„Tak nám už diktujú aj choroby,“ povedal strýko Pytlíček tónom, ako keď pani Müllerová oznamovala Švejkovi známu zvesť o atentáte v Sarajeve.
„A ktože je taký smelý?“ spýtala sa tetka Kahanková s folklórnym prízvukom.
„Nuž,“ pokračoval strýko, „tu počúvam, že chorobnosť u nás je väčšia, ako sú normy Európskej únie, a že sa teda budeme musieť prispôsobiť.“
„I ja som tak počula,“ pripustila Kahanková, „lenže to sa netýka chorobnosti, ale zhromažďovania liekov. Ľudia si dajú napredpisovať medikamenty, ktoré vôbec nepotrebujú, a potom ich skladujú ako kvasenú kapustu.“
„Uznávam, že je to skutočne zlozvyk,“ povedal strýko. „Na jednej strane treba znižovať spotrebu liekov, na druhej strane náš farmaceutický priemysel padá na kolená. I Slovakofarma sa chystá prepúšťať. A to mi je čudné, pretože pre trh platí zásada ponuky a dopytu, čiže by sme vlastne mohli byť radi, keď ľudia kupujú lieky.“
„Lenže zvýšená spotreba sa, samozrejme, netýka domácich výrobkov,“ konštatovala Kahanková. „Ide o drahé zahraničné preparáty, na ktoré štát dopláca.“
„Štát, ten sa má,“ povzdychol si Pytlíček. „Okamžite si nájde páky na to ako ľuďom zatrhnúť plytvanie. A my, obyčajní občania, takéto páky nemáme. Platíme a nevieme, za čo. I tak si myslím, tetka, že to plytvanie liekmi je celonárodná schizofrénia, ktorá k nám dolu prichádza od vlády. Len si všimnite, ako sa každý usiluje vytunelovať svoju funkciu, vyťažiť z nej maximum, lebo napriek optimistickým rečiam nikto nevie, čo bude zajtra. Občan si teda povie – vy si zhromažďujte peniaze, nám nechajte aspoň možnosť robiť si zásoby liekov. Pre prípad, že bude najhoršie.“
„Váš pesimizmus je známy,“ povedala pohŕdavo Kahanková. „A pritom som hlboko presvedčená, že všetka bieda spočíva v tom, že ľudia zabudli na desatoro božích prikázaní.“
„Mimochodom, tetka, viete, prečo to desatoro platí už dve tisícročia?“ spýtal sa strýko a hneď aj vysvetlil: „Nuž, preto, lebo ho neprerokoval a neschválil náš parlament. Keby sa tak bolo stalo, mali by sme dnes už niekoľkotisíc noviel desatora. Takže niektoré prikázania by sa tam vôbec nedostali.“
„Napriek tomu už možno ani všetci ľudia desatoro nepoznajú,“ trvala na svojom Kahanková.
„Súhlasím s vami,“ povedal Pytlíček. „Veľmi často sa pozerám na udalosti v susednom Česku, ktoré plne potvrdzujú vaše úvahy. Napríklad len toť nedávno bol celý národ vzrušený, keď policajti lapali utečeného väzňa Kájínka. Boli by odvolávali všetkých funkcionárov zo všetkých možných postov. A dnes, keď je Kájínek opäť za mrežami, vznikajú občianske združenia za jeho oslobodenie. Všetci zabudli na to, že tohto človeka odsúdili za vraždu. No, rozumiete tomu, tetka?“
„Nechápem iba to, prečo vás tak veľmi vzrušujú práve udalosti v Česku,“ rozhorčovala sa Kahanková.
„Lebo tam sú o čosi pred nami,“ vysvetľoval Pytlíček. „Nuž mi to pripomína tklivý nápis na náhrobných kameňoch: Kde ste vy, tam sme boli i my, kde sme my, tam raz budete i vy. A to sa mi zdá veľmi, veľmi poučné. Aj skľučujúce.“ –
