Demokraciu môžeme ponúkať, ale nie nanucovať

Luboš Kropáček (1939) orientalista a afrikanista, profesor na Filozofickej fakulte Karlovej univerzity je autorom viacerých kníh o islame. V posledných rokoch vydal knihy Duchovní cesty islámu (1992, 1998), Islámsky fundamentalismus (1996), Blízky východ na přelomu tisíciletí (1999), Islám a Západ – historická paměť a současná krize (2002). Literární noviny s ním hovorili o islame, západných hodnotách a príčinách dnešného medzicivilizačného napätia. V médiách sa čoraz častejšie objavuje spojenie „vojna v mene západných hodnôt“. Čo pokladáte za západné hodnoty? – Najušľachtilejšie západné hodnoty celkom jasne sformuloval Svätý otec Ján Pavol II. Zdôraznil, že nijaké krviprelievanie a nijaká vojna, hoci preventívna, nie je pre kresťanov správnou cestou. Západné hodnoty vyjadrili aj tí, čo vlani udelili Nobelovu cenu mieru americkému prezidentovi Jimmy Carterovi. Západné hodnoty sme si vlani pripomenuli aj pri 40. výročí uzmierenia Nemcov a Francúzov. Odveké nepriateľstvo dvoch národov sa premenilo na užitočnú mierovú spoluprácu. To sú ozajstné západné hodnoty. Možno ešte západnú civilizáciu stotožňovať s kresťanstvom? – Dnešný Západ je skôr postkresťanský. Európanstvo, ak mu prisúdime aj istý duchovný obsah, musí stáť na dvoch veľkých pilieroch, na ktorých bolo budované: odkaz antickej civilizácie a odkaz biblický, najmä kresťanský. Na tom by nemala nič meniť ani silná sekularizácia Západu. Čo si myslíte o perspektíve zrážky civilizácií, o ktorej sa čoraz častejšie hovorí? – Nemyslím si, že je takáto vojna nevyhnutná. Ľudia majú vždy možnosť voľby: ísť do vojny alebo ju odmietnuť. K lepším stránkam našej západnej civilizácie patrí snaha o dialóg s ľuďmi z iných kultúrnych okruhov, ktorý prináša možnosť vzájomného obohacovania. Je správne a osožné preberať recepty z arabskej, čínskej či indickej kuchyne, alebo niektoré hudobné impulzy, ale táto postmoderná hravosť by mala mať aj hlbšiu dimenziu. Moderná veda dokázala, že všetci ľudia sú rovnakí. Nepáčia sa mi umelé bariéry medzi civilizáciami, pretože všetky vychádzajú zo zastaraných predstáv. Huntingtonov obraz sveta je teda falošný? – Samozrejme. Odmietam predstavu vojny civilizácií. Jeho „Zrážka civilizácií“ je však najmä varovaním. Bohužiaľ, jeho slávna esej a kniha zapôsobili ako predpoveď, ktorá sa napĺňa. Ak spochybníte silu nejakej banky, môže zbankrotovať, hoci bola zdravá. Ľudia začali očakávať, že sa stane niečo zlé, pritom to vôbec nebolo nevyhnutné. Dobrý historik nikdy nehovorí, že niečo bolo nevyhnutné. Pravdepodobné, to áno, ale nie nevyhnutné. Odmietam pojem vojna či zrážka civilizácií. Dnešný svet taký nie je. Svetová civilizácia je len jedna. Jej problémy pociťujeme všetci, i keď na rozličných úrovniach. Napríklad: hrozí nám nedostatok vody. Do roku 2025 budú mať dve tretiny ľudstva problémy s dostupnosťou zdrojov pitnej vody. Rovnako ekológia či korupcia: zápasia s nimi všetky civilizácie. Stali sa celosvetovými javmi. Kde sa berie nepriateľstvo, ktoré podchvíľou vzbĺkne medzi Západom a svetom islamu? – Z nepochopenia, z prejavov arogancie. Ich prekonávanie je ťažké, lebo sa do nich premieta celá historická skúsenosť. Súčasné napätie medzi svetom islamu a Západom sa vníma ako zásadný rozdiel