Súčasní držitelia štafety vládnej moci zvyknú kritizovať svojich predchodcov okrem iného za to, že do všetkého podsúvali ideológiu. Do týchto hriechov Smeru-SD zaraďujú odhalenie jazdeckej sochy Svätopluka na Čestnom nádvorí Bratislavského hradu, či aj jeho samotnú rekonštrukciu.
Predseda parlamentu Richard Sulík, samozrejme, nijakú ideológiu vo výkone svojej funkcie nepripúšťa. Preto poveril mladú historičku Marínu Zavackú, ktorá sa orientuje najmä na obdobie totalitných režimov v minulom storočí, aby viedla odbornú komisiu, ktorá má posúdiť, či si vládca Veľkej Moravy zaslúži stáť, či presnejšie sedieť na vzpínajúcom sa koňovi pred našou najvýznamnejšou národnou pamiatkou. Pravdu povediac, možno by si demokratická verejnosť od Zavackej prečítala zásadné stanovisko ku chystanému uloženiu urny Stanislava Mečiara, síce talentovaného literárneho kritika a historika v 40. rokoch minulého storočia, ale fanatického činovníka Hlinkovej gardy a jedného z ideológov HSĽS v čase, keď sa fašizovala, na Národnom cintoríne v Martine.
Macošsky k Bratislavskému hradu
Mimochodom, druhá Dzurindova vláda mala k Hradu nad Dunajom až taký macošský vzťah, že ani v čase ekonomického rastu neschválila jeho nevyhnutnú rekonštrukciu. Napriek tomu, že všetky prípravné projekty už boli dávno spracované (za milióny korún) a vážne hrozilo, že nedodržaním niekoľkokrát presúvaného termínu sa bude musieť začať s pokusmi o opravu rokmi zdevastovaného paláca od nuly. Keď Ficova vláda a NR SR pod vedením Pavla Pašku (Smer) rekonštrukciu o päť minút dvanásť rozbehla, opozícia hovorila o zakonzervovaní Hradu ešte tesne pred júnovým voľbami, keď väčšina reštauračných prác už finišovala. Zrejme sa chcela zapáčiť voličom v krajoch mimo hlavného mesta rovnako ako pred piatim rokmi pri debatách o dostavbe novej budovy Slovenského národného divadla (podľa vtedajšieho ministra financií Ivana Mikloša by z neho bolo najlepšie urobiť obchodno-zábavné centrum). Opozícia demagogicky tvrdila, že pre financovanie obdobných „megalomanských“ stavieb trpí zvyšok Slovenska a miestna kultúra. Ako ukázali volebné výsledky, paradoxne s touto pseudologikou pravica nezabodovala ani tak na vidieku, no najmä medzi Bratislavčanmi. Ale ich špecifikum predstavuje kapitolu samu od seba. V súčasnom koaličnom partnerovi Sulíkovi našla „tradičná“ pravica aj v tomto smere nového spojenca. Jeho v podstate prvá samostatná tlačovka na poste predsedu Národnej rady SR (tá je správcom celého hradného areálu) sa konala priamo na stavbe i so spochybňujúcimi rečami o postupe rekonštrukcie za asistencie ironických poznámok novinárov, ktorí inak obdivujú, ako sa všade v zahraničí mimoriadne starostlivo stavajú k popredným architektonickým pamiatkam.
Deň otvorených dverí v novembri
Jedným z ďalších „určite nie“ ideologických aktov Richarda Sulíka je zmena termínu Dňa otvorených dverí NR SR. Už dlhé roky sa organizoval 1. septembra pri príležitosti štátneho sviatku Dňa ústavy. Od tohto roku sa bude konať až v novembri – na Deň boja za slobodu a demokraciu. „Udalosti 17. novembra priniesli našej krajine po desaťročiach komunistickej nadvlády slobodu a demokraciu,“ vysvetľuje Sulík svoje rozhodnutie. „Tento deň považujem za jeden z najvýznamnejších v našich novodobých dejinách. Nebyť odhodlania ľudí bojovať za svoje ideály by dnes ani náš parlament nebol skutočným reprezentantom vôle ľudu.“ O tom sotvakto pochybuje, ale pripomínanie si novembrových udalostí v posledných rokoch nadobudlo celkom iný charakter. Uskutočňovali sa zhromaždenia občanov s kultúrnych programom na námestiach, odborné konferencie i medzinárodné stretnutia s významnými českými občianskym aktivistami a neskoršími politikmi na prelome 80. a 90. rokov minulého storočia. Spomínalo a z postupu rokov i hodnotilo zväčša v blízkosti miest, kde sa pred 21 rozhodovalo o našej budúcnosti. Sulík akoby si chcel dodatočne zabezpečiť svoj podiel na Nežnej revolúcie, ktorú prežíval v nemeckej emigrácii.
