Čoraz komplikovanejšie partnerstvo

Tri roky po invázii do Iraku, ktorá vyvolala jednu z najvážnejších povojnových politických roztržiek medzi USA a niektorými európskymi krajinami, je stále dosť dôvodov pýtať sa, aká je budúcnosť transatlantického strategického partnerstva a organizácie, ktorá je jeho formálnou štruktúrou. Napriek úsiliu lídrov o uhladenie roztržky, napriek mnohým ubezpečeniam, že NATO ostáva pilierom európskej obrany. Transatlantický konflikt vyvolaný vojnou v Iraku nebol iba epizódou, krátkodobým výkyvom v strategickom vzťahu medzi USA a európskymi krajinami. Pokusy o posilnenie vojenských kapacít únie (vytváraním bojových jednotiek prenášané z roviny politickej rétoriky do reality) nie sú len krátkodobým trucpodnikom Francúzska a niekoľkých vojensky minoritných hráčov (Belgicka, Luxemburska), ktorý stroskotá na zmene vlády v Nemecku a najmä rozhodnom odpore Británie a väčšiny nových členských krajín. Ide o prejavy dlhodobého procesu. Jeho vývoj nie je vždy taký dramatický a teatrálny ako vystúpenie J. Chiraca v OSN v roku 2003, prebieha však trvalo. Za kulisou mediálnej politiky s jej slovnými prestrelkami, priateľskými potľapkaniami a pozérstvom lídrov treba vidieť na prvý pohľad nudné rokovania technických expertov a rokovania o ekonomicko-strategických záujmoch. Transformácia NATO Bez akéhokoľvek pokusu o hodnotenie na škále „dobré – zlé“ môžeme konštatovať, že NATO je mimoriadne dôležitým nástrojom prenášania záujmov a pozícií Spojených štátov do prostredia tvorby európskej obrannej politiky. Súčasne je „lakmusovým papierikom“ stavu transatlantickej spolupráce. Aliancia musí prirodzene reagovať na vonkajšie prostredie, jej schopnosť transformovať sa v zhode s vonkajšími zmenami však priamo závisí od záujmu členov o jej prežitie a efektívne fungovanie. NATO sa usiluje transformovať sa do novej podoby približne od konca studenej vojny a zániku hrozby systémového vojenského konfliktu v Európe. Zo štruktúry pripravujúcej členov na veľký európsky konflikt sa pokúsilo premeniť sa na organizáciu využívajúcu omnoho flexibilnejšie vojensko-politické nástroje, schopnú riešiť hrozby bezpečnosti členských krajín bez ohľadu na to, kde sa odohrávajú, schopnú angažovať sa v konfliktoch rôznej intenzity a charakteru. Týmito cieľmi sa NATO v podstate prihlásilo k tradícii „liberálneho imperializmu“ – presvedčeniu, že za mocenským zasahovaním mimo územia členských krajín je vyšší záujem (šírenie pokroku, globálneho mieru atď.), a presvedčeniu o vlastnej schopnosti (dokonca povolanosti) tento záujem naplniť – na ktorom stavala európska koloniálna expanzia druhej polovice 19. storočia. Skutočné príčiny a dôsledky euroamerického imperializmu už dnes môžeme vidieť bez závoja ideologickej racionalizácie. Podobne opatrne treba pristupovať ku „globálnym ambíciám“ NATO. To však nie je jediný dôvod skepsy v súvislosti s jeho budúcnosťou. Spomínaná transformácia ostáva vo veľkej miere nedokončená. Prvou príčinou je charakter hrozieb. Na regionálne konflikty, šírenie zbraní hromadného ničenia či komplex problémov označovaný pojmom „terorizmus“ nemožno odpovedať iba použitím vojenskej sily, to býva dokonca často príčinou vyostrenia konfliktu, a nie jeho vyriešenia. Efektívna je kombinácia politických, ekonomických a až nakoniec vojenských nástrojov. Hoci sa NATO pokúša charakterizovať sa ako politicko-vojenská organizácia, jej politický rozmer sa