Degeši alebo Tretí svet za humnami

Šéfredaktor internetového portálu Pravé spektrum Lukáš Krivošík v jednej z diskusií naznačil, ako si predstavuje riešenie rómskeho problému. Vlastne degešského. Nazýva ich totiž „degeši, lebo podľa mňa nie všetci Rómovia sú rovnakí. Vždy sú výnimky, poznám aj pár takých, a vždy sa snažím hodnotiť človeka ako jednotlivca, nie ako súčasť skupiny. Preto používam pomenovanie degeš, lebo Rómovia, čo žijú v osadách na východnom Slovensku, sú zdegenerovaní geneticky, kultúrne, ekonomicky i spoločensky.“ Nuž, s „degešmi“ by sa pravicový intelektuál veľmi nehral. „Predstav si takúto vec,“ píše. „Skupina Rómov na východe Slovenska kradne zemiaky. Ak sa majiteľ postaví na odpor, ešte ho inzultujú. Prečo by nemal majiteľ políčka mať právo zastreliť takýchto páchateľov? Keby sa raz ráno niekde na východe objavil strom, na ktorom by viseli dvaja obesení degeši s nápisom ‚sme zlodeji zemiakov‘, neveril by si, aký výchovný efekt by to malo. Takýto exemplárny príklad by pre socializáciu Rómov urobil viac než všetci úradníci pani Orgovánovej.“ Ľahostajnosť väčšiny To, čo L. Krivošík bez obalu napíše (a vie si to ideologicky zdôvodniť, lebo nerovnosť je pre neho prirodzená vec a vlastníctvo je posvätné), si veľká časť občanov Slovenska šepká (aj bez ideológie). Charakteristický pohľad na Rómov to však nie je. Lenže nie našťastie. Slovo, ktoré najlepšie opisuje postoj Slovákov k Rómom, je totiž „ľahostajnosť“. Chudobu a zaostávanie Rómov nevnímame ako svoj problém. „Veď si za to môžu sami, keby prestali kradnúť, začali by pracovať a prestali by natŕčať ruky smerom k štátu, teda k nám ostatným, čoskoro by sa sami mali lepšie.“ Verejnosť nechce Rómom pomáhať, lebo „pomoci už dostali mnoho a efekt žiadny. Dajte Rómom byt, zdevastujú ho. Dajte im peniaze – hneď ich minú. Je to zbytočná námaha.“ Ľahostajnosť sa mení na záujem len v extrémnych situáciách, ako bola rómska rabovačka začiatkom roku 2004. Rómsky problém nás zaujíma iba ako problém našej osobnej bezpečnosti, inak je nám to šuma-fuk, ak máme citovať klasika. Čo hovoria čísla Nuž ale problém je tu, bez ohľadu na to, že majorita i menšina nevedia nájsť cestu von. A posúďme sami, či je rozumné problém, ktorého rozsah je vzhľadom na veľkosť a potenciál Slovenska obrovský, ignorovať. Podľa čerstvého sociogeografického mapovania rómskych osídlení má na Slovensku trvalé bydlisko 320-tisíc Rómov. Okrem toho sa odhaduje, že niekoľko desiatok tisíc Rómov migruje v rámci republiky i medzi Slovenskom a Českom. Z tých 320-tisíc približne polovica žije integrovane v rozptyle medzi majoritnou populáciou. Ostatné rómske komunity žijú buď koncentrovane vnútri obcí a miest (168 osídlení), na ich okraji (338 osídlení) alebo priestorovo oddelene (281 osídlení). Spolu 149 osídlení označili sociológovia ako segregované. Nachádzajú sa na okraji alebo mimo obce/mesta, nemajú dostupný vodovod a podiel nelegálnych obydlí je vyšší ako 20 percent. Podľa sociologičky a ministerky práce, sociálnych vecí a rodiny Ivety Radičovej „v týchto osadách žije asi 30-tisíc ľudí, ktorým treba poskytnúť urýchlenú pomoc.“ V 46 osadách nie je takmer žiadna infraštruktúra. Sú bez vodovodu, kanalizácie, plynu či asfaltovej prístupovej cesty. Väčšina z nich sa nachádza v Prešovskom a Košickom kraji. Trvalý pobyt má v nich 6 355 obyvateľov. V týchto osadách je podľa Radičovej „urgentné zasiahnuť a nenechať ľudí zahynúť“. Na východe blízko k ukrajinským hraniciam našli dokonca 12 osídlení s asi 500 obyvateľmi, ktoré nemajú ani elektrinu. Splnomocnenkyňa vlády pre rómske komunity Klára Orgovánová hovorí, že niektoré rodiny tam „žili v silážnej jame, nikto o nich nevedel, deti nechodili do školy“. Pražská správa Takmer tretina obydlí v rómskych osídleniach je nelegálna. Najčastejšie ide o chatrče. Tvoria takmer 16 percent všetkých obydlí a býva v nich 14 percent obyvateľov rómskych