Prečo nie prvý september?
Deň otvorených dverí, keď si návštevníci môžu prezrieť novú i starú budovu parlamentu, ako aj Hrad, priamo so 17. novembrom 1989 nesúvisí. Na pôdu Slovenskej národnej rady sa dramatické udalosti dostali až sekundárne. Za jej nového predsedu zvolili vtedy ešte člena vedenia KSS Rudolfa Schustera, rady poslancov sa menili až postupnou kooptáciou nových ľudí. A pravdupovediac, vtedy sa ešte rozhodovalo o zásadných veciach štátu v Prahe, vo Federálnom zhromaždení a na Hradčanoch. SNR zažila svoju „občiansku“ revolúciu až po májových voľbách v roku 1990 a „národno-štátotvornú“ v lete 1992. Práve 1. september 1992 bol vyvrcholením týchto snáh. Po júlovej deklarácii o nezávislosti sa v priestoroch SNR doťahovali práce na Ústave SR, v historickej budove na Župnom námestí sa o tomto základnom zákone rodiaceho sa štátu hlasovalo a 3. septembra ho slávnostne podpísali v Rytierskej sieni Bratislavského hradu. Nová budova parlamentu na hradnom návrší má s novembrom 1989 spoločné len toľko, že ju v postrevolučných mesiacoch ešte ako rozostavanú neodôvodnene označovali za komunistické monštrum. To im však nebránilo, že ju – hádam za jednu korunu – ponúkali americkému miliardárovi maďarského pôvodu Georgeovi Sorosovi na projekt Stredoeurópskej univerzity, ktorá napokon logicky zakotvila v Budapešti. Zhodou okolností aj Marína Zavacká na nej študovala.
Strata poslaneckej pamäte
Mnohí súčasní reprezentanti štátnej moci sa na september 1992 neradi spomínajú. Poslanci za KDH ako jeden muž hlasovali proti prijatiu Ústavy. Viacerí vtedajší kresťanskí demokrati, vrátane Mikuláša Dzurindu a terajšieho podpredsedu NR SR Milana Horta, neskôr založili dnešnú SDKÚ-DS. Proti samostatnosti Slovenska sa ešte rigoróznejšie stavali občianski pravičiari, ktorí sa pred 18 rokmi pre svoju roztrieštenosť nedostali do parlamentu. Neskôr sa popridávali do Demokratickej strany, prípadne potom aj do SDKÚ-DS – napríklad Ivan Mikloš, či súčasní činovníci OKS. Tesne pred konečným hlasovaním o Ústave SR zo sály zdupkali poslanci za Együttélés a MKDH, ktorí sa v roku 1998 zlúčili v SMK a dnes ich spolu so zástupcami OKS nájdeme v parlamentom klube strany Most – Híd. Vždy, keď sa začína diskutovať o nejakom novom štátnom sviatku a redukcii tých terajších, pravica ukazuje na 1. september. Jednoducho, nestal sa ich obľúbeným historickým predelom. Následnú ideologizáciu tohto sporu prekrývajú argumentmi o škodlivej nadmernosti počtu dní pracovného voľno pre slovenskú ekonomiku. O to, že sviatkoch „svätých“ máme v našom kalendári viac než dosť, sa liberáli ani nezavadia. Akoby aj, keď ich zabetónovali medzinárodnou zmluvou s Vatikánom.
Obyčajný obchod
Do jednej záležitosti však Sulík ako predseda SaS dozaista neťahá ideológiu – do dohadovania sa so štyrmi neposlušnými poslancami z občianskeho združenia Obyčajní ľudia. Rokovania o podpore vládneho programu boli zrejme veľmi prozaické. V pondelňajšej televíznej debate priznal hlavný vyjednávač okolo vládneho programu za SaS, „učiteľ, filozof, cestovateľ a v poslednej dobe stále viac aj politik“ Martin Poliačik na otázku, či si matovičovcov chceli zaistiť vysokými funkciami v štátnych úradoch, odvetil, že rozhodne nie, lebo Obyčajní ľudia ich ponuky odmietli. Tak kto tu zase kupčí s poslancami? Stačilo, aby sa čo len jeden „odborník“ z mediálne sledovaného štvorlístka stal, povedzme, generálnym riaditeľom Úradu práce, sociálnych vecí a rodiny, a vládna koalícia by si zabezpečila istú väčšinu 76 hlasov v parlamente. V parlamente, ktorý bude po novom otvárať svoje brány občanom 17. novembra.
