„Zmyslom daní je získať prostriedky pre potreby štátu,“ vyhlásil nedávno Václav Klaus, svojho času stelesnenie ponovembrových ekonomických reforiem. Nemalo by zmysel rozberať toto ďalšie zo série „hlbokých nedorozumení“, keby sa u nás neschyľovalo k daňovej reforme a keby jej tvorcovia svojou makroekonomickou jednorozmernosťou, ale i mediálnym obrazom radikálnych „reformátorov“ nepripomínali pána profesora. Nie, dane nemajú samy osebe zmysel – sú len prostriedkom. Prostriedkom na napĺňanie funkcií štátu. A v tom je zásadný rozdiel. Iné je, keď sa na daňovú sústavu dívame ako na systém účtovných pravidiel, ktoré majú nakoniec, priamo či nepriamo, viesť k požadovanej vyzbieranej sumičke, a iné zasa je, keď sú dane prostriedkom na realizáciu politiky štátu, keď tento môže nimi nielen získavať financie na činnosti vo verejnom záujme, ale rôznym zdanením podporovať či utlmovať konkrétne aktivity, mierniť sociálne napätie, ovplyvňovať spotrebu vybraných služieb či tovarov a pod. Základom prezentovanej daňovej reformy majú byť čo najjednoduchšie počty (veď s tými má Miklošov tím beztak problémy – usudzujúc aspoň podľa diery v tohtoročnom rozpočte, a to ešte nepredviedli nijaký veľký reformný manéver). Ich vyjadrením má byť číslo 19 – výška rovnej dane a rovnakej DPH. Pytagorejskú číselnú harmóniu narúšajú len komické dve desatinky pri 19,2-násoboku životného minima odpočítateľného od daňového základu. Takéto jednoduché počty síce na jednej strane systém zjednodušia, no na druhej strane vedú k oslabeniu štátu, ktorý sa tým dobrovoľne vzdáva prirodzených nástrojov presadzovania rôznych dimenzií štátnej politiky (sociálnej, ekologickej, vzdelávacej, kultúrnej atď.), a súčasne im chýba „decentralizačný rozmer“ potrebný na úspešnú reformu štátnej a verejnej správy. Odôvodniť takúto reformu nie je vôbec jednoduché. Zjednodušenie a sprehľadnenie daňovej sústavy by iste uvítali poctiví daňovníci, no odklon od progresívneho zdaňovania už hovorí o inom ako o zjednodušovaní. Zvlášť v spoločnosti, ktorá ešte nedávno otvorene a doteraz latentne koketuje s milionárskou daňou. Na pomoc si reformátori vzali všetky možné a najmä nemožné argumenty: voľne zamieňajú reálne (= reálne odvedené) peniaze s teoretickou daňovou povinnosťou, účelovo vyťahujú domáce či zahraničné štatistické dáta, presúvajú diskusiu do kabalistických polôh (20/20 či 19/19, 16/19, 19/16 a pod.), žonglujú pojmami ako rovnosť a spravodlivosť. No a, samozrejme, všetkým sľubujú nižšie (priame) dane. Ale na zníženie spotreby štátu im už síl akosi neostalo, a tak, keď si to celé v pokoji spočítame, vyjde nám, že nejde o nič iné ako o obyčajné prerozdelenie daňového zaťaženia v prospech najvyššej príjmovej vrstvy – čo je styčný bod viacerých, inak značne chaotických a nekoordinovaných reforiem. Môj syn občas hráva počítačovú hru, ktorej cieľom je vybudovať prosperujúce mesto. Stavia domy, ulice, infraštruktúru. Kontroluje rozpočet a občas pritom mení i dane. Keď ich zvýši, ozve sa piskot, keď ich zníži, zaznie sitkomový aplauz. Vysoké dane zle, nízke dobre. A keď hra nevyjde a mesto zbankrotuje, nijaký problém, stačí ju pustiť odznovu. Koľkí z nás uveria, že je to také jednoduché?
Menu
Menu
Menu
