Prezident Viktor Juščenko odovzdal 11. januára vnukovi Stepana Banderu posmrtné ocenenie jeho deda ako hrdinu Ukrajiny za „obranu národnej idey a boj za samostatný ukrajinský štát“. Tento krok vyvolal v Rusku ostrú kritiku. Oficiálna tlačová agentúra vyhlásila, že banderovci „majú na svedomí veľa zločinov, medzi nimi aj vyvraždenie viac ako stotisíc Poliakov, Čechov a Židov v západnom Volynsku“.
V niektorých slovenských a českých médiách sa naopak objavili názory, ktoré Banderu a jeho Ukrajinskú povstaleckú armádu hodnotili skôr kladne, ako bojovníkov proti Sovietskemu zväzu a za slobodu Ukrajiny. Pritom obraz ich zločinov na východnom Slovensku mal byť iba účelovým propagandistickým skreslením v 50. rokoch minulého storočia.
Stepan Andrijovič Bandera sa narodil 1. januára 1909 ako jeden z potomkov gréckokatolíckeho kňaza v obci Staryj Uhriv na území Haliče, ktorá bola vtedy súčasťou Rakúsko-Uhorska. V roku 1927 dokončil štúdium na gymnáziu. O dva roky na to sa stal členom Organizácie ukrajinských nacionalistov, ktorá bojovala za samostatnosť Ukrajiny. Pričom sa neštítila ani teroru. Banderu v roku 1934 odsúdili za spoluúčasť na atentáte na poľského ministra vnútra na trest smrti, ktorý mu neskôr zmiernili na doživotný žalár. Z väzenia ho na jeseň 1939 prepustili Nemci, ktorí okupovali územie Poľska.
Rozkúskovaná Ukrajina
Územie obývané Ukrajincami bolo až do konca 18. storočia rozdelené medzi Rusko a Poľsko. Režimy v oboch monarchiách považovali Ukrajinci za svoj národný útlak. V rokoch 1772 až 1795 sa pre zmenu Poľsko postupne rozkúskovalo medzi Rusko, Prusko a habsburskú monarchiu. Väčšina Ukrajincov sa ocitla v ruskom samoderžaví. Paradoxne najlepšie podmienky na kultúrny rozvoj mali na území ovládanom Habsburgovcami, ktorého centrom sa stalo mesto Ľvov. V Rusku sa ukrajinčina pokladala iba za dialekt ruského jazyka. O Ukrajincoch sa dokonca muselo hovoriť ako o Malorusoch, nie ako o Ukrajincoch. Po prvej svetovej vojne bolo niekoľko pokusov založiť samostatný štát. Napríklad v novembri 1918 vznikla Západoukrajinská ľudová republika, ktorú však po krátkom čase obsadili poľské vojská. Na území bývalého cárskeho Ruska existovala do februára roku 1919 Ukrajinská ľudová republika. Potom pod názvom Ukrajinská sovietska socialistická republika bola krajina formálne samostatná do decembra 1922, keď sa stala zväzovou republikou Sovietskeho zväzu.
Milióny obetí hladomoru
Násilnú kolektivizáciu poľnohospodárstva sprevádzal strašný hladomor v rokoch 1932 a 1933, pri ktorom zahynulo niekoľko miliónov ľudí. Jedným z jeho dôsledkov bol značný posun etnickej východnej hranice Ukrajiny na západ. Napríklad na tradičnej Kubáni už Ukrajinci nežili. Súčasťou novovzniknutého československého štátu sa na necelé dve desaťročia stala Podkarpatská Rus. Úrady uznávali, že sa časť miestneho obyvateľstva považovala za Rusov, časť za osobitné etnikum Rusíni, ale ako sa ukázalo, väčšina sa považovala za Ukrajincov. Po mníchovskom diktáte na jeseň 1938 získalo autonómiu nielen Slovensko, ale aj Zakarpatsko. V marci 1939 vyhlásilo samostatnosť nielen Slovensko, ale aj Zakarpatská Ukrajina. Lenže nemeckí nacisti (napriek prosbám tamojšej vlády o pomoc) dovolili, aby toto územie okupovalo horthyovské Maďarsko. Osud tohto pokusu o ukrajinskú samostatnosť však ukrajinských nacionalistov nevaroval – stále dúfali, že ich plány o samostatnú Ukrajinu Adolf Hitler podporí.