prejavuje takmer výlučne vo vzťahu voči členom či potenciálnym členom (v otázkach ako reforma ozbrojených síl, ich vzťah k civilnej moci a pod.). Nie je schopné predchádzať krízam ani riešiť ich v prvých fázach účinným politicko-diplomatickým tlakom, koordinovaným poskytovaním rozvojovej pomoci, spoločným prístupom k obchodnej politike a podobne. Na minuloročnej mníchovskej bezpečnostnej konferencii Gerhard Schröder oprávnene hovoril, že NATO nie je miestom na transatlantický politický dialóg o globálnych otázkach, a toho roku sa tieto slová objavili opäť. Kde však neexistuje dialóg, nemôže existovať ani spoločná politika. Tieto obmedzenia súvisia s minulosťou Aliancie ako vojenského zväzku pripravovaného na systémový konflikt, ale aj s politikami jej členských krajín. Spojené štáty po konci studenej vojny stratili dôvod významnej vojenskej angažovanosti v Európe. K tomu prispieva aj rastúca ambícia EÚ aktívne formovať bezpečnostné prostredie na svojej periférii. Priority USA sa presúvajú do iných regiónov a svoju politiku nie sú ochotné podriaďovať súhlasu a spolupráci rozrastajúcej sa skupiny členov Aliancie – výstižné sú slová „misia definuje alianciu“. A tento posun americkej politiky nie je naviazaný na farbu administratívy v Bielom dome. Európska obrana Neukončená transformácia NATO bez dostatočne vysokej reálnej šance, že sa stane (z európskeho hľadiska) efektívnou bezpečnostnou organizáciou, vytvára v Európe bezpečnostné vákuum. Iniciatívy vytárania spoločnej európskej obrany tak nie sú „protiamerickým trucpodnikom“ (odmysliac si nevyhnutnú dávku teatrálnosti v postojoch niektorých európskych lídrov), ale reakciou na rozpad existujúcich bezpečnostných štruktúr v našom regióne. Európske krajiny sú v oblasti obrany od NATO omnoho závislejší ako Spojené štáty. USA majú v NATO viazanú len veľmi malú časť svojich obranných kapacít, aj mimo jeho štruktúr sú schopné realizovať veľké vojenské operácie – ako v Afganistane či Iraku. Európske krajiny, naopak, na Alianciu viažu často najlepšie vojenské jednotky, ich schopnosť reagovať vojensky mimo vlastných hraníc závisí značne od spolupráce s inými partnermi (okrem krajín s najväčším vojenským potenciálom, ale ani tie nie sú schopné angažovať sa samostatne ani v stredne veľkom konflikte). A principiálnym priestorom vytvárania spolupráce je NATO. Európske krajiny tak majú o dôvod naviac posilňovať spoločné európske obranné kapacity. Prirodzeným rámcom pre tieto iniciatívy je Európska únia. Tá deklarovala plán aktívne bezpečnostne pôsobiť mimo svojich hraníc. Jej vojenské možnosti sú napriek sľubným začiatkom (misie v Bosne, Macedónsku či DR Kongo, iniciatíva vytvárania vojenských skupín) stále obmedzené. Väčším problémom ako často citované nízke európske výdavky na obranu je však nedostatočná koordinácia, prevládanie „národného“ nad „európskym“ prístupom. Pri zbližujúcich sa európskych politických záujmoch a ich diferenciácii (nie nevyhnutne do podoby konfliktu) so záujmami USA však môže byť tento hendikep prekonaný. Okrem toho má EÚ k dispozícii mnohé politické a ekonomické nástroje, ktoré Aliancii chýbajú. Stav európskej obrannej spolupráce nemožno hodnotiť podľa vyhlásení politikov – tie sú určené najmä pre potenciálnych voličov. Za ich fasádou prebiehajú rokovania expertov o koordinácii bezpečnostného výskumu a spoločnom nákupe obranných zariadení, vytváranie bojových jednotiek EÚ a podobne. Nie