Čoraz ťažšie EURO podmienky

Prijatie eura od roku 2009 nebude vôbec jednoduché. Pravdaže, toto vláda celkom určite vedela aj vlani, keď sa pre tento náročný cieľ rozhodla. Lenže s postupom času sa ukazuje, že to bude ťažšie, než sme pôvodne čakali. Väčšinu podmienok na zavedenie jednotnej meny nám pomáha spĺňať dobre naštartovaná ekonomika i aktívny prístup vlády (tlmenie inflácie tlakom na stabilizáciu cien energií či pohonných hmôt). Čo si však kabinet Róberta Fica počne s deficitom verejných financií je stále ťažšie odhadnúť. Minulý týždeň asi každého prekvapila informácia Eurostatu, že do celkového verejného dlhu sa zaratúvajú aj dlhy Národnej diaľničnej spoločnosti. Na jeden strane je to logické, keďže za ne ručí štát, na strane druhej sa ministerstvo financií bráni, že za Dzurindovej vlády to Eurostat takto prísne nebral. Ak sa zatiaľ neoficiálne informácie predsa len potvrdia, ministerstvo financií bude musieť urýchlene hľadať možnosti, ako ešte v tomto roku získať nejaké miliardy navyše. Môže mu pomôcť vyšší výber daní či niektorých iných príjmov štátneho rozpočtu, možno budú cestou nejaké mimoriadne dividendy z prosperujúcich podnikov s majetkovou účasťou štátu. Poslednou možnosťou je šetriť, lenže to sa robí na prahu posledného štvrťroka veľmi ťažko. Tým skôr, ak je nejedna oblasť od čias minulej vlády výrazne finančne podvyživená a jej sociálnodemokratická nástupkyňa sa to usiluje zmeniť. Ivan Mikloš sa môže škodoradostne usmievať a veľkodušne rozdávať „múdre“ a „odborné“ rady, ale to z neho nezmaže, že veľký podiel zodpovednosti za tento stav je na jeho pleciach. Verejné financie sú zaťažené obrovskými „reformnými“ dlhmi, ktoré narobila vláda Mikuláša Dzurindu, ale o ktorých splácanie sa musí postarať Ficova vláda. Bez ohľadu na protirečivé vystúpenia premiéra a jeho ministra financií k rokovaniam s dôchodkovými správcovskými spoločnosťami je deficit Sociálnej poisťovne jedným z najvýraznejších rozpočtových strašiakov a ohrození vstupu SR do Európskej menovej únie. Ďalším je poddimenzované zdravotníctvo či nevyhnutné zvyšovanie platov učiteľov v rámci školskej reformy. Až teraz sa jasne ukazuje, ako sme žili v predošlom volebnom období – žili sme na dlh. Vláda škrtila výdavky nevyhnutné na modernizáciu Slovenska, neinvestovala do efektívnejšej verejnej správy (napr. informatizácie) a vyrábala dlhy, ktoré sa mali začať splácať až po jej odchode. Dlhy sa tu pritom vytvárali bez toho, aby išlo aspoň také o investície, ktoré budú onedlho prinášať príjmy na ich splácanie. Ak Ivan Mikloš tvrdí, že maastrichtské kritérium primeraného verejného dlhu nie sme schopní plniť preto, lebo súčasná vláda potrebuje priveľa peňazí „na svoje populistické sľuby“, klame. Do takejto šlamastiky sme sa dostali preto, lebo musíme splácať desiatky miliárd dlhov, ktoré zanechala predošlá, pravicová vláda. Pritom v mnohých prípadoch ani nevieme, čo sa s tými peniazmi vlastne stalo a na čo ich v skutočnosti Dzurindovi ministri použili. Príkladom je tzv. reforma zdravotníctva, na ktorú nám požičala Svetová banka. Minister Rudolf Zajac z týchto peňazí financoval ľudí rôznym spôsobom prepojených na jeho „domovskú“ mimoparlamentú Občiansku demokratickú stranu, informačná kampaň bola len na papieri. Podobne bola „investovaná“ ďalšia pôžička – na dôchodkovú reformu. Páni pravicoví ministri si napožičiavali obrovské peniaze, minuli ich rýchlosťou blesku, a nemáme z nich nič. Zostali len dlhy. Nastražené Dzurindove míny vybuchujú jedna (opozičná) radosť. Ficova vláda by mala urýchlene zvážiť, či si zavedenie eura v týchto podmienkach a takým tempom môžeme dovoliť. Samozrejme, zmenu tohto ambiciózneho cieľa by jej opozícia so slasťou zrátala. Dôležitejšie však bude, aby súčasná vláda neurobila také nezmyselné opatrenia, ktoré jej o pár rokov nezrátajú voliči. Autor je ekonomický novinár