Falošné nádeje, sklamané očakávanie
V roku 1920 vznikla v Prahe Ukrajinská vojenská organizácia (UVO). Neskôr sa presunula do Berlína, kde úzko spolupracovala s nemeckou rozviedkou. Hlavným heslom UVO bolo „Ukrajina Ukrajincom bez Rusov, Poliakov a Židov“ a za tento cieľ mala „bojovať do poslednej kvapky krvi“. Jej činnosť sa sústreďovala predovšetkým na územie západnej Ukrajiny, ktoré bolo vtedy súčasťou Poľska. Varšavská vláda postupovala voči Ukrajincom mimoriadne kruto, napríklad na protesty Ukrajincov a Bielorusov zareagovala vypaľovaním ich dedín. Na svetovom kongrese Ukrajincov vo Viedni v roku 1929 vznikla Organizácia ukrajinských nacionalistov (OUN), ktorej vojenskou zložku mala byť UVO. Medzi popredných činiteľov organizácie patril Stepan Bandera, Andrej Melnyk, Mikola Lebiď a Roman Šuchevyč. Po tom, čo sa v Nemecku dostali k moci nacisti, niektorí lídri ukrajinských nacionalistov sa domnievali, že keď vypukne vojna medzi Nemeckom a Sovietskym zväzom, vznikne vďaka víťazstvu nacistov samostatná Ukrajina. Asi nečítali Hitlerovu knihu Mein Kampf, kde jej autor hovoril, že územie východných Slovanov sa stane nemeckým životným priestorom a že Nemci nebudú germanizovať ľudí, ale pôdu. Východných Slovanov teda čakala fyzická likvidácia. Keď nacisti po útoku na Poľsko oslobodili Banderu z väzenia, OUN sa rozdelila na dve krídla – na prívržencov Stepana Banderu a podporovateľov Andreja Melnyka. Podľa niektorých historikov bol Melnyk voči Nemcom poslušnejší, kým Bandera sa vraj usiloval o väčšiu nezávislosť.
Nacistický útok na Sovietsky zväz
V lete 1940 vzniká na poľskom území okupovanom nacistami (tzv. Generalgouvernement) osobitný pluk Brandenburg, ktorý tvorili dve jednotky: Legion Roland a Legion Nachtigall. Väčšina legionárov boli prívrženci Banderu a tzv. sičovci (členovia ozbrojených nacionalistických skupín na území Zakarpatskej Ukrajiny). Legionári vraj neprisahali vernosť Hitlerovi, ale „buď vybojujú slobodu pre Ukrajinu, alebo za ňu zomrú“. Obe jednotky sa zúčastnili nacistického útoku na Sovietsky zväz v júni 1941. Hitler si v apríli 1941 pozval k sebe nacistického ideológa Alfreda Rosenberga a oznámil mu, že ho chce urobiť ministrom pre správu dobytých východných území. Pri uplatňovaní svojich právomocí nebude však smieť prekážať Hermannovi Göringovi (ktorý bol nielen ministrom letectva, ale aj Hitlerovým zástupcom) a Heinrichovi Himmlerovi (ríšskemu vodcovi SS a pohlavárovi Gestapa). V máji 1941, Rosenberg informoval führera, ako by chcel vykonávať svoj úrad a že by nebol proti samostatnej Ukrajine. Hitler zdôraznil, že nemožno pestovať žiaden ukrajinský nacionalizmus a že Ukrajina ho zaujíma iba ako kolónia. Po nemeckom útoku na Sovietsky zväz značná časť Ukrajincov považovala spomínané legióny za akýsi zárodok armády nezávislej Ukrajiny. Vojaci z Legionu Roland mali dokonca uniformy, ktoré sa ponášali na rovnošatu armády Ukrajinskej ľudovej republiky, ktorá existovala v rokoch 1918 až 1919. Po dobytí Ľvova, 30. júna 1941, Bandera vyhlásil obnovenie ukrajinskej samostatnosti.
