Som stará tuláčka, pomaly neviem, že som kdesi bola… Pred dvoma týždňami som sa však vrátila z Ameriky. Odrazu akoby jedna Verona – cestovateľka – bola svedkom tej druhej, ktorá vždy sedela a sedí tu v Modre za zelenou bránou, prizerá sa a čuduje veciam, ktoré tá domasedka robí alebo chce urobiť. Verona v Amerike bola pol roka, na mnohé veci sa teraz pozerá inak, (včera sa jej pýtal Stano Horáček, či je v Amerike dosť roboty a či aj tam sú ľudia takí narobení ako u nás, prikývla, a Stano, že tak potom je tam dobrý život…) stíchla, možno aj zmužnela, čosi napísala, niečo z počítača v Amerike vymazala, nezdalo sa jej to dosť „svetové“, nakúpila kopec šiat, závesy na okná, pred odchodom bez záclon vraj vyzerali ako vytlčené zuby, nejaké darčeky, dva strieborné krížiky na krk, kúsok koralu, tarotové karty Luigiho Scapiniho The Medieval, knižku o viktoriánskom umení, monografie o japonskom maliarovi Hokusaiovi a Hiroshigem, Frostove a Dickinsonovej básničky, vydanie pre deti, Thoreauov Walden s krásnymi autorovými ilustráciami, dve pohľadnice od Waldenského rybníka, jednu pre Evičku Slobodovú, a… no, pero Parker s čiernou tuhou. Napíšem o tom pere… Podobné som dostala kedysi dávno od tatka. Priniesol ho pôvodne mame, bledomodré pero Parker, s modrou tuhou, „obyčajné večné“ pero… Večné… Vždy sa mi páčilo, keď doma alebo v škole niekto spomenul večné pero. Tatko mi dokonca vravel, ako im učiteľka v škole rozprávala, že už si nebudú musieť kupovať atrament, vtedy tintu, pretože kdesi vo svete vymysleli nové pero, večné, a s tým sa dá písať stále, možno urobiť čiaru z Modry až do Pezinka… Keď som chodila do školy ja, večné pero už bolo samozrejmosť, v škole sme s ním však písať nesmeli… Naopak, na nástenke bolo napísané: Večné perá je zakázané používať, žiaci si nosia atramentové! To „večné“ ma však fascinovalo. Aj čiara z Modry do Pezinka. Tatko bol v anglickom Broadstairs, v meste, kde sa narodil Charles Dickens… Viem to, lebo nám odtiaľ priniesol, okrem spomínaného pera, záložky do knihy s ilustráciami k Davidovi Copperfieldovi, žuviny a tričká, opäť s Copperfieldom. Mame pero, ktoré som od nej vyškemrala a jeden deň s ním machrovala v škole. Bledomodré pero Parker. Stratila som ho. Za žiadnym perom som však dovtedy ani odvtedy neplakala, iba za anglickým večným, z mestečka Broadstairs, kde sa narodil Charles Dickens, ktoré som stihla ukázať iba susedke v lavici, potom dostalo nohy a schovalo sa… Som stará tuláčka a vždy si kúpim večné pero Parker… Zo dva razy aj presne také isté ako to z Anglicka a vždy ho ako na potvoru kdesi stratím. Niekomu ho požičiam, darujem, alebo sa potĺka po kabelkách, stoloch a zásuvkách a nakoniec skončí niekde na smetisku dejín… Možno preto, aby som mohla hľadať nové, podobné či také isté… Vždy však ním chvíľu šibrinkujem, robím si kvázidôležité poznámky o knižkách, ktoré čítam, týmto som dokonca čmárala rovno do Márqueza, v kaviarni ho položím trebárs na stôl, aby som si naň chvíľu zvykala, podpisujem ním žiacku knižku, píšem lístočky do obchodu a podstrkujem ho malému, že tu máš, na, toto je večné pero, možno ním urobiť čiaru z Modry až do Pezinka. Nosím ho skrátka ako pierko za klobúkom, otŕčam svoje perá ako páv, pri dôležitých rozhovoroch ním cvakám niekde vo vrecku, potom sa pero objavuje iba sporadicky, nakoniec zmizne a ja opäť štúram malému v peračníku, chvíľu píšem krasopisne atramentovým, potom používam mamine večné tužky, rozumej perá, so všelijakými reklamnými nápismi, najčastejšie na lieky, je psychiatrička… Raz som mala autogramiádu na nádvorí modranského múzea. V uliciach zúrilo vinobranie, na nádvorí som sedela za stolíkom ja a dúfala, že s knižkou za mnou prídu aspoň kamaráti z mokrej štvrte, ktorých som si tam popozývala. Vo vrecku som cvakala večným perom s reklamou na antidepresívum Seroxat… Prvá čitateľka bola akási staršia pani. Prišla a spýtala sa ma, kde má byť tá autogramiáda Veroniky Šikulovej, ja že tu, ona, že či tá autorka trochu nemešká a ja, že ja som akože ona… tej tete sa to nezdalo, vraj Veroniku pozná, je to mladšia a krajšia osoba… Nakoniec odišla aj s tým antidepresívnym podpisom autorky v knižke. Žiadateľov o autogram sa nakoniec nazbieralo dosť, pretože maliar Vladimír Popovič sa mi postavil za chrbát a s knižkou v ruke začal zvolávať okoloidúcich ako na jarmoku, vraj jedinečná príležitosť kúpiť si knižku a získať podpis… Keď je reč o perách, musím spomenúť ceruzky. Obyčajné, farebné, voskovky aj fixky. S tým všetkým sa u nás píše. Perá sa strácajú, ceruzky lámu, ale na rozdiel od pier, vždy nejakú, hoci aj zlomenú, nájdeme… Naposledy som si zapisovala akési telefónne číslo tak, že som ho ryla kúskom zlomenej ceruzky do papiera s pomyslením, že niekedy ho obtiahnem… Stratili sa – číslo, ceruzka aj papier… Jeden takýto neobtiahnutý záznam som našla aj v Proustovom Hľadaní… Vraj: Porovnaj! a tri bodky. To sa povie, ale čo? Môj malý chodil v Amerike do školy. Pri každej príležitosti dostal obyčajnú ceruzku. Halloween? Ceruzka! Deň vďakyvzdania? Ceruzka! Vianoce? Opäť ceruzka! Sto dní v škole? No, ceruzka… Priniesol si odtiaľ krásnu zbierku ceruziek „obyčiek“. Škoda zastrúhať. Samozrejme, aj perá. Nejaké sme rozdali sestriným deťom. Najmä moja neter Dorotka pokračuje v tradícii. Fanatička, pokiaľ ide o perá. Prepisovačky, čínske perá, guličkové, gélové, trblietavé, voňavé, to je Dorotkina parketa. Najčastejšie ju stretnete v papiernictve. Ak tam nie je, buď tam už bola, alebo sa tam chystá. Posledná novinka, pero s ťahákom. A plné zásuvky atramentových bombičiek… Môj malý tú jej zásuvku miluje. Naposledy sa so sestrinými deťmi hrali bombičkovú vojnu… Hádzali ich po sebe a atrament tiekol potokom.
Autorka je spisovateľka