medzi dvoma civilizáciami. Je chybou obviňovať moslimov, že ich nenávisť voči Západu korení v nenávisti k jeho slobodám. To nie je pravda. Moslimovia obyčajne kritizujú niektoré naše výstrednosti. Kritizujú niektoré prvky zneužívania slobody, nie slobodu ako takú. Keď hovorím o názore moslimov, nemám na mysli extrémistov. Al-Káida je naozaj nepriateľské, uzavreté zoskupenie, zamerané proti Amerike a všeobecne aj proti kresťanstvu. Čo moslimom na západnej spoločnosti prekáža najväčšmi? – Niektorí moslimskí kritici hovoria, že Západ sa vzdal biblického piliera svojej identity a vracia sa k akémusi novopohanstvu. Taký Rambo má v sebe málo kresťanského, je to skôr Achilles. Moslimovia hovoria, že Západ si voľká v prometeovskom velikášstve, zatiaľ čo oni sa stále hlásia k odkazu Abraháma, ctia si poriadok Boží, na čo Západ zabúda, a slobodu, ktorá je sama osebe dobrom, zneužíva práve preto, lebo stratil morálny základ, na ktorom môže byť človek slobodným. Spomeňme si na Dostojevského, ktorý nás upozornil, že ak niet Boha, potom je všetko dovolené. Na Západe je čoraz viac ľudí, ktorí žijú podľa zásady: mne je všetko dovolené. Moslimovia Západu vyčítajú, že snahu žiť podľa mravných pravidiel premôže neraz pudovosť. Západ moslimskému svetu zasa vyčíta, že z jeho pôdy často vyklíči terorizmus. – Začiatok nového tisícročia bol z tohto ohľadu veľmi nešťastný. Udalosti z 11. septembra 2001 spôsobili nárast napätia aj vo všetkých moslimských krajinách. Absolútna väčšina moslimov teroristov odsúdila, ale veľmi ich bolí, že ich náboženstvo a hodnoty sú pranierované ako prameň, z ktorého sa rodí terorizmus. Napokon, terorizmus vyklíčil aj v Európe, v Írsku či v Nemecku. Podarí sa niekedy prekonať bremeno negatívnej historickej skúsenosti? – Som optimista. Tých konfrontácií však v minulosti bolo naozaj veľa. Posledná fáza týchto konfrontácií, kolonializmus, dodnes Arabov a ďalších moslimov roztrpčuje. Nesúhlasím s Fukuyamom, ktorý tvrdí, že moslimovia nedokážu stráviť dve sklamania: frustráciu z toho, že si voči Západu nedokázali uchovať tradičnú kultúru, a rozčarovanie, že sa ani po osvojení výdobytkov modernej civilizácie nedokázali stať v celosvetovom kontexte rovnocennými partnermi. Je to komplex menejcennosti? – Moslimovia sú presvedčení o svojej morálnej prevahe. Podľa nich Západ prechádza obdobím morálneho úpadku. Poukazujú na to, že mešity sú plné dospelých mužov, zatiaľ čo na Západe chodia do kostolov zväčša iba staré babky. Na svete je 1,3 miliardy moslimov, takže rôznosť názorov je pochopiteľná. Mnohí majú k Západu mimoriadne vľúdny prístup, želali by si, aby sa niektoré západné hodnoty, napríklad myšlienka ľudských práv, uplatňovali aj u nich. Máme právo hodnotiť arabský svet podľa našich, západných kritérií? – Máme, ak to naše hodnotenie povedie snaha porozumieť druhému, ak sa pritom budeme usilovať o dobré susedské vzťahy… Nesmieme však vychádzať z nepodložených predsudkov a z pocitu nadradenosti. Aké predsudky máte na mysli? – Zoberte si filmovú tvorbu. Na Západe sa šíri islamofóbia podobnými prostriedkami ako antisemitizmus. Ak sa v hollywoodskych, ale aj iných filmoch, ktoré niekedy vidím v televízii NOVA, objaví nejaký Arab, okamžite viete, že je to darebák. Také falšovanie reality môže mať náramne