Samostatnosť trvala krátko
Keď o tom prišli správy do Berlína, Himmler si zavolal Alfreda Rosenberga a Reinharda Heydricha, aby sa s nimi poradil, ako postupovať ďalej. Podrobnejšie informácie podal kapitán Hans Koch, ktorý bol prítomný pri deklarácii samostatnosti Ukrajiny. Zdôraznil, že Bandera chce, aby ho považovali za rovnoprávneho partnera, čo bolo pre nacistov neprijateľné. Z Melnyka však vraj netreba mať žiadne obavy, útočí na Banderu, a preto musí zachovávať väčšiu oddanosť nacistickému Nemecku. Hitlerovi vtedy došiel od Melnyka list, v ktorom ho ubezpečoval o svojej vernosti a odsudzoval Banderovu dobrodružnosť a nezodpovednosť. Na vyhlásenie ukrajinskej samostatnosti Nemci zareagovali tak, že ju popreli a Bandera so svojimi spolupracovníkmi sa ocitol v nacistickom koncentračnom tábore. Nemci navyše pripojili západoukrajinské územie k okupovanému Poľsku – Generalgovermentu. Na tomto území však ostali ukrajinskí kolaboranti s nacistami. Tí okrem prenasledovania príslušníkov iných etník pomáhali nacistom pri hubení Židov. Tvorili tiež nezanedbateľnú časť personálu nacistických vyhladzovacích táborov. Ukrajinskí kolaboranti pomáhali nacistom aj pri potláčaní Slovenského národného povstania. Preto by ani kompetentné miesta v Bratislave nemali k vyhláseniu Banderu za hrdinu mlčať. V roku 1943 nacisti banderovcov prepustili z koncentračného tábora Sachsenhausen. Podľa niektorých autorov dospel Bandera k záveru, že ZSSR a nacistické Nemecko sa dostanú do patovej situácie a rozhodujúcou silou v Európe sa stanú Američania a Briti. Existujú tiež tvrdenia, že banderovci potom opäť bojovali s Nemcami. Nepochybne však viedli vojenské operácie proti sovietskym partizánom a likvidovali Poliakov a Židov.
Ako končia kolaboranti
Po porážke nacistov banderovci ešte bojovali na Ukrajine proti sovietskym orgánom. Neskôr sa pokúšali z územia ZSSR odísť na Západ. Museli by sa však dostať cez Poľsko a Československo. Spomienky na banderovcov na východnom Slovensku sú negatívne. Vraždili napríklad Židov, ktorí sa zachránili z nacistických vyhladzovacích táborov. Na Slovensku sa boje s banderovcami skončili v roku 1947. Samotnému Banderovi sa podarilo ujsť do západného Nemecka. V Mníchove ho 15. októbri 1959 pred vlastným domom zavraždili. Vyšetrovanie ukázalo, že za tým stála sovietska tajná služba, čo sa po páde ZSSR malo potvrdiť.
Ak by sme si položili otázku, či je oprávnené vyhlasovať Stepana Banderu za ukrajinského národného hrdinu, nemožno zabudnúť na dve okolnosti. Napriek snahe o akúsi nezávislosť kolaboroval Bandera s nacistami, ktorí chceli vyhubiť slovanské národy. Treba hádam pripomenúť slová Winstona Churchilla. Keď nacisti zaútočili na Sovietsky zväz, zdôraznil, že patrí k dôsledným odporcom komunizmu a svoje názory nechce meniť, no v tomto konflikte stojí na strane ZSSR. Hoci sa často Stalin a Hitler kladú na tú istú úroveň, nemožno zabúdať, aké mali nacisti ciele. Tí, čo sa z hocakých príčin stali ich spojencami, stali sa aj ich spoluvinníkmi. V tejto súvislosti je dnes aj oprávnená otázka, kde je hranica medzi bojom za slobodu národa a terorizmom.