osídlení. V osídleniach, ktoré sú mimo obce či mesta, tvoria bývajúci v chatrčiach dokonca 21 percent z celkového počtu obyvateľov týchto osídlení. Podľa správy, ktorú vlani vypracovala pražská pobočka Medzinárodnej organizácie pre migráciu, sa zhoršuje zdravotný stav najmä detí, dojčenská úmrtnosť je trojnásobne vyššia ako slovenský priemer. Klesá návštevnosť detských lekárov, tí dokonca odpúšťajú poplatky za ošetrenie, rodičia však väčšinou nemajú peniaze ani na predpísané lieky a recept. Zhoršuje sa situácia „pomerne stabilizovanej vrstvy Rómov, ktorí boli s predreformnými dávkami schopní dobre hospodáriť a udržovať životný štandard na pomerne prijateľnej úrovni.“ Pri niektorých skupinách nadobúda situácia podobu „humanitárnej katastrofy“. Najčastejším zdrojom živobytia sú aktivačné práce, ktoré však podľa organizácie neplnia úlohu „aktivácie pri hľadaní zamestnania“ a nie je ich dosť pre všetkých. Časté sú práce pre spoluobčanov, zber druhotných surovín, ktorý prerastá do krádeží. V lete sa zbierajú lesné plody alebo sa ľudia uchyľujú ku krádežiam na poliach. V mestách prehľadávajú kontajnery. Pasivita politikov Nemali by sme akceptovať, že na dnešnom Slovensku je čosi také možné. Oprávnene nás zaujímajú katastrofy v iných krajinách, ale biedu „tretieho sveta“ máme v rómskych osadách. Je zbytočné robiť z Rómov obete systému a nevšímať si ich vlastný podiel viny. Ale kto verí, že spoločnosť sa okrem rastu prosperity má zaoberať aj svojím spravodlivým usporiadaním a dodržiavaním základných sociálnych štandardov pre všetkých občanov, nemôže svoj postoj zastaviť pri kritike dosahov vládnych reforiem na strednú vrstvu. Aspoň niečo sa robí. Postupne sa buduje infraštruktúra v rómskych osadách, mnoho aktivít sa vykonáva v oblasti terénnej sociálnej práce. Zdá sa však, že liečba je pomalšia než vývoj choroby. Projekty Orgovánovej úradu sú limitované dôležitosťou, akú vlády rómskemu problému prikladajú. Chýbajú „veľké“ politické riešenia, ktoré by v demokratickom systéme mali byť doménou politických strán. Nie sú, pretože rómsky problém je politicky kontraproduktívna agenda. Jeho koncepčné riešenie voliči neocenia a keby sa navyše dozvedeli, že je spojené s veľkými verejnými investíciami a teda redistribúciou zdrojov od majoritného obyvateľstva k Rómom, stretlo by sa to s ich nevôľou. Potrebné zásadné riešenia Treba sa vyrovnať najmä s dlhodobou nezamestnanosťou Rómov, ktorá podľa odborných odhadov predstavuje 80 percent celkovej dlhodobej nezamestnanosti u nás. Bez práce je až 90 percent Rómov. Nízke vzdelanie ich robí priam nezamestnateľnými. Preto je v ich prípade tlak štátu s heslom „pracovať sa oplatí“ nedostatočný. Pre nekvalifikovaných ľudí práce niet, čo nevyriešia ani zahraničné investície do postihnutých regiónov. Najväčšie problémy sú s mladými Rómami, ktorí nikdy nepracovali (na rozdiel od starších Rómov, ktorí v tzv. reálnom socializme prácu mali). Je teda potrebné zvýšiť vzdelanie Rómov, zaviesť inštitúty typu internátnych škôl, k čomu opäť treba nájsť motivačný mechanizmus („poslať deti do škôl sa oplatí“). V súčasnosti však štát zrejme nemá inú šancu ako v nejakej forme sám zamestnať nekvalifikovaných Rómov (čo určite trhá uši funda mentalistickým zástancom voľného trhu). Druhou kapitolou „veľkého riešenia“ sú rómske osady a osídlenia. Úsilie o zásadnejší prístup by nemalo viesť k schematickému prístupu typu „rómske kibuce“ z dielne ANO. Tento koncept paušálne počítal s vybudovaním veľkých centrálnych budov v 620 rómskych osídleniach, kde by sa mal sústrediť rómsky spoločenský život. Rómske osídlenia sú pestrejšie. Ide najmä o to, kde zobrať zdroje na nevyhnutné infraštruktúrne projekty a ako garantovať, že sa v rómsky komunitách stretnú s pozitívnou odpoveďou. Prínosy investícií do rómskych komunít musia byť merateľné, inak sa pre ne nenájde dostatočná podpora verejnosti. Autor je analytik Fair Analyses