nebezpečné dôsledky. V Amerike sa táto islamofobická tendencia vo filmovej produkcii skúma. Znalci rozlíšili tri B. Ak sa na plátne objaví Arab, potom je to buď boháč-bilionár, alebo bomber, teda terorista, alebo človek obľubujúci belly dancers, teda brušné tanečnice. To je stereotyp, ktorý pomocou poklesnutej kultúry formuje náš pohľad na Arabov a moslimov vôbec. Takéto stereotypy sú však veľmi nebezpečné, lebo niekedy dokážu vyvolať hotovú psychózu. Islamofóbiu a antimoslimizmus by sme mali zo spoločnosti slušných ľudí vykázať tak ako antisemitizmus. Po rozplynutí antagonizmu kapitalizmus/socializmus derú sa do popredia hlbšie, civilizačné a kultúrne rozpory… – To je nešťastný prvok vývoja. Ľudia asi naozaj majú v sebe potrebu ustavične sa vymedzovať proti nejakému nepriateľovi. Moslimovia si už na prelome 80. a 90. rokov všimli, že sa do prázdneho rámu po komunizme dosadzuje islam. Nemýlili sa. Huntington to do istej miery teoreticky zdôvodnil. V angličtine sa slovo islamofóbia objavilo v roku 1991. Po vojne v Perzskom zálive v roku 1991 sa začali čoraz častejšie objavovať predstavy, že zo sveta islamu môžu vzísť aj ďalšie hrozby a tie sa potom najrozličnejším spôsobom zveličovali. Demokracia je jednou zo základných hodnôt západnej civilizácie. Veríte, že sa dokáže prirodzene presadiť aj v moslimskom svete? – Istá nádej tu je. Podľa mojich analýz sa moslimský svet v 90. rokoch naozaj týmto smerom uberal. V arabských i iných moslimských štátoch som postrehol istý pokrok smerom k demokracii, väčšej otvorenosti, väčšej slobode médií, k väčšiemu presadzovaniu sa žien vo verejnom živote. Demokracia sa však nesmie ponúkať ako západná koncepcia, pretože to by ju do istej miery zdiskreditovalo. Väčšina moslimov neobľubuje západné pojmy, uprednostňuje radšej pojmy z Koránu. Demokracia v ich ponímaní sa niekedy skrýva pod pojmom šúrá. Šúrá je pojem z Koránu, ktorý znamená hľadanie riešenia rokovaním. V Koráne sú miesta, kde Boh chváli moslimskú obec za to, že svoje problémy rieši poradami. Na základe toho vznikli a vyvíjajú sa aj niektoré inštitúcie. Viaceré moslimské autority pripravujú pôdu pre demokraciu tak, že pre ňu hľadajú zdôvodnenie v islamskej tradícii, dokonca aj v Koráne. V poslednom čase sa šíria názory, že Západ by mal na seba zobrať zodpovednosť a neokúňať sa, hoci násilím, zdemokratizovať svet. – Nie je to velikášstvo? Ide o to, ako chceme demokraciu šíriť. Ak sme presvedčení, že ten náš model by mohol poslúžiť celému svetu, potom máme právo ho ponúkať, ale najmä metódou nasledovaniahodného príkladu. Nezabúdajme, že naša životná úroveň stojí na určitom množstve zdrojov a miere konzumu, pričom by nebolo únosné, aby sa k rovnakej životnej úrovni dopracovalo šesť miliárd ľudí. Zdroje našej planéty to jednoducho neumožňujú. Razantnejší zásah Západu v mene demokracie by ju mohol zdiskreditovať. Demokracia musí vyrastať z vnútorných potrieb a úprimných želaní a cítenia obyvateľov tej-ktorej krajiny. Máme plné právo naše hodnoty – demokraciu či ľudské práva – ponúkať a predvádzať, v čom sú ich prednosti, ale určite nie nanucovať. To však nevylučuje, že by sme ich v niektorých prípadoch nemohli účelovo previazať napríklad s nezištnou hospodárskou pomocou. Text bol uverejnený aj v Literárních novinách