Čo sme našli v antikvariáte

Antikvariátom by sa človek, najmä ak je s knihou profesijne spätý, nemal pričasto vyhýbať. V týchto pošmúrnych čakárňach či očistcoch knihy čakajú buď na návrat na vyleštené police, aby potom svojou starobou a otrhanosťou mohli vo veľkej bitke o osvietenie sveta tak trošku zosmiešňovať fešnosť a čistotu nedávno zakúpených spolubojovníčok, alebo na odchod do nevábnych a pre niekoho aj značne desivých, no tak či onak dnes už asi naozaj nevyhnutných cintorínov písaného slova. Keď vchádzam do niektorého z antikvariátov, často mi napadá či sa o ne zaujímajú aj naši vydavatelia, kníhkupci, distributéri, marketingoví pracovníci. Nazdávam sa totiž, že by sa mohli. Jeden nikdy nevie, na aký nápad príde medzi dotrhanými, pokrkvanými, ufúľanými, zaprášenými a zapavučinenými knihami. Zaiste, všetko už bolo povedané, napísané, vytlačené, zrecenzované, vyzdvihnuté a odsúdené. No v antikvariátoch sa choromyseľní knihomoli a bezradní študenti neprehrabávajú len preto, lebo zvráskavené, chorobami papiera oslabené knihy sa na ich schudnuté peňaženky usmievajú podstatne prívetivejšie ako knihy sotva rozrezané. Vábia ich kedysi dráždivé tituly, polozabudnuté mená veľkých rozvracačov, ba i umiernených, stoicky nenápadných, vizionárskych zobrazovateľov lotérie ľudského osudu. Vydavatelia, marketingoví poradcovia a zostavovatelia edičných projektov sa môžu vo vydýchanom ovzduší antikvariátu stretnúť nielen s osviežujúcim nápadom, ale sa presvedčiť aj o tom, ktoré novovydané knihy sa v knižniciach reklamou tak hojne bombardovaných zákazníkov ani veľmi neohriali. Niektoré trháky sa totiž do antikvariátov presúvajú masovo. Hneď však vidno, že nepriputovali zo skladov, pretože každý jeden exemplár nesie na sebe stopy zákazníkovho prstokladu. Zákazník prečítal a hneď odniesol do antikvariátu. Alebo začal čítať a nedočítal. Alebo ani nezačal. Kúpil a nezačal, dostal do daru a nezačal, ukradol a nezačal. Ale aspoň zaniesol, speňažil. Keď sa teda trhák ocitne v antikvariáte, nie je to až taká sláva. Pretože poľnú trávu nikto nechce doma dlhodobo skladovať. Neviem, ako v ostatných mestách, ale v Bratislave antikvariáty netrpia nedostatkom kníh napríklad Grahama Greena. A Greene je pritom čítavý, napínavý, večne aktuálny, stále akútny. Slušný, morálny a bombastický. Rovnako ako Stanislaw Lem, na ktorého román Nádcha návštevník zaručene natrafí. Možno sa dosť vyplatí zalistovať si v ňom, veď človek nemôže vedieť, či v týchto krušných časoch, keď sa vírus vtáčej chrípky z Ázie môže skombinovať s tuzemským chrípkovým vírusom a vytvoriť tak mutáciu takého vírusu, ktorý by ľudstvo v krátkom čase zbavil dôsledkov demografických explózií, niečo z Lemových myšlienok predsa len nevyužije. Keď sa v antikvariáte vyskytne dielko takpovediac avantgardné – to už je, akokoľvek, predsa len sláva. Pretože splnilo svoj účel: čitateľ sa unavil, nemá záujem, ďakuje, má toho dosť. Nejaký frustrovaný modernistický vták si asi zmyslel, že môže naverímboha urážať čitateľov vkus. Nuž, nemôže. Čitateľ si povedal, že nemusí všetko znášať. A tak opus odniesol sem, medzi astmaticky chrchľajúce zožltnuté romány, nech si tu odpočíva v dôvernej blízkosti čajových popoludní Grahama Greena a ďalšej stálice antikvariátov – Alberta Moraviu. A modernistický vták pri najbližšej návšteve dôchodcovského penziónu odložených kníh môže masochisticky jasať: má totiž jasný dôkaz toho, že ho odvrhli, prekliali a zaradili medzi nepochopených géniov. V antikvariátoch prevažuje prekladová literatúra. O nej sa vraví, že neprekypuje takým lexikálnym bohatstvom ako domáca klasika. Sú však výnimky. Ak sa pod preklad z taliančiny či francúzštiny podpísal prekladateľ Blahoslav Hečko, potom čitateľ môže očakávať ohromujúci prílev takých slovenských slov, ktorých neprítomnosť v slovnej zásobe by mohla v budúcnosti pôsobiť na jazyk viac než odšťavujúco. Prednedávnom som v antikvariáte Steiner na Michalskej ulici objavil v Hečkovom preklade Mesiac a vatry od Cesare Paveseho. Pri Pavesem prekladateľ Hečko nemohol tak doširoka rozprestrieť svoj vejár slov a prekladateľských riešení ako povedzme pri strhujúcom renesančnom románe Kamenná serenáda Benvenuta Celliniho, moderných francúzskych prózach Zvonodrozdovo Gabriela Chevalliera a Zazi v metre Raymonda Queneaua, či poviedkach talianskeho prozaika Alberta Moraviu Nové rímske príbehy.