Potvrdenie Pála Csákyho na čele Strany maďarskej koalície (SMK) na republikovom kongrese v Rimavskej Sobote predminulý víkend neveští nič dobrého. Mnohé napovedal už samotný fakt, že najviac frekventovanými pojmami na kongrese bola autonómia maďarskej národnostnej menšiny, žijúcej na juhu Slovenska a zjednotenie Maďarov v Karpatskej kotline. I
de o témy, ktoré sú dlhodobo zdrojom napätia na domácej politickej scéne prakticky odvtedy, čo sa SMK dostala do opozície. Otázkou ale je, či P. Csákymu ide skutočne o rozšírenie práv polmiliónovej maďarskej menšiny, alebo len o naháňanie politických bodov pol roka pred parlamentnými voľbami a posilnenie si vlastnej mocenskej pozície…
Bugár – (ne)čestný predseda
Pál Csáky rád a často hovorí o úprimnosti, politickej zrelosti a otvorenosti. Jeho slová o tom, že politika je službou spoločnosti a nie sledovaním osobných záujmov, ktoré vyslovil v súvislosti s kritikou bývalých kolegov, ktorí založili novú politickú stranu Most-Híd, môžu znieť v prvom momente naozaj presvedčivo. Avšak len dovtedy, kým si neuvedomíme, kto a čo všetko sa za nimi skutočne skrýva. Hovorí tak totiž politik, ktorý sa v politických intrigách a klientelistických kauzách sám pohybuje ako ryba vo vode.
Bol to práve šéf SMK, ktorý napríklad do Dozornej rady Slovenského pozemkového fondu (SPF) navrhol nominanta za svoju stranu ešte skôr, ako jeho meno odsúhlasili stranícke štruktúry. V úsilí zamiesť celú záležitosť pod koberec Pál Csáky označil iniciátora prešetrovania tejto kauzy – predsedu krajskej rady SMK v Bratislave Václava Medeho – „za podnikateľa s čudnými aktivitami“, čím len dokázal, že falošnosť a podrazy považuje za svoju bežnú pracovnú metódu.
Napokon, kto iný, ako Csáky ešte pred voľbami predsedu strany svojho predchodcu Belu Bugára obvinil, že podliehal tlaku podnikateľských skupín. Farizejstvo šéfa SMK vyplávalo na povrch, keď Bugárovi ponúkol, aby sa stal čestným predsedom SMK. A kto iný, ako Pál Csáky označil začiatkom novembre 2007 vlastného poslanca Zsolta Simona ako zbohatlíka, ktorý „patrí k tým členom SMK, čo sú podnikatelia a do strany prišli s tým, aby niečo získali“?
Csákyho spojenec Tökes
Preto neprekvapuje, keď Pál Csáky často hovorí o autonómii a zamieňa ju s pojmom samospráva, pod ktorý sa usiluje skryť svoje sny o „veľkom Uhorsku“. Aby pôsobil presvedčivejšie, na „pomoc“ si neraz prizýva aj naslovovzatých „odborníkov“. V minulom roku to bol napríklad Laszló Tökés, líder maďarských radikálov v Rumunsku, europoslanec a predseda Rady autonómie Karpatskej kotliny. Na stretnutí v Dunajskej Strede koncom septembra diskutovali o autonómii Maďarov na juhu Slovenska, ktorá by zastrešovala kultúrne a vzdelávacie inštitúcie a o jej financovaní by rozhodoval akýsi „miniparlament“ volených predstaviteľov slovenských Maďarov.
Národná rada SR by, podľa Csákyho, iba dohliadala na to, či menšinový parlament funguje v súlade so zákonmi. V reakcii na všeobecnú kritiku a to aj z vlastných radov, Csáky všetko poprel a vyhlásil, že reč bola výlučne o samospráve v oblasti školstva a kultúry. Jeho klamstvo nechtiac odhalil sám Tökes, keď na pôde Európskeho parlamentu vyhlásil, že s predsedom SMK skutočne hovorili o autonómii Maďarov na juhu Slovenska.
V posledný septembrový deň minulého roka to bol pre zmenu minister školstva a kultúry MR István Hiller, ktorý na podnet Csákyho kritizoval Slovensko, že vraj diskriminuje maďarskú menšinu. Nuž a tentoraz sa nechal počuť šéf maďarskej opozičnej strany Fidesz a bývalý maďarský premiér Viktor Orbán. V prejave na kongrese SMK hovoril, že Maďari by mali vnímať seba za hranicami nie ako menšinu, ale ako štátotvorné spoločenstvo, ktoré má právo na autonómiu.
Duray a Csáky – jedna linka
Extrémna nacionalistická politika Strany maďarskej koalície a Pála Csákyho, v rámci ktorej otvára otázku rôznych foriem autonómie, sa v ostatnom čase prejavuje takmer pravidelne. Stačí spomenúť napríklad založenie občianskeho združenia Južanská rada za sebaurčenie, ktoré požadovalo nielen zmenu Ústavy SR, ale taktiež vytvorenie územnej autonómie, alebo zbieranie podpisov za petíciu o autonómii počas zjazdu SMK v Komárne v polovici júla 2007. Napokon, úsilím o určitú autonómiu, či združovanie na etnickom princípe, možno nazvať aj vyhlásenie a výzvy SMK z polovicu minuloročného augusta, aby si obce na južnom Slovensku vytvorili vlastnú organizáciu, nezávislú od Združenia obcí a miest Slovenska.
