (1899-1993) a potom harvardský filozof Robert Nozicek. Hospodárske východiská sformuloval neskorší nositeľ Nobelovej ceny Milton Friedman a Friedrich A.v. Hayek. Politicky najčitateľnejší nositeľ ideológie nového konzervativizmu bol republikánsky kandidát na prezidenta Barry Goldvater. V roku 1964 utrpel zdrvujúcu porážku proti zástupcovi demokratov Lyndonovi Johnsonovi. Jeho nasledovníci, Ronald Reagan a George Bush starší a George W. Bush mladší, sa už na základe tohto programu a jeho pák vedeli dostať k moci. Globalizácia konzervativizmu Kritickému pozorovateľovi sa vnucuje otázka, ako je vôbec možné, že sa táto konzervatívna ideológia mohla presadiť bez väčšieho odporu – v USA pri pôvodne liberálnych demokratoch a v Európe dokonca u vybraných sociálnodemokratických strán a bývalých komunistov v podobe programu tretej cesty. Aj Clinton sa hlásil v roku 1996 k programu tzv. tretej cesty, keď zdôvodňoval nevyhnutnosť odbúravania sociálnych výdavkov. Hutton vysvetľuje víťazné ťaženie amerického konzervativizmu koncom koalície medzi sociálno pokrokovými demokratmi zo Severu a sociálne otvorenými, ale černošskej časti obyvateľstva rovnaké práva upierajúcimi demokratmi z Juhu. Rozpor vypukol v momente, v ktorom jeden demokratický prezident podpísal v roku 1964 Civil Rights Ackt. Lyndon Johnson si dobre uvedomil dôsledky podpísania tohto aktu a komentoval ho slovami: „Týmto krokom stratila Demokratická strana celý Juh“ (Hutton, s. 88). Dôvod, prečo stavajú sociálni demokrati a ľavicové strany na konzervatívnom globalizme v Európe, skúša Hutton vysvetliť na príklade Veľkej Británie nasledujúcim spôsobom: Tony Blairovi išlo podľa Huttona v tretej ceste predovšetkým o to, aby vo voľbách úspešný model Margarety Thatcherovej obsahovo modifikoval a upravil pre ďalšie využitie v nasledujúcom desaťročí. Voliči ho nasledovali však v domnení, že je jednoznačným konkurentom konzervatívcov. Blair, ktorý sa cíti fit aj v teórii, je pevne presvedčený, že britský a európsky kapitalizmus sa nemôže ďalej vyvíjať bez impulzov amerického hospodárstva. Preto sa pokúša spojiť ináč nespojiteľné hodnotové systémy: konzervativizmus amerického razenia a európsku sociálnodemokratickú tradíciu. Podľa Huttona je to nesplniteľné predsavzatie. Mnohí iní politici ako bývalý šéf rakúskych sociálnych demokratov Viktor Klima ho pritom nasledovali. Skutočne presvedčivú odpoveď na otázku, prečo sa západoeurópske elity vzdali dôležitých európskych hodnôt, však v Huttonovej knižke nenájdete. Namiesto nej ponúka pesimistickú prognózu konca tretej cesty. Neatraktívny úspechy Hutton opisuje na základe množstva príkladov, že americkému konzervatívnemu kapitalizmu pripisované úspechy buď neexistujú, alebo sú pre Európu neatraktívne. Síce možno o USA povedať, že sú krajinou neuveriteľne veľkého zhodnocovania bohatstva, no chudobným kvapne z neho pramálo, pričom k nim pribúda čoraz viac príslušníkov strednej vrstvy. Takto je napriek flexibilite pracovného trhu sociálna mobilita menšia než v krajinách EÚ s ich mnohokrát odsudzovanými „rigorozitami“ sociálneho štátu. Ďalej známa požiadavka maximalizácie shareholder value (burzová hodnota akcie) ako dominantného cieľa podnikania je pre zhodnocovanie ľudského kapitálu a podporu inovačných síl v spoločnosti nepodstatnou veličinou. Obidva posledne menované faktory však predstavujú nevyhnutné podmienky na dlhodobý úspech podnikania. Chýrna americká burza menej financuje rozširovanie produkcie ako finančné operácie, ktoré umožňujú preberanie firiem a koncernov. Pritom sa viac ako v polovici prípadov ich hodnota skôr zmenšuje, než zväčšuje, ak už nehovoríme o stratách pri kapitalizácii