Dejiny sa opakujú dvakrát, raz ako tragédia, druhýkrát ako paródia, tvrdí klasik. Comeback mečiarovcov na politickú scénu Slovenska po štyroch rokoch vynúteného azylu nemohol dopadnúť lepšie. Aj takto by sa dalo vyjadriť rozčarovanie a šok z neúspechu koaličných kandidátov po prvom kole prezidentských volieb. Víťazi prvého kola vrhajú zlé svetlo predovšetkým na porazených. Pretože jedno je isté: sami by to tentoraz nezvládli. Výsledok prezidentských volieb bol v hre dávno pred voľbami. A to nie len straníckou sólo nomináciou pána Kukana. Paralelne prebehla obdobná do seba zahľadená voľba aj v KDH. V nej dostal František Mikloško prednosť pred najúspešnejším politikom KDH, Jánom Figeľom, ktorý by túto kandidatúru prijal. Žiaľ, aj tu chýbala vôľa a zrejme prevážil pocit, že v týchto prezidentských voľbách o veľa nepôjde. Áno, neschopnosť koalície postaviť jedného silného kandidáta nebola „trápnou výhovorkou“, o ktorej dnes hovorí premiér. Stala sa parádnym trapasom. Nie však jediným. Tým druhým bola polarizácia prokoaličného voliča kampaňou, ktorá postavila bútorovcov proti kukanovcom a naopak. Na stránkach nášho vždy pravého denníka sa znova v poslednom čase donekonečna rozoberala skupinka, hovorilo o antikomunizme etc. – so zrejme jediným relevantným výsledkom: tí, čo v skutočnosti boli na jednej lodi, v prvom kole nevolili. Alebo nevolili jednotne so smutne známym dôsledkom. Ani to však nie je všetko. Myslím, že v prvom kole utrpel porážku predovšetkým politický štýl, ktorý Fedor Matejov vyjadril suchou vetou: „Voľby sa nedajú vyhrávať ako tendre na vlaky.“ Na mysli mal samozrejme tendre, kde sa všetko dopredu zabezpečí a víťaza určia najlepšie pol roka dopredu. A to všetko v atmosfére, kde ešte aj ten štvorlístok nevyspytateľnej šťasteny stojí na jeho strane. Silovo pochopená a zhora presadzovaná politika reforiem jednoducho stratila kontakt s vlastnou a voličskou realitou. Lepšie povedané, nikdy ho ani nemala. V prvom kole sa presadili politici, ktorí tento kontakt nestratili. Medzi porazenými sú teda aj tí, ktorí arogantný spôsob presadzovania reforiem prekryli svetonázorovou dilemou: buď reformy hneď, všade a naraz alebo hrozivá neznáma: čo ďalej? Nezabúdajme, že politika reforiem prežila plebiscit. Veď o čo iné, než o vyslovenie nedôvery k zmene politického štýlu, išlo pri neúspešnom hlasovaní o referende. Ako ďalej? Operácia sa nepodarila, ale existencia pacienta na rozdiel od roku 1998 nie je v ohrození. Nech po tomto šoku zavážia politické argumenty. Lebo ak o niečom pozitívnom, tak o tomto by mohli byť tieto voľby. Dve veci sú isté: Nie teória menšieho zla, ale udržanie vlády alebo jej predčasný koniec bude témou, ktorá zaváži. Iste, za všetko sa platí, aj za návrat mečiarovcov do produktívnej politiky. Tentokrát si to, počuť zvonku, budete musieť zjesť sami.
Menu
Menu
Menu