je pritom vôbec zvláštne, že spoločná európska obrana sa vytvára s využívaním kapacít USA – je to omnoho efektívnejší spôsob ako vytváranie paralelných štruktúr. To však nič nemení na veci, že NATO a obranné iniciatívy EÚ si v zásade konkurujú, a to práve z toho dôvodu, že členstvo v Európskej únii a Severoatlantickej aliancii sa čiastočne prekrýva. Zásadný rozdiel medzi nimi predstavujú Spojené štáty – spolupráca NATO a EÚ je funkciou konvergencie medzi záujmami politickej elity USA a jej náprotivkov v hlavných krajinách únie. Keďže v každej európskej krajine existuje jednotná „sada vojenských kapacít“, je na vláde, aby sa rozhodla, či ich bude používať v zmysle línií definovaných v NATO (kde treba počítať s postojom Washingtonu), alebo potenciálnej spoločnej politiky EÚ (určovanej na hracej ploche európskej politiky). Vzďaľujúce sa brehy Iracká kríza nebola len epizódou v transatlantických vzťahoch. Pre Spojené štáty bola znakom, že NATO nemôžu použiť ako nástroj generovania politickej a vojenskej podpory vo všetkých prípadoch, ba dokonca že Aliancia môže byť ďalším fórom, ktoré brzdí a potenciálne poškodzuje ich zahraničnú politiku. Pre niektoré európske krajiny zas ponaučením, že NATO nie je nástrojom, ktorým môže Európa ovplyvňovať zásadné zahraničnopolitické rozhodnutia Washingtonu. Samozrejme, na strane európskych krajín nesmieme paušalizovať, pretože viaceré z nich – vrátane väčšiny nových členských krajín – presadzujú z viacerých dôvodov úzku zahranično-bezpečnostnú spoluprácu s USA. Nebolo by to po prvýkrát, čo sa nejaká politická elita mýli v definovaní strategických priorít. V obranno-bezpečnostnej oblasti je realitou vzďaľovanie sa brehov Atlantiku. V prospech nevyhnutnosti či potreby transatlantickej spolupráce nemožno argumentovať ani často používaným vymedzovaním sa „Západu“ voči zvyšku sveta, ako sa to deje čoraz častejšie v kontexte „boja proti terorizmu“. Historicko-kultúrnu príbuznosť krajín Severnej Ameriky a západnej Európy nemožno poprieť. Medzinárodná politika však nie je realizáciou neohuntingtonovskej teórie konfliktu medzi „západnými demokraciami“ a „teroristami, diktátormi, a fanatikmi“ (či akokoľvek tieto „sily zla“ nazveme). Bezpečnostné hrozby, ktorým musia naše spoločnosti čeliť, sú výsledkom zložitého komplexu faktorov – od medzištátnej i vnútroštátnej ostrej ekonomicko–sociálnej nerovnosti až po relatívne ľahkú dostupnosť zbraní hromadného ničenia a ľahkú zraniteľnosť „moderných“ spoločností organizovaným terorizmom. Bezpečnejší svet (bezpečnejšiu Európu, bezpečnejšie Slovensko) preto nevytvoríme „zomknutím radov“ a spoločným využívaním našich nadradených vojenských kapacít. Potrebujeme viacdimenzionálny prístup. Ak Európska únia dokáže posilniť politickú spoluprácu (a to sa nemusí nevynutne stať pri dnešnom počte 25 (27) členských krajín, omnoho pravdepodobnejšia sa javí „viacrýchlostná Európa“) bude efektívnejšia v čelení moderným bezpečnostným hrozbám a tým vyplní vznikajúce regionálne bezpečnostné vákuum. Bude schopnejšia kombinovať ekonomické, politické a vojenské nástroje v prospech predchádzania krízam a ich riešenia. Nie je nevyhnutné, že sa to udeje – hoci je európska politická integrácia pozitívnym procesom, nie je nezvratná. Ak však máme dôvody pochybovať o tom, či budú krajiny EÚ schopné nájsť efektívny spôsob, ako spoločne čeliť bezpečnostným hrozbám, o to viac o tom môžeme pochybovať v prípade NATO.