Aj Csákyho kontroverzná „dvojička“, „strategický“ podpredseda SMK Miklós Duray v nedávnej minulosti (napríklad v súvislosti s Kosovom) viackrát vyhlásil, že územnú autonómiu považuje za „demokraticky typ samosprávy“. Tak sa vyjadril napríklad počas prednášky aj na pôde Maďarskej akadémie vied. Zakrýva tým fakt, že autonómia znamená v skutočnosti samostatné vládnutie v rámci väčšieho celku, v meste alebo regióne, v niektorých otázkach nezávislé od centrálnej štátnej vlády a čo je obzvlášť znepokojujúce, často predchádza oddeleniu.
Ústava SR pritom kolektívne práva nepripúšťa a proti ich presadzovaniu sa vyslovila i Národná rada SR. Taktiež v Rámcovom dohovore Rady Európy o ochrane národnostných menšín sa uvádza, že každá osoba patriaca k národnostnej menšine musí rešpektovať vnútroštátny poriadok a práva iných, najmä práva osôb patriacich k väčšine alebo k iným národnostným menšinám. Ide o prvý ucelený, medzinárodnoprávne záväzný dokument, zameraný na ochranu národnostných menšín, ktorý vystríha pred nebezpečenstvom územných ambícií.
Strácanie koaličného potenciálu
Na počudovanie, v čase pôsobenia SMK vo vládnej koalícii (v rokoch 1998 až 2006) táto strana aspoň verbálne krotila svoje vízie o autonómii južných oblastí Slovenska, nehovorila o potláčaní práv maďarskej národnostnej menšiny v SR a kritiky sa zdržala aj potom, čo expremiér Mikuláš Dzurinda v roku 2002 odišiel z rokovania s maďarským partnerom Péterom Medgyessyim. Po predčasných parlamentných voľbách na Slovensku v roku 2006, ktoré posunuli SMK do opozície, však lídri strany opäť volajú po autonómii, vyťahujú túto kartu zo zásuvky, tváriac sa, že ide o apolitickú iniciatívu.
Ako aj v prípade iných účelovo, umelo vyvolávaných problémov, napríklad v súvislosti s novelou jazykového zákona, komárňanskou Univerzitou J. Selyeho, či maďarskými názvami ulíc, miest a obcí na južnom Slovensku. Provokatívne hry Csákyho súvisiace s maďarskou autonómiou, alebo snahy otvárať tzv. Benešove dekréty a oživovať ducha druhej svetovej vojny, však prekračujú všetky medze. Dištancujú sa od nich aj opoziční spojenci SMK, takže s ich podporou Csáky ťažko môže počítať. Tým sa zúžili aj možnosti SMK dostať sa po budúcoročných voľbách do parlamentu.
Mimo parlamentu
Kým v predčasných parlamentných voľbách v roku 2006 dalo hlas SMK takmer 12% voličov, dnes zápasí pomaly s dosiahnutím hranice, ktorá by jej umožnila dostať sa do nášho najvyššieho zákonodarného orgánu. Agentúra MVK pred časom „namerala“ Strane maďarskej koalície iba 5,1% hlasov. Ešte horšie skončila SMK v najnovšom prieskume agentúry Median SK, podľa ktorej by so ziskom 4,6% získaných hlasov ani len nedostala do parlamentu. Lídri SMK akoby si neuvedomovali, že pohrávanie sa s autonómiou je v zjednocujúcej sa Európe doslova „hrou s ohňom“, čo v konečnom dôsledku môže pre túto stranu znamenať, že sa jej na budúci rok definitívne zabuchnú dvere do parlamentu. Pál Csáky a časť jeho politických súputnikov tak budú môcť zabudnúť nielen na sny o „veľkom Uhorsku“, ale aj na svoje pôsobenie vo vysokej politike…
Autor je publicista
________________________________
V stopách slovenských národniarov
Dnes už niet pochýb, že Pál Csáky hrá naozaj o politické prežitie. Vlastné i vlastnej strany. Keď rozohral súboj s Bélom Bugárom, zdalo sa, že ide iba o vnútrostranícke súperenie. Ale dnes je jasné, že už vtedy plánoval dostať nespokojencov zo strany. A pravdepodobne aj oni počítali s touto únikovou alternatívou. Možno nie zo začiatku, možno sa najskôr B. Bugár spoliehal, že tlak médií poškodí pozíciu P. Csákyho natoľko, že sa v strane nájde dosť síl na zvrátenie personálnych výsledkov snemu. V tom prípade sa prepočítali.
Otvorené nepriateľstvo, prechádzajúce dnes do osobnej nenávisti (najmä P. Csákymu sa tento fakt nedarí zakryť) však môže byť napokon hrobom pre obe maďarské strany. Určite si spomeniete, že čosi podobné zažila pred rokmi aj Slovenská národná strana, keď sa jej predsedníčkou stala Anna Belousovová. Ján Slota si založil novú „pravú“ SNS, ale rovnako ako strana sa rozdelili aj jej voliči. Takže ani jedna z „národných“ strán sa nedostala do parlamentu a mandáty získala až v ďalších voľbách už opäť zjednotená SNS.
Čaká podobná skúsenosť aj maďarských politikov?