akcií v posledných dvoch rokoch pri prepadoch výmenných kurzov. Hutton demonštruje túto skutočnosť na príklade zániku inovačnej sily koncernu Boeing a jej rozvoja v prípade airbusov, ktorú tu reprezentujú dva prototypy rozličných organizácií podnikania v Európe a v USA. V ešte stále dominujúcom vnímaní skutočnosti sú, žiaľ, porovnateľne dobré výsledky zo strany USA preceňované a zlé zo strany Európy podceňované. Podľa britského žurnalistu Huttona sú Tony Blair a jemu podobní zástancovia konzervatívnej globalizácia podľa amerických pravidiel obeťami selektívneho vnímania skutočnosti. Toto vnímanie sa kryje s tým, ktoré vyjadruje permanentnú a hegemoniálnu prevahu americkej kultúry pre každého občana a súčasne sa prezentuje obyčajný „common sense“ ľudí zdola. Za európsky kapitalizmus Hutton vyzdvihuje oproti deštrukčnému americkému konzervativizmu ideu európskeho kapitalizmu. Ten sa vyznačuje spoločnými hodnotami, ktoré sa odlišujú od amerického chápania skutočnosti. Vymenujme ich ešte raz: vlastníctvo, ktoré je sociálnym záväzkom, chápanie spoločenskej zmluvy, ktorá viaže a týka sa všetkých občanov, a verejná sféra, v ktorej sa má rokovať a rozhodovať o všetkých verejných záležitostiach. Neexistuje ani jeden dôvod, prečo by tieto hodnotové postoje nemali existovať aj naďalej. Globalizácia na americký spôsob a podľa amerických pravidiel nezodpovedá osvieteneckému rozumu ani sa nekryje s európskou tradíciou, nech ide o konzervatívne, kresťanské, liberálne alebo sociálnodemokratické pramene. Pritom je dôležité, aby sa idea verejnej sféry nezamieňala mechanicky so socializmom. Európsky socializmus sa pokúsil monopolizovať pre seba a vybranú elitu ľudí pojem res publica. Zmiešanie socialistických cieľov s verejnými záujmami ako takými viedlo k diskreditácii oboch veličín. USA a EÚ – konflikt na obzore Doteraz sa Európa vrátane väčšiny politikov Európskej únie mechanicky prispôsobovala predstavám a odporúčaniam, ktoré uprednostňovali globalizáciu podľa amerických pravidiel. Z tohto uhla pohľadu sa americká ekonómia považuje za „bench mark economy“ (ukážkovú trhovú ekonomiku). Hutton navrhuje zásadný obrat v kurze transatlantických vzťahov a čo je dôležité, bez antiamerického sentimentu. Podľa jeho názoru by mala Veľká Británia prehodnotiť svoj stratégiu special realtions (zvláštnych vzťahov) k USA a rozhodovať viac v prospech Európy. Naproti tomu je príznačné pre dnešnú atmosféru, že Margareth Thatcherová odporúča vystúpenie z EÚ súčasne so vstupom do Severoamerickej zóny voľného obchodu NAFTA. Na záver: Hutton patrí medzi prvých európskych prominentov, ktorý sa odvažuje nahlas predpovedať konflikt s USA (nesmelé náznaky možno už nájsť v práci Helmuta Schmidta Sebazdôraznenie Európy, Mníchov 2000). Táto prognóza vychádza z možnosti úspechu v tomto súboji napriek všetkým pesimistickým analýzam a to prevažne z jedného dôvodu: Ani najmocnejšia vojenská a hospodárska veľmoc sveta si v globálnom svete nevystačí sama. Spojené štáty americké sú odsúdené na kooperáciu s partnermi, ak chcú zostať naďalej úspešnou silou v hre civilizácií. V izolácii bez nich sa ani USA nedokážu celosvetovo presadiť. (To je súčasne téza najnovšej práce Josepha S. Neya Jr., The Paradox of American Power – Paradoxy americkej moci, Oxford 2002). USA potrebujú EÚ, zdá sa, ešte väčšmi než neexpanzívni Európania USA. Otázky, ktoré Hutton nastoľuje, patria medzi najťažšie v moderných dejinách transatlantických vzťahov. Preto možno odporúčať jeho prácu všetkým politicky mysliacim ľudom a súčasne ju pokladať za pokus o znovuobsadenie stratených pozícií v ideových zápasoch sociálnodemokratických a zelených strán v Európe.
