Česká spoločnosť nedávno zaznamenala ďalšie úsilie politickej reprezentácie potlačiť kritický hlas masovokomunikačného prostriedku. Ako to už v našom postkomunizme chodí, politická moc nemôže cenzurovať priamo, ale usiluje sa aspoň vyhrážať. To je aj prípad premiéra Miloša Zemana a Respektu.
Fakty sú veľavravné. Šéfredaktor tohto politicko-spoločenského týždenníka Petr Holub sa v úvahe všeobecne zamýšľal nad korupciou v demokratickom štáte. Pritom sa opieral o myšlienkové dedičstvo Alexise de Tocquevilla. V článku správne vyvodil, že demokratické prostredie môže za určitých okolností smerovať k utváraniu korupčného prostredia. Zároveň má však toto prostredie mnoho mechanizmov ako proti úplatkárstvu bojovať.
Keď premiér prestrelí…
Podľa Holuba sa kabinet Miloša Zemana, a je úplne jedno, či úmyselne alebo neúmyselne, správa korupčne, a to „najmladším Březinom začínajúc a najstarším Grégrom končiac“. Pozornému čitateľovi neuniklo, že šéfredaktor nikoho z korupcie neobvinil, iba ministrom vyčítal skutočnosť, že tvoria v krajine neprehľadné prostredie. Podpredseda Zemanovho kabinetu Pavel Rychetský vyhlásil, že „všetci členovia sa cítia poškodení na svojej cti“. Sám premiér na tlačovej konferencii povedal, že ministri budú žalovať Respekt za urážku svojej dobrej povesti. Česť jedného politika má prísť na desať miliónov korún, čo spolu predstavuje 170 miliónov. Dôvodom takej vysokej čiastky je premiérovo prianie, aby Respekt „konečne zanikol“.
Stosedemdesiatmiliónové „bolestné“ však nepredstavuje reálnu požiadavku. M. Zeman, ako býva jeho zvykom, značne prestrelil a po niekoľkých dňoch sa ukázalo, že viacerí ministri individuálne žaloby podávať nebudú (museli by zložiť kauciu štyristotisíc korún) a uspokoja sa s trestným oznámením, ktoré podá kabinet ako celok. Podľa odborníkov, pokiaľ by niektorí z členov vlády uspel, je relevantná čiastka za ospravedlnenie rádovo desaťkrát nižšia. Pravdepodobne ide o blamáž a najdôležitejším poznatkom na celom prípade je to, že nám politici odhalili charakter svojho myslenia. No najhoršie skončil premiér. Politik jednoducho nemôže rozhodovať o tom, ktoré noviny môžu vychádzať a ktoré nie.
Dobrá reklama
Zatiaľ najviac si mädlia ruky v Respekte, ktorému vláda urobila dobrú reklamu a zadarmo. Veď na emaily začali v ČR prichádzať správy o potrebe podporiť Respekt, samozrejme, objednávkou predplatného. Okrem toho sa v českej spoločnosti otvorila veľmi dôležitá téma, akou korupcia nepochybne je. Dá sa očakávať, že nielen redaktori tohto týždenníku, ale i mnoho kolegov z iných redakcií, zoberú slová politikov vážne a začnú im dokazovať, že sa skutočne v mnohých prípadoch správali korupčne. Neznamená to, že by sa ministri nechali podplácať, ale skôr, že v niektorých prípadoch nevypísali výberové konanie, prípadne, že za partnera štátu vybrali nevhodný či podozrivý subjekt. Tak je tomu napríklad pri deblokáciách ruského dlhu. Ten má sprostredkovať švajčiarska firma, ktorá podľa všetkému nemá ani kanceláriu či sekretárku. Český štát sa môže v tomto prípade stať obrovskou pračkou na špinavé peniaze, veď ide o mnohomiliardové položky.
Žaloba na Respekt však nie je iba záležitosťou vnútropolitickou. Na podobné neprístojnosti upozornila minulý týždeň vládu aj Európska komisia. Jej stanovisko si prečítame v každoročnej správe, ktorá hodnotí tu-ktorú kandidátsku krajinu. Okrem toho, na Zemanove výhražné slová prišlo i upozornenie z amerického Kongresu. Podobne ostro sa vyjadrila Svetová asociácia novín. Newyorský Výbor na ochranu novinárov ústami výkonnej riaditeľky Ann Cooperovej zase odkázal: „Premiér Zeman musí pochopiť, že kritika vládnych činiteľov je samou podstatou demokratickej diskusie, a preto nie sú súdne procesy v Českej republike namieste.“ (Mf Dnes, 26. 10. 2001) Zdá sa teda, že M. Zeman urobil Respektu dobrú reklamu a svojej vláde zlé meno nielen v Českej republike, ale i vo svete.
Na adresu Respektu premiér ešte dodal: „Nikomu nebránim, aby sa živil odpadkami, ale pre mňa je téma Respektu v podstate odpadkovou témou.“ Jeden z ministrov dokonca týždenník označil za bulvár. A to napriek tomu, že sa na trhu nedávno objavil bulvárny denník Super, ktorý posunul novinársku etiku o niekoľko poschodí nižšie.
Kamienok do mozaiky
Úsilie umlčať novinárov, podmaniť si politicko-mocensky otvorený priestor slobody slova, sprevádza postkomunistické krajiny od roku 1989. V Českej republike prišlo v tomto ohľade k niekoľkým takýmto pokusom, pričom v prvej polovici 90. rokov išlo o akúsi samoreguláciu či autocenzúru, ktorá mala podobu neskrývanej podpory jedinej správnej transformačnej stratégie. Až pádom Klausovej vlády v roku 1997 prišlo k pomerne radikálnej a dobre viditeľnej zmene. Novinári sa profesionalizovali a teraz sú oveľa kritickejší ako predtým. Taktiež verejnosť pochopila, že sloboda slova a politická moc sú dve oblasti vo vzájomnom protiklade. Svedčí o tom napríklad mohutná podpora redaktorom Českej televízie na prelome minulého a tohto roka.
Zemanov pokus „zlikvidovať“ nezávislý týždenník je tak jedným z kamienkov v mozaike prechodu k demokracii. Pravdaže, všetky demokratické inštitúcie fungujú, ale citlivá hranica slobody slova doposiaľ nie je určená. Ide o beh na dlhú trať a každý prípad, keď sa štátna administratíva pokúša získať vplyv v masovokomunikačných prostriedkoch, nás posúva o niekoľko rokov späť. Občianska spoločnosť musí politikov z tohto priestoru vyviesť tak ako v prípade ČT či Respektu. Pre Zemanov postoj v tejto kauze demokratické zahraničie kritizovalo českú vládu a tým aj celú republiku. Premiér tak dal dôvod na to, aby občanov ČR stále považovali za nedospelých. Slovinský autor Drago Jančar sa výstižne opýtal: „Čo to tam v tom postkomunizmu vlastne vyvádzajú?“ Zdá sa, že túto otázku nám budú klásť ešte dlho.
