„Viete, čo je demokracia, tetka?“ spýtal sa bez prípravy strýko Pytlíček. „To je systém, v ktorom sa hlupáci dostávajú k moci slobodnou voľbou.“
A čo je potom podľa vás totalita?“ ozvala sa tetka Kahanková.
„Nuž,“ filozofoval ďalej strýko, „to je zas systém, keď sa rovnakí hlupáci ujímajú moci násilím. V oboch prípadoch okamžite prijímajú spleť zákonov, ktoré im umožnia kodifikovať hlúposť takpovediac celoplošne.“
„Podľa vás teda nemá ľudstvo prakticky žiadnu šancu,“ konštatovala tetka.
„Ľudstvo nikdy nemalo žiadnu šancu,“ povedal strýko. „Celé jeho dejiny sú poznamenané iba možnosťou voľby medzi menším a väčším zlom. Zbytočne si preto špiníme do vlastného hniezda a sporíme sa, ktorý -izmus je najlepší.“
„Ale veľakrát sa v dejinách prejavila vôľa ľudu,“ ohradila sa Kahanková.
„Nepoznám prázdnejší pojem, ako je vôľa ľudu,“ povedal Pytlíček. „Ľud vždy uplatňuje tú vôľu, ktorú mu nanútia jednotlivci, a potom sa prispôsobí, lebo ľud tvoria ľudia a ľudia chcú predovšetkým žiť. A žiť znamená prispôsobiť sa.“
„Viem, že narážate na november 89,“ začala soptiť Kahanková. „Tie desaťtisíce ľudí na námestiach vás nepresvedčili, že tam skutočne išlo o vôľu ľudu?“
„Nepresvedčili ma presne tak, ako dnes mnohých rýchlokvasených pravičiarov nepresviedčajú námestia v roku 48,“ dôvodil strýko. „A čo sa týka tej skutočnej vôle ľudu, nuž ja to vidím tak, že v novembri 89 chodilo na námestia možno sto, možno päťstotisíc ľudí. A čo tých zvyšných štrnásť a pol milióna, ktorí tam nikdy neprišli? Aká bola ich vôľa? Ak bola opačná, mohli ju v tom hučiacom, skandujúcom a rozhnevanom dave uplatniť?“
„Nevracajme sa tak ďaleko do histórie,“ povedala tetka, „pozrime sa len na situáciu okolo Českej televízie. Nazdávate sa vari, že tisíce ľudí, ktorí demonštrujú za slobodu vo verejnoprávnej inštitúcii sú len akýmsi hlučiacim davom?“
„Neskoro, tetka, neskoro,“ povedal Pytlíček. „Hučať a kričať bolo treba dávno predtým – keď sa tvorila česká televízna rada na straníckom princípe. Takáto rada nemôže, samozrejme, zvoliť riaditeľa inak, ako zas len na straníckom princípe. Ale vtedy všetci držali zobáky a hrali sa na demokratov. Napokon, našim českým susedom vyhovuje skákať z jednej strany barikády na druhú a naopak. Čokoľvek sa tam udialo, vždy to dotiahli až do patologickej krajnosti, či to bolo ľavičiarstvo, alebo pravičiarstvo, päťdesiate roky, alebo reštitúcie, socializmus, alebo dnešný antikomunizmus.“
„Nemôžete však poprieť, že práve demokracia poskytuje možnosť ľuďom slobodne vyjadriť svoj názor,“ oponovala Kahanková.
„Priznám sa, tetka, že dnes už vlastne ani neviem, čo je to demokracia,“ povedal strýko Pytlíček. „Stále som si totiž naivne myslel, že pod týmto pojmom sa skrýva striktné dodržiavanie zákonov. A dnes ma sám český pán prezident presviedča, že litera zákona a jeho duch nie sú to isté. Je to vlastne trúchlohra, keď napríklad v prípade Českej televízie je jediným spôsobom dodržiavania demokracie boj za odvolanie demokraticky zvoleného riaditeľa. A opäť až do patologickej krajnosti.“
„Ja by som to charakterizovala tak,“ zavŕšila debatu tetka Kahanková, „že hlupáci, ktorí sa dostali k moci slobodnou voľbou, sa stávajú rovnocenní hlupákom, ktorí získali moc násilím, a prijímajú zákony, aby si túto moc udržali, takže ľudia nie sú povinní tieto zákony dodržiavať, ale tvoria si vlastné zákony, z čoho vzniká chaos. A práve to je tá demokracia.“
